Na začiatku som čakala život ako v dystopickom románe. Korona time. Ľudia vyškrabujú zvyšky z konzerv, prázdne ulice, zúfalý krik väzňov vo vlastných obydliach, zákaz vychádzania, inak drb jedna varovná obuškom medzi oči… Mali sme od toho ešte ďaleko.
Zastal čas. Mohol aj vzduch. Korona vírus bolo jediné, čo spoľahlivo lietalo vzduchom na svojich pravidelných linkách. Ostali sme zavretí v bytoch. Tí s rodinnými domčekmi mali výhodu výbehu. Tým v panelákoch ostali len plávajúce podlahy, v ktorých sa mohli z nudy utopiť. Hromada vtipov, ktoré si ľudia začali posielať. O tom, ako im bude harašiť alebo ako priberú, pričom každému sa aspoň jedno naozaj stalo a tým šťastlivejším oboje.
Šili sme si rúška z kuchynských utierok, zo starých tričiek, pyžám a topkou boli z chlapských trenclí. Tie boli odporúčané ženám bez chlapov v spoločnej domácnosti. Fitka zavreli a tak ani tam už vedľa nich nevzdychal žiaden chlap, jediný úlet sa im ponúkal tento s mužskými spoďármi cez papuľu.
Ľudia sa ponáhľali urobiť si zásoby múky, cestovín, toaleťáku. Otče náš, cestoviny naše každodenné daj nám dnes. Do zásob putujú vyvolené trvanlivé potraviny a ty začneš túžiť po šaláte, ktorý si pred týždňom nechal zvädnúť v chladničke. Nemôžeš si ho utekať len tak kúpiť a začne ti ukrutne chýbať niečo svieže, čo vädne. Dalo sa to vykompenzovať vädnúcou krásou žien. Kto takú ženu mal a potreboval sa jej zbaviť, mohol použiť návod rímskeho básnika Ovídiusa v Liekoch proti láske: „Hanbím sa, ale to poviem: vždy súložte v polohe, ktorá prezradí ženinu mrzkosť, odhalí vädnutie vnád. Ľahko to dokážeš, lebo len málo z nich prizná si pravdu, bo zväčša myslia, že na nich nijakej chybičky niet.“ Vtipná poézia, že?
Dôchodcovia sa krátko po vypuknutí korona opatrení pobili počas svojich návštevných hodín v Lidli o muškáty, my ostatní sme nad tým opovržlivo krútili hlavami. Ja som si muškáty just kúpila ako panička na trhovisku od pestovateľa, ktorý mi pribalil ku každému dojemný životopis. Dnes ma ide jebnúť pri pohľade na susedkine lidlovské, ktoré aj bez detstva visia z dvanásteho až dolu na detské pieskovisko, dlhé a mohutne zakvitnuté ako moje najpremilovanejšie roky života.
Pozerala som počas krušných časov bez kultúry s deckami aspoň Superstar v telke a zamilovala som sa do spevu Barbory s rovnátkami. Vzala si vo finále na drzovku song od chlapa a sadol jej. Aj mne. Omg, viem strašne dobre chlapa sklamať, som rada, že nejaký pri mne ostáva. Ten môj má stále poker face a ja chcem, aby mi ukazoval aspoň emotikony, keď sa so mnou rozpráva. Inak sa bojím. V duchu kričím. A som rada, že ho vždy nájdem pri sebe...
Ooooooh, I always let you down
You're shattered on the ground
But still I find you there
Next to me
Chcem mu robiť všetko na svete. Ostatné ženy počas korona time kváskujú, aj ja chcem upiecť dobrý kváskový chlieb. Zaobstarám si kvások a cesto odrazu všade tečie ako v tej rozprávke. Preteká cez okraj misy. Preteká so mnou. Nestíham robiť chleby. Skúšam všetko, čo kysne a beží z kuchynskej linky za svojou slobodou. Robím langoše ako Máša od Taktikov. A tiež parené buchty. Tie sa mi nevydarili, málo sa sparili, asi zasa až taká horúca jar nebola, ale všetci ich poslušne zjedli. Deti ma zachraňovali, že v školskej jedálni boli síce väčšie a mäkšie, ale nebolo v nich toľko lekváru, ani maku, masla a lásky (tú lásku nepovedali, tú som si pridala sama).
Nechodím do práce, mám home office a keď firma nemá peniaze, tak mi dá prekážku. Keď mám nejakú robotu, musím prekážku ako dostihový kôň preskočiť a prísť do firmy. Urobiť, čo treba a hneď zas zmiznúť ako londýnska hmla alebo dobrá milenka. Bojujem s pocitom neužitočnosti. Píšem si s kolegami, s priateľmi, po večeroch pípajú a zvonia mobily, otvárajú sa chladničky, pivnice a…. pije sa.
