2. Kapitola
Boj sa skončil rovnako rýchlo, ako sa začal. V hlavnej úlohe sa predstavila teleskopická tyč. Presvedčila ma o tom, že v pevnej ruke dokáže napáchať mimoriadne veľké škody, o následkoch ktorých sa zvyčajne píše v úmrtných listoch. Zámer nechať si cigána nakoniec nevyšiel podľa mojich predstáv. Ako satisfakciu vnímam aspoň to, že umrel posledný. Teleskopom som mu z papule vymlátil všetky zuby. Po starostlivo upravených fúzikoch nebolo ani stopy, ku koncu vôbec nebudil dojem hravého šibala s čarovným úsmevom. Jeho tvár by som skôr prirovnal k bravčovej krkovičke rozdupanej stádom koní, zmiešanej s blatom, krvou a špinou ulice.
Obhliadku vreciek nebožtíkov som vykonal čisto zo zištných dôvodov a môj zavrhnutiahodný čin priniesol svoje ovocie v podobe niekoľkých tisícov eur.
„Dnes to sype,“ usmial som sa a vložil peniažky do vrecka. Krv z teleskopu som utrel do košele jednej z mŕtvol, zastrčil ho za opasok a nakoniec som prezrel odev svojho posledného protivníka. Disponoval niekoľkými skladačkami bieleho prášku. Na moje sklamanie bol na tom v porovnaní s ostatnými finančne najhoršie. Prekvapil ma glock zaistený v puzdre pod jeho pazuchou a fakt, že ho nepoužil. Vnútorné vrecko koženej bundy schovávalo fotografie troch mladíkov s bezstarostnými úsmevmi na tvárach. Jeden mi prišiel povedomý. „Kde som ťa videl?“ premýšľal som nahlas a otvoril dvere auta, odkiaľ znelo opakované mňaučanie strakatého kocúra.
„No tak vylez!“ nabádal som ho, i keď som netušil, čo by mohol chcieť a ako by som mu vedel pomôcť. Pomohol si sám. Podišiel k červenej kaluži a omočil si v nej jazyk. Hľadel som naňho s odporom. Kocúrik si ma nevšímal. Sŕkal tekutinu, akoby vykonával rituál primitívnych kmeňov, ktorých členovia po boji pili krv svojich protivníkov, aby získali ich silu.
„Keď ti chutí,“ pomyslel som si a prezeral tri fotografie s podobizňami mládencov. Jeden z nich, s blond vlnkou na čele, mi pripadal obzvlášť známy. Mozog mi pracoval na plné obrátky.
„Zahenda!“ vybehlo zo mňa. Spomenul som si, že pred pár dňami som jeho tvár zachytil v televízore. Z vrecka som vylovil chytráka, naťukal doň kľúčové slovo „Zahenda“ a o chvíľu sa pozeral na množstvo fotografií, ktoré mi poskytol vyhľadávač. Z každej druhej na mňa hľadel mladý muž s povýšeneckým pohľadom a blond šticou presahujúcou do stredu čela.
„Ty pičus! Čo máš spoločné s týmito...“ nedopovedal som. Vrhol som pohľad na šesť bezduchých tiel a pohľadom zavadil o kocúra obhrýzajúceho líce toho, čo po mne vybehol s nunčakmi.
„Ale, ale!“ neubránil som sa prekvapeniu, keď som sa na pár stránkach dozvedel o nešťastí, ktoré postihlo klan Zahenda.
„Jediný potomok realitného magnáta Zahendu je nezvestný!“, alebo „Kde je Zahenda mladší?“, prípadne „Živý, či mŕtvy?“ a na záver „Za akékoľvek informácie je Zahenda ochotný zaplatiť!“ Množstvo tučných titulkov rôznych mienkotvorných, ale i bulvárnych plátkov ma okamžite dostalo do problematiky.
Existovali len dve možnosti. Buď partia, teraz už mŕtvych ničomníkov mala v úmysle nájsť mladého pána Zahendu a zhrabnúť tučnú odmenu, čím by si prilepšili, alebo boli sami zodpovední za jeho zmiznutie. Vnútorný hlas mi našepkával, že druhá možnosť je pravdepodobnejšia. Čo majú spoločné so zmiznutím ďalší dvaja na fotografiách, ostávalo pre mňa záhadou.
