Všimla som si ju, len čo som do gemerského baru Obi ocha vošla. Názov znamená v preklade Čisté srdce. Netuším, v akej reči, ale nie sú tam nikdy ani čisté stoly a ani majiteľ nie je celkom čistý a raz mu to daňák zráta, nech mu je Boh milostivý. Čumím na známy krikľavo zelený nápis a dostávam sa do dobrej nálady skôr, ako vstúpim do toho hniezda pochybnej zábavy.

Sedí pri barovom pulte na mojom obľúbenom mieste a vyzerá ukrutne sexi. Moja latentná bisexualita dostáva zabrať, hlava sa mi zatočí a potrebujem sa rýchle napiť.

„Sorry, ale mám doma chlapa,“ hovorí mužovi, ktorý obieha okolo nej a vyzerá ako lacný komparz do westernu. V hlave mi zakvíli harmonika z Morriconeho muziky Vtedy na západe, ktorá sa ako ušný červ dokáže rýpať nekonečný čas aj u tých bez hudobného sluchu.

„Keby si aj mala chlapa, záložný zdroj sa ti zíde. Vidím to na tebe,“ pochechtáva sa.

Úbožiak, snaží sa byť vtipný, v duchu kvílim spolu s harmonikou. Prečo som si ešte neobstarala zbrojný pas a zbraň? Asi som puding pani Osbournovej a nepatrím tu, mama, I´m coming home.

Môj objekt záujmu je bohovsky sexi. Veľké ústa a obrovské modré oči plné svetla. Zachytím jej vyzývavý pohľad. Očami vyšlem odkaz, že dnes si to spolu rozdáme ako svetelné meče.

„Vidím, že si chceš vrznúť, ale poviem ti to takto, zahrávaš sa s ohňom,“ prehodí pokojne smerom ku chlapovi.

„Ale no tak, nemachruj. V čom si taká dobrá, keď máš ohnivé reči?“ nasral sa ten kozojeb.

Začala sa tak strašne smiať, až sa prelomila v útlom drieku. Nad ním sa zatriasli cecky fakt slušnej veľkosti. Ja mám malé, pevné, očakávam, že tie jej budú na omak mäkšie, poddajnejšie. Toto bude náš babský súboj, nočný beh a víťazstvo o prsia, tak odpáľ, kovboj, povedala som mu v duchu.

„Viem piť a nečúrať.“

„To akože čo?“ nechápe zadubenec.

„Budeme piť spolu celý večer pivo bez toho, aby sme ho šli vypustiť a garantujem ti, že ty sa poštíš,“ hovorila pomaly, zrejme aby pochopil. Dôraz položila na posledné slovo tak, že chlapa skoro nadhodilo.

„To bude určite nejaký podvod!“ vyprskol na ňu.

Konečne sa objavuje barman. Vidím na Mikym, že zachytil ich rozhovor a dobre sa baví.

„Čo si dáš, Anthrax?“ otočí sa ku mne.

„To, čo vždy a rýchlo,“ poviem a uvelebím sa na barovej stoličke. Ledva zaujmem svoju obľúbenú polohu pravú nohu cez ľavú a špičkou nohy zatlačiť do lýtka a už ku mne posúva Pyrata s ľadom a až dvoma plátkami citróna, ako to mám rada.

„Pozri, tuná miestna Anthrax, môže ísť so mnou na toaletu a skontroluje ma, či v nej nemám tampón, korkovú zátku alebo čokoľvek, čo by mi pomohlo udržať moč,“ povie a ja skoro prevrhnem svoj pohár s rumom. To ju pobaví a žmurkne na mňa. Šibalka.

„Ale no tak. Dúfam, že cikať už budeš sama,“ poviem jej a som prekvapená, ako sa viem ovládať, aby mi hlas znel takmer znudene.

„Budem,“ zasmeje sa, potom sa obráti ku chlapíkovi a hrdo mu povie:

„Môj rekord je zatiaľ jedenásť pív bez uľavenia.“

Ako to vysloví, predstavujem si, že sťahuje svaly panvového dna tak, že fungujú na stoličke ako prísavka. Chcelo by to odskúšať, skúsiť ju zhodiť z nej, či by to šlo, premýšľam v duchu.

