Kedysi dávno, keď mal Otras ešte len 8 rokov podal celkom slušný výkon, keď vyliezol na Baranec v Západných Tatrách (2185 m n.m). Pamätá si to už len veľmi slabo, bolo to na jeho narodeniny, bol tam spolu s mladším bratom a s tatkom. Tato Otras senior dokázal akýmsi zázrakom svoje deti predvedčiť na takéto výlety a tak pochodili celkom dosť kopcov v Západných Tatrách. Medzi detské tatranské dobrodružstvá sa dá zaradiť aj prechod trasy Tri Kopy, Hrubá kopa, Baníkov, kde je plno reťazí a na niektorých miestach smrteľne nebezpečné zrázy, strmé a hlboké, až sa z toho tají dych a krúti hlava.
Z týchto čias ostali výlučne pekné spomienky a pozitívny vzťah k turistike. V pamäti nie je nič nepríjemné: pády, únava, vyčerpanie alebo zranenia. Neskôr Otras ešte stále mladý a plný síl, múdry a krásny, počas voľných dní ako študent vysokej školy spomínal na turistické začiatky a ak bola príležitosť, vyrazil do hôr s kamarátmi. Pochodili toho dosť, v rámci takej normálnej turistiky: Kriváň, Jahňací štít, Východná Vysoká, Priečne sedlo, Babky, Sivý vrch, Poludnica. Žiadne horolezecké extrémy s lanami, skobami, kyslíkovými prístrojmi alebo so základným táborom vo výške 6666 metrov nad morom.
Neskôr, keď už študentské časy boli len ďalšou vyblednutou spomienkou, si povedal, je najvyšší čas spáchať nové dobrodružstvo a vyliezť niekam vysoko, veď to kedysi išlo tak ľahko, bolo to fajn, všade krásna príroda, výhľady, slnko, leto, proste paráda, no môže sa niečo pokaziť?
Po dôslednej príprave, ktorá zahŕňala rýchle prechádzky a sporadické cvičenie v posilňovni, si Otras sadol k turistickej mape a začal plánovať. Pozrel si takúto trasu: Tatranská Javorina, Javorová dolina, Zadná Javorová dolina, Sedielko, rázcestie Pod Sedielkom, Téryho chata, Zamkovského chata, Hrebienok, Smokovec. Začal klikať, mapu približoval, vzďaľoval, otáčal a čoraz viac sa mu tento nápad páčil. Oslovil niekoľkých kamarátov, ale nenašiel nikoho, kto by bol ochotný zúčastniť sa tejto veľkolepej cesty. Nakoniec sa však našiel jeden šialenec (Hola, señor I. K.), dohodol sa dátum a už len zbaliť veci a nejako sa dostať na začiatok trasy do Tatranskej Javoriny.
Otras vstával v neľudskom čase 4:30, aby stihol osobák 5:12 do Štrby, odtiaľ bol zabezpečený odvoz oboch turistov na začiatok expedície. Všetko išlo podľa plánu, v Štrbe síce popŕchalo a bola hmla, ale čoskoro sa vyjasnilo a veselá prechádzka po Javorovej doline ubiehala jedna radosť. Optimizmus v kombinácii s vidinou parádneho výletu a eufória z pobytu v krásnej prírode pôsobili ako urýchľovač, kilometre ubiehali, turisti v pohodlnom tempe prešli okolo rázcestia pod Muráňom a pokračovali ďalej smerom do Zadnej Javorovej doliny, ktorá sa otáča smerom na východ.
Blížilo sa stúpanie do Sedielka, Otras začal pociťovať prvé náznaky vyčerpania. Vtedy ani len netušil, aký očistec zažije v priebehu ďalších pár hodín. S pribúdajúcimi metrami a s približujúcim sa najvyšším bodom trasy, sa náročnosť pohybu vpred stupňovala exponenciálne. Stúpanie o každý meter sa zmenilo z obtiažnosti „Hurt me plenty“ na „Nightmare“. Sedielko ešte ani nebolo vidno a Otras pochopil, že je v absolútnom priesere. Tempo pohybu vpred kleslo na úroveň slimáka. Parťák sa chvíľami strácal z dohľadu. Otrasovi prekážal vo výhľade stručný film o jeho živote. Utrpenie bolo neznesiteľné, energia žiadna. Napriek neľudskému trápeniu sa konečne doplazil do Sedielka. Vyzeral ako po infarkte, zrelý na resuscitáciu, ale zato spotený ako prasa a vyčerpaný tak, že nevládal ani sedieť, a už len zo zotrvačnosti skúšal konzumovať čokoládu (veľmi to nešlo). V mrákotách v polosede na skale pozeral na Sedielko, na výhľady v nadmorskej výške 2376 m n. m. Obaja aj s parťákom prekonali prevýšenie 1436 metrov.