V prípade týchto typov si človek môže byť istý, že na palubovke auta poznačenom tuningom bude svietiť najmodernejšia GPS navigácia s veľkým displejom a kompletnou históriou všetkých trás od jej osadenia v aute.
Sadol som do jedného z áut a dotykom prebral z úsporného módu zariadenie, nachádzajúce sa presne v strede palubovky.
„História, štatistika za posledných päť dní, najčastejšie navštevované miesta,“ listoval som v zoznamoch a hľadal súvislosti. „Malý úval, študentské mestečko s množstvom bufetov. Samí Arabi, Turci, Albánci.“ Tak on to možno nebol cigán, napadlo mi. Pozrel som smerom, kde ležalo telo môjho posledného odporcu. Kocúrik pokračoval v objedaní bezduchej tváre.
„Priekopy, známa štvrť s ešte známejšími obyvateľmi, ktorí majú namiesto mozgov pervitín. Tam môže byť čokoľvek a ktokoľvek. Adresa je však sporná, jedná sa o výškovú stavbu s množstvom bytov. Tam ťažko schovať niekoho natoľko známeho ako je mladý Zahenda. To by sa rozkríklo.“
Tretím najnavštevovanejším miestom bol malý rodinný dom pod hradom, na Ulici britských výsadkárov. Za posledný týždeň zaznamenala navigácia túto lokalitu vo svojej pamäti spolu dvadsaťjedenkrát. Trikrát za deň. Ráno, na obed a večer. „Checkpoint!“ uškrnul som sa a naštartoval. Kocúrik dvihol tvár od večere.
„No čo?! Ideš so mnou alebo ostávaš?“ na počudovanie vyštartoval. O chvíľu si olizoval labky na sedadle spolujazdca a sledoval mihajúcu sa krajinu za oknom.
Cesta trvala nejakých desať minút. Premýšľal som nad tým, čo sa stalo pred dvoma rokmi. Nahmatal som jazvu na hrudi a uškrnul sa. Už dva roky som mal byť pod zemou, namiesto toho sa tu vyvážam so žíhaným kocúrom, ba čo viac, začínam si s ním rozumieť.
Patrím medzi tých zopár šťastných, čo si vedia vybaviť okamih svojej smrti, pretože ju prežili. Bol som mimo viac než pol hodiny. Môj vrah ma projektilom zasiahol do srdca. Guľka preletela ľavou komorou a prešla skrz lopatkou. Odvtedy vždy vzbudzujem záujem colnej kontroly na letiskách, pretože i nahý aktivujem detektory kovov. Lopatku mám vystuženú plátom polyméru a spevnenú troma skrutkami z chirurgickej ocele. Moje srdce je oveľa zaujímavejšia záležitosť. To mi bolo pred dvoma rokmi odstránené z hrude a následne spálené v nemocničnej spaľovni. Teraz mám v hrudi niečo, čo sa vymyká ľudskému chápaniu. Moje srdce bolo nahradené neobyčajným zariadením. Historickým unikátom. Je to vlastne spomienka na prvú transplantáciu umelého srdca na Oddelení kardiochirurgie v Nemocnici svätého Štefana. Doktor, ktorému som sa dostal pod ruky, videl jedinú možnosť mojej záchrany v transplantácii orgánu, a keďže žiaden nebol k dispozícii, odhodlal sa k činu hraničiacemu so šarlatánstvom. Vložil mi do hrude mechanické čerpadlo fungujúce na zvláštnom princípe a trošička ho počas zákroku upravil podľa vlastných predstáv.
Tok spomienok na minulosť prerušil pohľad na označenie ulice. Bol som na mieste. Kocúrik sa uvelebil pri zadnom okne a okukával nenápadný jednopodlažný domček, pred ktorým som zastavil. Domček bol obohnaný kameninovým plotom, avšak brána zatiaľ nebola osadená. Otvoril som dvere a vystúpil z auta. Kocúr poľahky prebehol po sedadlách a skočil na zem. Čudné zviera, pomyslel som si a vykročil k stavbe. Vo vnútri bola tma. Obišiel som dom zozadu a dovnútra sa dostal oknom, ktoré som rozbil kameňom. Interiér bol prázdny. Holé steny, nič viac.
