Počas našej krížovej životnej cesty prídete nevedomky k nejednej križovatke. Rovnako ako Britney Spears v rovnomennom filme, niekto sa rozhodne ísť doľava, iný pre zmenu doprava, a ten tretí si oholí hlavu a začne spievať v Las Vegas. A takto nejako som sa po poslednej sérii križovatiek ocitol v držbe dvoch relatívne malých detí. Čo mi ale v tejto situácii bytostne chýbalo, bolo zopár chápajúcich a rovnako životom skúšaných súputníkov.

Kto si o mne myslel, že naozajstných priateľov veľa nemám, má samozrejme pravdu. Avšak aj tých zopár najvernejších som sa veliteľsky rozhodol podrobiť transformačnému testu určenému na zhodnotenie ich spôsobilosti (a prínosu) pre život mladej rodiny s deťmi. Čo vám budem hovoriť, neprešiel ani jeden. Ono nie vždy to bola len ich chyba.

Lebo bezdetní priatelia. Oni o našej situácii vedia málo, žijú si vo svojej bezdetnej nerušenej bubline a o živote plnom prispôsobovania sa nevedia ešte nič. Prisahám Bohu, ak ešte raz budem niekomu musieť vysvetľovať, čo sa stane dcére E., ak dôjde k vedomému zanedbaniu relaxačno pomlčka vegetatívneho poobedňajšieho odpočinku, niečo asi rozkopem. Spoiler alert, bohužiaľ sa nezmení na žiadnu tekvicu, ale na malého vodolačného Gremlina, ktorý napriek neúnosnej únave o piatej podvečer nevie ani artikulovane existovať.

Lebo priatelia s deťmi. Avšak ani vlastníctvo dieťaťa vám miesto medzi priateľmi automaticky zaručiť nemusí. Ja osobne patrím medzi trpezlivých ľudí. Za všetko nech hovoria moje nepravidelné návštevy kostola na Veľký piatok, sledovanie štvorhodinového bloku Nákupných maniačok s dcérou M., či úspešné absolvovanie troch prezentačných večerí zameraných na čarovné vysávače/panvice/jelenice. Ale ak okolo vás po dobu pár hodín osciluje cudzí zasran, vrieskajúci viac ako Harambe tesne pred smrťou (príliš skoro?), musíte si urobiť hrubú čiaru a povedať dosť. Jedna vec je dieťa, ktoré sa správa ako dieťa. Úplne iná vec vo výchove je vybrať sa cestou, kde dieťaťu budete rovnocenným partnerom (či nebodaj kamarátom) a potom sa čudujete, prečo vás to dieťa nerešpektuje lomeno bije po hlave. Podčiarknuté a zhrnuté, starí priatelia sú preč, preto treba trochu zatriasť vašimi osobnými pevnosťami pokoja a idete si aktívne pohľadať priateľov nových. Lebo nové je vždy lepšie.

Tak poďme na to. Hľadanie príjemnej rodinky s deťmi je proces dosť podobný ako pri hľadaní si skutočného partnera. Predstierame rovnako ako predtým, akurát teraz je to za iným účelom. Základný rozdiel je vo vyvrcholení celého procesu. Tu namiesto toho ošemetného prístupu k možnosti vyvrcholenia za úspech považujete, ak sa deti medzi sebou znesú, nebijú až príliš a unavia sa. Hlavne unavia. Nezabúdajte na to, že v duchu starého anglického príslovia „Prvú polovicu života vám dojebú rodičia, druhú deti“ sú oba dospelácke elementy na tej istej strane potápajúcej sa lode, kde logicky množstvo nabratej vody symbolizuje váš krátiaci sa život na tejto zemi. Ale aby sme neboli len negatívni, tam kdesi pri svetle na konci tunela možno práve pre vás číha nejaká tá spriaznená rodičovská duša.

Tak ak ste si už našli kandidátov majúcich deti vhodné na socializovanie s tými vašimi, pozvete ich k sebe domov. Samozrejme byt poupratujete, urobíte tradičné chlebíčky a prirodzene skontrolujete, či je spláchnutý záchod. Potom dozrel čas opätovne prebudiť v sebe diskusného virtuóza a pustiť sa do toho po hlave. Veľa iného vám vskutku ani neostáva. Prirodzene máte možnosť neustále obskakovať svoje deti, ale tým možno skôr u svojich návštevníkov stratíte tvár a ostane z vás len letmý popol helikoptérového otca vo vetre dobrých mravov. Prijateľné sú vety 1.) Ako krásne sa hrajú. 2.) Toto naša (vložte meno) postavila z kociek sama, alebo prípadne 3.) Tak toto doma ešte nikdy nespravila, neviem, čo sa s ňou deje. No vážne. Ja osobne napríklad nikdy neviem, či je správne nechať sa deti hrať osamote a vo vedľajšej miestnosti potom spustiť otvorenú diskusiu o najnovšom Legu Technic. Nerád by som totiž pred novými ľuďmi hneď ukázal svoju pravú tvár „polhodinového otca“ (def.: otec, ktorý zvládne byť so svojimi deťmi maximálne polhodinu denne). Zavše je pri konverzácii potrebné vyhýbať sa kontroverzným témam ako očkovanie, či má nosiť dieťa ortopedické topánky alebo aký druh školy by mal byť pre dieťa najväčším prínosom.

Apropo občerstvenie. Poviete si, žiadna veda. Opak je však pravdou. V dnešnej dobe plnej detísk s alergiami na všakovaké pochutiny máte čo robiť, aby ste nestúpili vedľa. A to ešte myslím na zákazy, ktoré si pre dobro svojich detí vymysleli ich rodičia. Nikdy nezabudnem, ako sme raz na návštevu deťom doniesli pár horaliek. Oni ale vôbec nevedeli, čo to je. Iba ich tak tragikomicky držali v rukách, až sa úplne roztopili. Avšak po svižnom vysvetlení ich rodičov, že deťom za celý život nedali ani jednu (jednu!) sladkosť, ergo ani netušia, čo to vlastne v rukách majú, boli veci o niečo jasnejšie. Dodnes s tým nie som tak úplne stotožnený, no aspoň už viem, čo tým celým sledovali.

Nezabudnite. Robíte to pre svoje deti. Preto sa premôžete a na rozdiel od klasického randenia o podstatný kus znížite svoje štandardy. Nezabúdajte na fakt, že naše dieťa na sociálnom poli tej objektívnej populárnosti mnoho nepobralo (to má isto po pani M. (rozumej manželke)), preto ju s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou predstavujete s jej novou/novým celoživotnou/celoživotným kamarátkou/kamarátom. A to sa predsa oplatí, že? Plus myslite aj na iné možné výsledky celého združeného snaženia. Ak všetko pôjde tak, ako má, o pár mesiacov možno získate ďalších dvoch ľudí, ktorým môžete zveriť vaše dve „ženy vo vývoji“, kým vy si pôjdete zaspomínať, aké iné to bolo predtým.

V poslednej fáze ostáva sedieť doma a dúfať, či vám druhá strana opätuje pozvanie a dopraje možnosť v procese randenia pokračovať. Nám sa dostať na rande číslo dva zatiaľ príliš nepodarilo. Tento štvrtok to bude už mesiac od posledného stretnutia. A keď už sme pri tom, ak hľadáte stredne príťažlivú, zabezpečenú rodinu s dvoma pomerne slušne vychovanými deťmi, čo nefajčí, nepije (kávu ani alkohol), pokojne sa ozvite.