Po všetkých deviatich kruhoch Danteho pekla, prišiel spomínaný očistec. Zostup na Téryho chatu. Cesta zo Sedielka k Modrému plesu bola na prvých metroch extrémne náročná, značkovaný chodník prakticky neexistuje, všetko bolo zasypané popadanými skalami. Klesanie bolo extrémne príkre, podložie nestabilné a všetko šmykľavé. Chybný krok by mohol byť vstupenkou do márnice. Na tejto strane kopca boli zvyšky akýchsi drevených schodov, ale totálne spráchnivené a rozbité, úplne nepoužiteľné. Jeden úsek tvorilo aj malé snehové pole, cez neho bolo treba prejsť ako po rebríku cez vyšľapané diery od predchádzajúcich turistov. Blížilo sa však pleso a popri ňom viedol už relatívne normálny chodník.
Konečne sa mátoha Otras a hrdina I. K. dostali k Modrému plesu (v ňom a okolo neho bolo ešte dosť veľa snehu), zároveň klesanie začalo byť menej strmé a blížilo sa rázcestie „Pod Sedielkom“. Po chodníku sa ponevieralo čoraz viac turistov, mladých, starších, dvojice, skupiny, ale aj samotári, niektorí dokonca bežali. Plnotučnejší z dvojice, zničený Otras, pozrel z rázcestia smerom na Priečne Sedlo a pri predstave výstupu po tých reťaziach hore, naňho znovu prišli mrákoty. Blížilo sa vykúpenie a po miliardách krokov dole kopcom, po náročnom kamennom chodníku, svoju predstavivosť fixoval na pohár plný sladkej Kofoly (bol na tom tak zle, že nemal ani chuť na pivo).
Konečne sa objavila strecha Téryho chaty, takže spása bola už relatívne blízko, ľudí bolo čoraz viac a v najbližšom okolí chaty bolo celkom plno. Pred okienkom bufetu v chate stál dlhý rad ľudí, trvalo zhruba 20 minút, kým sme získali nejakú potravu a konečne aj vytúženú Kofolu. Roztrasenými rukami uchopil pohár a opatrne si odpil. Lepší nápoj nemôže existovať, bola to fantázia. Okolie chaty a výhľady boli neuveriteľné, počasie bolo stále pekné, bezvetrie a svietilo slnko.
Nasledoval zostup ďalej, smer Zamkovského chata. Otrasná bolesť otrasových nôh bola približne 15 minútach znásobená začínajúcimi kŕčami v oblasti stehenných svalov. Počas niekoľkých kŕčových záchvatov mu bola dopriata pekelne intenzívna paralyzujúca bolesť, taká šokujúca, že nebol schopný ani nadávať.
Kofola na Zamkovského chate je o 50 centov drahšia ako na Téryho chate. Tu už bola dosť tlačenica, plno ľudí a hrozne otravný hmyz, všade okolo nás lietali akési vysokohorské muchy. Otrasov parťák telefonicky organizoval odvoz zo Smokovca, pretože sa blížil záver výletu. Zo Zamkovského chaty to je na Hrebienok už len približne 45 minút. Mini výprava kráčala z posledných síl dole, Otras už zúfalo túžil kráčať po rovnom povrchu. Na posledných metroch ho zaujali turisti, ale hlavne turistky, osviežujúce sa v Studenom potoku, približne na rázcestí "Pod Húpačkami". Vizálne zaujímavé a znepokojujúce.
Na trase Hrebienok - Starý Smokovec premáva drahá pozemná lanová dráha, lístok stojí protosatanských nekresťanských 9,-€ smerom dole (smerom hore 11,-€). Zlatá baňa je šuviks, keď bude Otras veľký, chce byť lanovkový mafián. Nasledovalo rozhodnutie prejsť posledné metre do Smokovca pešo. Smokovec sa blížil, turisti prešli posledné kroky okolo dolnej stanice lanovej dráhy k veľkému bielemu autu... a bol koniec.
Epigól:
Nebolo to márne. Našli by sa aj pozitíva aj negatíva. Príroda je krásna, Vysoké Tatry sú úžasné, mini veľhory, kde priemerne zdatný turista môže vidieť nádherné výhľady ak zvládne výstup. Otras naplno pochopil rozdiel medzi spomienkovým optimizmom a realitou. Táto konfrontácia bola strašidelná. Už nikdy sa nebude uškŕňať alebo nedajsatan posmievať sa pri správach ako napríklad že záchranári trepali dole z Poľského hrebeňa vyčerpaného 48-ročného turistu. Rovnako nebude zabúdať použiť opaľovací krém, lebo teraz je červený ako ruská zástava (v tej agónii zabudol na agresívne letné slnko a nenamazal sa). Otras odporúča nepreceňovať svoje schopnosti a kto nie je v ideálnej forme, nech radšej zvolí trasu s nižšou obtiažnosťou. Inak to môže skončiť ešte horšie.
Tak a teraz rekonvalescia a opatrné prechádzky výlučne po rovine okolo bytu na sídlisku, prípadne na bicykli do mesta na zmrzlinu. Aspoň do ďalšej letnej turistickej akcie.
Na zdravie!
Otras Mozgu