„Pivnica,“ utrúsil som. Kocúr môj zámer nájsť vchod do podzemia odhalil predo mnou a svojím správaním ma zaskočil. Začal škrabať pazúrikmi na masívne dvere v prednej časti bungalovu.
„Šikovný,“ pochválil som ho.
Za dverami sa nachádzalo schodisko. Neobvykle dlhé, vedúce hlboko pod úroveň zeme. Svietil som si mobilom. Z hĺbky som začul tlmený šramot. Vytiahol som teleskop a pripravil sa na možný útok z tmy. Nič sa nestalo. Na stene som našiel vypínač a stlačil ho. Svetlo odhalilo tajomstvo podzemia. Stál som v prázdnej priestrannej pivnici s betónovými stenami. Oproti mne sa nachádzali kovové dvere. Spoza nich sa ozýval šuchot, ktorý ma nútil napínať zmysly. V zámke bol kľúč. Zvrtol som ním a dvere otvoril. Moja prítomnosť aktivovala detektor pohybu, ktorý vo vnútri rozsvietil neónové svetlá. Už som videl kadečo, takže z obrazu, čo mi podzemie ponúklo, mi bolo jasné, že priestory boli vybudované k jedinému účelu. Bolo to väzenie a mučiareň zároveň. Väzňami boli tri osoby pripútané k stene, znehybnené reťazami, s ústami a očami prelepenými sivou montážnou páskou.
Pristúpil som k osobe kľačiacej na zemi, s blond vlasmi a krvavým fľakom na tričku. Strhol som mladíkovi pásku z úst.
„Zomrieš!“ povedal a olízal si pery. „Keď sa odtiaľto dostanem, nájdem si ťa a zomrieš!“ To bude mladý pán Zahenda, pomyslel som si. Ústa som mu naspäť zalepil a pristúpil k druhému väzňovi. Pásku som mu nestrhol celú a moja prezieravosť bola namieste.
„Robíš obrovskú chy...“ nedopovedal. Ústa som mu zalepil skôr, než stihol vetu dokončiť. Tretí mal viac rozumu.
„Ty nie si ten cigán,“ povedal, keď som mu uvoľnil ústa. „Kto si?“
Neodpovedal som. Kocúrik sa začal obtierať okolo mojich členkov a slabo mňaukol. Väzeň pred ktorým som stál, spozornel.
„Poslal ťa jeho otec?“ opýtal sa a kývol hlavou smerom k Zahendovi. Mlčal som.
„Neposlal!“ dovtípil sa. Ostatní dvaja spozorneli. „Čo chceš? Prišiel si nás zabiť?“ vyzvedal. Otázkou ma zaskočil. Čo vlastne chcem? Priviedla ma sem zvedavosť a zhoda šťastných náhod. Šťastných pre mňa. Predsa len, za poslednú hodinku som celkom pekne zarobil. Nešlo mi do hlavy, prečo si ten chalan myslí, že som ich prišiel zabiť. Sú tu celý týždeň, čo je dostatočne dlhá doba na to, aby sa rozhodlo o ich osude. Prešiel som k mladému Zahendovi a odlepil mu pásku z úst.
„Prečo si tvoj kamarát myslí, že ma poslal tvoj otec?“ opýtal som sa ho. Neodpovedal. Zasmial sa. Jeho smiech bol podobný smiechu odsúdenca, ktorému dali na krk slučku, akoby fakt, že o chvíľu jeho biedny život skončí, nehral žiadnu rolu a jemu neostáva iné, len sa smiať. Akoby mu bolo všetko totálne jedno.
„Už nejaký ten piatok ležíme Mateho tatkovi v žalúdku,“ povedal ten druhý.
„Iste sa nájde rozumný dôvod, prečo tomu tak je,“ poznamenal som. Mladý Zahenda vyzeral, že v duchu formuluje odpoveď na moju poznámku.
„Môj otec je po moci bažiaca kurva, vrah a násilník!“ ozval sa.
„Hold, rodičov si nevyberáme,“ zafilozofoval som. Posledný z trojice sa neartikulovanými zvukmi domáhal pozornosti. Predpokladal som, že chce, aby som mu strhol pásku z úst. Nezaváhal som. Uchopil som jej koniec medzi palec a ukazovák a celkom necitlivo ňou trhol.
„Je tu kamera!“ vyletelo z neho.