„Toľko vypijem aj ja. Aj viac. Ešte som neskúšal nešťať, ale myslím, že to dám,“ skonštatoval chlapík a ja som sa na chvíľu bála o svoju favoritku.

Začali sa dohadovať, o čo budú hrať, ale pomerne rýchlo sa dopracovali k piatim kilám. Podali si ruky, popritom sa vzájomne predstavovali, vďaka čomu som sa dozvedela, že Natálií sa páči, keď ju volajú Nataly. Meno toho debila som prepočula.

„Tak teda začíname,“ zazubila sa, pohodila nedbanlivo hrivou tmavých vlasov a zoskočila zo stoličky. Jej chôdza na vysokých ihličkách by si zaslúžila potlesk. Vystrčila zadok a prsia, narovnala chrbát, pripomenulo mi to drezúru cirkusových koní a vykračovala si smerom k toaletám. Keď prechádzala okolo mňa, venovala mi dlhý výrečný pohľad.

Dopila som svoj rum a šla za ňou. Čakala ma už opretá rukami o umývadlo a pozerala sa do zrkadla, v ktorom sa nám znovu stretol zrak. Usmiala sa.

„Moja zlatá Nataly, určite posilňuješ, fitnes s Venušinými guľôčkami zaseknutými vo frnde či dačo iné?“ žartovala som, ale nevyprovokovala som ju k odpovedi. Mlčky pustila vodu a potom si poctivo umývala ruky, trela jednu ako druhú ako telá pri poriadnej šukačke.

„Neumyješ si aj ty ruky prv než ma prehliadneš?“ vyzvala ma stroho, bez akýchkoľvek erotických náznakov, ktoré som očakávala. To ma trochu naštvalo.

„Neprehliadnem ťa, verím ti,“ zaťala som sa.

„Ale no tak, nebuď ako decko. Musíš ma skontrolovať,“ prikázala mi.

Umyla som si dôkladne ruky a spolu sme vošli do kabínky. Mierne sa rozkročila a povedala, že je pripravená na prehliadku. Vošla som prstami do nej. Vlhký priestor jej vagíny bol prázdny. Prstami som sa zachytávala teplých stien, zasúvala ich čo najhlbšie. Černošky majú v týchto miestach vyššiu teplotu, disponujú zázrakom nazývaným hot vagina. Vďaka dĺžke mojich prstov som sa dostala pomerne hlboko. Skúmať inú ženu je zvláštny zážitok. Dôverne známy terén, ktorý skúmate len vtedy, keď ste sama. Cudzí a predsa príjemne povedomý. Zatlačíte na body, ktoré vás vzrušujú a sledujete, či to isté sa objaví aj u vašej partnerky. Vtedy vzrušenie poháňané vybičovanými emóciami eskaluje.

„Všetko v poriadku?“ prerušuje ma jej hlas. Stále je prísny, neviem, čo si mám o tom myslieť. Nataly sa však už odťahuje odo mňa a vychádza z kabínky.

Idem poslušne za ňou ako tieň. Sadáme si znovu k baru a oznamujem chlapom, ktorí sa už nevedia dočkať, výsledok prehliadky jej lona.

„Nemá tam nič,“ poviem a kovboj už veľavýznamne žmurká na barmana a prehodí, že nemá, ale dnes v noci tam môže mať niečo, čo by každú potešilo.

„Fero, nebuď kokot,“ požiada ho slušne barman a začne točiť pivo do pollitrákov. Hra sa začína.

                                                                        ...

Pijem už neviem koľký rum, nepočítam ich, som sústredená na litre piva, ktoré do seba obaja lejú. Okolo nás sa zhromaždilo množstvo divákov, ktorých pozornosť pivný súboj pritiahol a spestrujú si spolu s nami čakanie na grand finále vášnivými diskusiami.

