Ako by to len vyzeralo, keby najmužnejší portál na Slovensku opomenul tému šport. Je predsa známe, že náš priemerný čitateľ po príchode domov (záleží na tom, či má rannú, poobednú alebo nočnú) zapína televízor a do zadrichmania sleduje športové prenosy. A keďže tento rok bol na športové udalosti extrémne plodný a je ba priam nemožné všetko stíhať sledovať, prinášam vám exkluzívne zhrnutie, aby ste sa mohli ponosovať titulom všeobecne rozhľadený človek.
Fodbal
Začnime klubovou úrovňou. To, že slovenská liga je na okraji záujmu a pomaly ju v návštevnosti predbieha aj 4. liga oblastnej úrovne v stolnom tenise na Zemplíne, je už dobre známe. Tento fakt žije v symbióze s predvedenou hrou a výsledkami v pohárovej Európe, kde niektorý klub pravidelne uhrá aspoň jeden zahanbujúci výsledok so súperom podobnej až nižšej úrovne. Inak to nebolo ani tento rok a Slovan schytal latu od lotyšského giganta Jelgava a porúčal sa tam, kam patrí. Ani ostatné kluby neohúrili, všeobľúbený AS Trenčín sa aspoň troška snažil, Myjava... no predstavte si Myjavu v niektorej relevantnej súťaži a Spartak Trnava zrejme vďačil žrebu za to, že nemusí cestovať ďaleko a ich vymletí fandovia sa stihli ožrať len do takej miery, aby robili bordel na štadióne a nešli hlavou proti nadjazdu.
No a potom sme tu mali EURO, na ktoré už všetci dávno zabudli, lebo vyhrali Portugalci a tí nikoho nezaujímajú. Čo sa týka Slovákov, bolo to pomerne solídne, veď dali dole Rusov, ale každý ostal po ich prehre v osemfinále s Nemcami v stave „meh, whatever“ a na celý turnaj sa zabudlo rýchlejšie než na Panama Papers.
Inak to bol v univerze slovenského fodbalu štandard, Weiss robí chujoviny, Hamšík je síce škaredý, ale v taliansku má status legendy, Stoch papuľuje trénerovi a ďalší paklub papaláša, Borčice, sa rozpadá.
Hokej
Slovan nezaháľa ani v našom národnom športe a patričnú hanbu robí aj v oligarchistickej KHL, nuž darmo, Široký sa má ešte čo učiť. Minulú sezónu to ale nebolo tak a akýmsi zázrakom postúpili do play-off, kde síce dostali nášup od neskoršieho finalistu CSKA Moskva, ale aspoň na chvíľu dokázali, že dokážu držať krok with the big guys, aj keď hrajú len za gastráče.
Našej domácej ligy sa chytil miláčik davov Riško „Citrón“ Lintner a vraj je už poznať výsledky. Sám som sa pristihol, ako sledujem finále minulej sezóny, Banská Bystrica vs Nitra, a bol som prekvapený, že v mojom vnútri cítim isté chvenie, ktoré by sa dalo nazvať fandením, ba až držaním palcov Bystričanom. Stále však v našej lige platí jednoduchý vzorec „viac treťotriednych Kanaďanov v tíme = väčšia šanca na úspech“.
Zaujímavý jav nastal počas Majstrovstiev sveta. Oproti predošlému roku spozorovalo moje trénované oko asi 67%-ný pokles slovenských návlečiek na späťákoch, čo celkom prirodzene kopíruje výsledky našich borcov/darebákov/hrdinov/hajzlov. Tohtoročné MS sme odštartovali raketovo a po suverénnych víťazstvách nad hokejovými stálicami Maďarskom a Francúzskom sme sa už všetci videli ako ciki-cakujeme na SNPčku, avšak potom prišiel štandardný brainfart a štyri odkráčané zápasy. Aspoň že sa nám podarilo dostať na Olympiádu 2018, škoda však, že nemáme v skupine domácu Kóreu, ale presne tých istých súperov, čo pred dvoma rokmi v Sochi a všetci dobre vieme, ako to dopadlo. Malý hint pre zábudlivcov – všetko sme prehrali.
Tenis
Cibula, cibula, cibula. Hoc v nevôli u mnohých fanúšikov, ak sa odosobníme od jej pozérstva a pozrieme sa len na výsledky, musíme uznanlivo potriasť bradou, tento rok jej vyšiel na parádu. Síce na veľkých Grand Slamoch až tak neoslnila, povyhrávala mnoho menších turnajov a samozrejme koncoročný Turnaj majsteriek, počas ktorého musela tuhnúť krv v žilách všetkým, ktorí to pozerali. Takisto podľa mnohých expertov odohrala jeden z najkvalitnejších zápasov ženskej histórie na Wimbledone proti Radwanskej. Ostatné fenky až tak neoslnili, hlavne tenisový brontosaurus Hantuchová je už asi osem rokov za zenitom a nie a nie si to priznať.
U mužov máme prapodivný úkaz menom Kližan. Tento rok vyhral dva prestížne turnaje, a mimo toho zvyšných 10 mesiacov už len 4 zápasy. Určite je to obrovský talent a keď má formu, dokáže poraziť kadekoho, škoda, že tento jav nastáva len párkrát do roka a v trojkombinácii s arogantnosťou a častými zraneniami je ideálnym adeptom do Klubu premrhaných talentov. Zvyšok mužského tenisového osadenstva si len tak plápolal medzi turnajmi a pohyboval sa v horizonte 100-150 miesto v rebríčku.
Sagan saganuje
23 rokov od samostatnosti objavilo Slovensko športovca, ktorý je vo svojom odvetví taý dominantný, až to začína byť nuda. Navyše, Saganovi na popularite pridáva aj jeho imidž dorftrotla, s ktorým sa vie každý jednoduchý Slováčisko ľahko zžiť, a týmto sa zaraďuje do exkluzívneho klubu športovcov, ktorých musíme mať radi, ako napríklad Demitra, Šatan alebo Hrbatý. Prajeme Peťovi, nech mu to stále tak pedáluje, aby Telekom nemusel najbližšie roky zháňať novú hviezdu pre svoje reklamy.
Rio
No a inak bola tento rok aj Olympiáda. Okrem štandardných kecov o vyhodených peniazoch a nevyužitých športoviskách po jej skončení nám médiá ponúkali aj mnoho srdcervúcich príbehov o priateľstve športovkýň z dobrej a zlej Kórey, či kontraste medzi moslimskou a dekadentnou európskou kultúrou. Nás ale môže zaujímať, že naši borci si vychodili a vypádlovali presne 2x toľko zlatých medailí ako naši bratři, čo je dobrý dôvod na egohonbu. Navyše, Tóth sa oficiálne zaradil do vyššie spomínaného klubu miláčikov, lebo je to proste týpek. Naše klasické medailové bašty – vodáci, nesklamali a doniesli domov po tri kúsky cenných kovov a ďalšie dva boli na spadnutie. Mne osobne utkvel v pamäti ešte jeden moment, a to keď nášho rýdzeho podtatranského junáka Wanga Yanga vyprášil v pingpongu Nigérijčan. Černoch hrajúci stolný tenis bol pre mňa doposiaľ asi taká enigma ako ryšavý šikmooký černoch. Nuž, aj o tom je ale olympiáda!
Part II incoming ak bude záujem.