„Muž po mne večer chcel, aby som ho niekam hodila autom," rozpráva mi kamoška. "Povedala som mu, že nemôžem, vypila som sedmičku vína so susedou. Vraví mi, že zavolá teda suseda. Ja mu na to hovorím, že nech ho ani nevolá, videla som ho, ako koštoval spolu s Ondrejom fajné rumy, ktoré dostal ešte cez Vianoce. Tým som vyradila z hry ďalších dvoch potenciálnych šoférov z našej ulice." Jej historka mala dobrý koniec. Spomenuli si s mužom na jedného kamaráta, ktorý má malé deti a správne predpokladali, že si nevypil. A ja si spomeniem na to, že jeden z prvých obrázkových vtipov o korona time bol o tom, že ženská vyhlasuje, ako po skončení korony pôjde buď do extrémnych premien alebo do klubu anonymných alkoholikov.
Som znovu v práci a natrafila som na kolegyňu, s ktorou sharujem kanceľ. Chvíľu rozmýšľame, či si štrngneme lakťami, nakoniec si však dáme hug. Mám ju rada, aj keď ona je taký šibnutý vorkoholik, ale koriguje mi články do Dailymalu a popritom ma skritizuje tak, že akákoľvek kritika v diskusii je potom pre mňa už len mončiči na lehátku.
Rozprávam jej, ako som sa zdokonalila vo varení a zaradila som do už otrepaného jedálnička rodiny morčacie rezne plnené oštiepkom a slaninou a že to treba zaistiť tým drievkom určeným na špáranie v zuboch. Špárovačka? Nie, špáradlo. Smeje sa, že veľa ľudí, ktorí teraz menej pracujú a komunikujú, lapajú po slovíčkach. Rozmohla sa nám tu korona demencia.
Sme taký kúsok sveta na Zemi. V záhrade pred domom zakopú rodičia telo svojho osemmesačného bábätka, ktoré zabili. Susedia počuli často krik. Počuli a bodka. Inde učiteľ zastaví vlastným telom útočníka s nožom. Vrah bol vraj ako decko šikanovaný kvôli rázštepu a žil svoj život zrejme bez pomoci odborníkov, občas v ňom čosi zabublalo, bol obvinený z prečinu vyhrážania, ale nikto nič netušil, neriešil, kým sa nerozhodol zabíjať. Je mi zo všetkého na grc. Kyslo v krku. Horšie ako zo sleďov v octe, čo som mala na večeru. Kým stihnem sleďa naučiť plávať v žalúdku, národ rieši mediálnu kauzu. Smiešne šťuchanie prstom herca bohéma do riťky kamošky maskérky v televíznom programe s úrovňou zábavy level základka, prvý stupeň. Nejaká moderátorka z toho vyrobí škandál, pár žien sa ozve a označí to ako sexuálne obťažovanie. Som v šoku, pretože som si sexuálne obťažovanie predstavovala inak. Toto mi prišlo len také... že nevkusné. Maroš, Maroš, aj pre teba tu mám Ovídiusa z mojich obľúbených Liekov proti láske:
„A čo, ak pristihneš dievča, keď telesnú potrebu koná a tajne sleduješ, čo nám zakázal zdvorilý mrav? Božechráň, že by som azda aj takúto neslušnosť radil! Nech bys´ aj dosiahol cieľ, nesmieš sa znížiť až tak.“
No prosím, Ovídius, ten má úroveň! Nepriamo mužov nabáda, že ak sa im žena páči a chcú odolať pokušeniu, aby ju jednoducho šli šmírovať, ako serie a bude po probléme. (Tak a nebude tu písať o hovne len Kris.)
„Zas píšeš článok do Dailymalu? Napíš aj o mne, prosím...“ zaštekal mi pri uchu Ben a kým som mu vysvetlila, že tento portál je určený pre ľudí, rozštekal sa:
„Mohla by si napísať aj o tom, ako sme sa my psy sprvu tešili, že sú naši páničkovia stále doma. Začali nás však vláčiť na nekonečne dlhé prechádzky namiesto doterajších pár minút, kedy sme sa naučili za behu okolo panelákov ošťať trávu a vyprázdniť sa a to aj napriek slovenskému prísloviu, že rýchle sa ani pes nevyserie. To bolo na zamyslenie. Počas venčenia sme si všimli, že sa naše rady rozšírili o útulkáčov. Áno, ja si svojich poznám. Však zavolaj do útulku, povedia ti, že ho majú odrazu poloprázdny. Čo to znamená? Ľudia začali počas korony time vyberať odrazu zvery z útulku, aby sa nenudili?! Keď potom ešte aj začali namiesto nás nosiť dokonca náhubky, začali sme to už brať ako provokáciu. Čím sme si to vyslúžili?! To tu už naozaj nikto nič negarantuje?!“
Dobre teda, zapísala som jeho šteky. Je teraz na čitateľoch, ak majú doma nejakú ušacinu, nech jej vysvetlia, že toto je len prechodný stav.
Raz hádam korona time zmizne úplne, ale my ľudia budeme určite takí istí, akí sme boli aj predtým.