Postupne sa so stúpajúcim promile prestávame baviť o bežných malicherných problémoch, riešime vážnejšie záležitosti. Čo je človek. Zhodujeme sa na tom, že v očiach Boha to musí byť príživník, ktorý vysáva zo Zeme všetko živé a krásne a tak nemôže byť stvorením božím, jedine ak by mal Boh zvrátený zmysel pre humor. Už sme vyriešili aj záležitosti vo veciach lásky, ktorá je len dobrý marketing k obyčajnej telesnej žiadostivosti. Hodnotíme ľudstvo a jeho konanie. Správame sa tak, aby sme nesklamali rodinu, okolie, ale seba klameme tým, že si odopierame všetko to, čo by sme najradšej robili. A preto umierame nešťastní. Preto je smrť pre nás nešťastím. Diskusia takto dospela do mŕtveho bodu. Ostalo ticho.

Opieram sa o barový pult a sledujem Nataly. Stále sedí pevne na stoličke, zadok má do nej čoraz hlbšie zarazený, hýbe sa len hornou časťou tela, ale o to divokejšie. Rukami vášnivo gestikuluje, nakláňa hlavu a keď jej pramene vlasov spadnú do čela, mykne ňou dozadu.

Fero je naopak čoraz nesústredenejší. Hmýri sa na stoličke, ako keby bola rozžeravená. Občas si mimovoľne pretrie spotené čelo.

„Máte v sebe rovný tucet pív, čapujem trináste,“ ohlasuje barman.

„Trinástka je moje šťastné číslo,“ poteší sa Nataly.

Jej súper vytreští oči na pollitrové poháre plné žltej tekutiny. Podobnej, aká mu v tej chvíli napína močový mechúr na prasknutie, späť sa nevie vrátiť a von ju zas nepustia pevné zvierače.

„Koľko môžem mať v sebe moču? Liter? Liter a pol?“ premýšľa nahlas.

„Prečo to riešiš? Koľko ho v sebe máš, toľko máš. Veď ho v sebe aj udržíš, pokiaľ, samozrejme, nekýchneš alebo nezakašleš a to sa nestane, ak nie si prechladnutý alebo zrovna nemáš koviďáka,“ usmieva sa na neho Nataly.

„Potím sa, je mi nanič, možno ma tá korona nakoniec drapla. Zakašlem alebo si kýchnem a to, že sa pritom poštím, bude najmenej,“ pokúšal sa dopredu ospravedlniť pred sebou za zlyhanie.

„Radšej prehrať päť kilečiek ako mať koronou odpálené pľúca,“ prikývnem, nech má radosť.

„Z duše mi hovoríš,“ vďačne pritakáva. Príde mi trochu zbabelý. Celý sa trasie, aby mohol situáciu obrátiť vo svoj prospech a nevyzeral ako úplný chudák.

„Chcel by som ešte niečo k tej morbídnej téme povedať, ale bojím sa to vysloviť nahlas,“ ozve sa jeden z hostí.

„Neboj sa, sme tu všetci ako rodina. Daj to zo seba, odváž sa a daj to!“ povzbudzuje ho barman. Tento povel však padne na celkom inú úrodnú pôvodu.

Zaregistrujem, že kovbojove rifle začnú medzi nohami tmavnúť a tmavá škvrna sa rozširuje čoraz viac pozdĺž stehien až dole. Už to zbadali aj ostatní a toto ticho nie je také to vydesené ticho ako pred smrťou, toto ticho je výrečné, posmešné, zlomyseľné. Kozojeb ho cíti a my cítime pach jeho šťanky. Zbadala to aj Nataly, len sa usmiala a pomaly zosadá z barovej stoličky. Ide sa jej ťažko, má strnulú chôdzu a tak pribehnem k nej a podopieram ju celou cestou k toaletám.

Otvárame jej dvere do kabínky, pomáham jej sťahovať nohavičky a ostávam pri nej, aj keď už dosadá na misu. Pár sekúnd sa nič nedeje, tíško zavzdychá a potom to začne. Tenký prúd moču strieka na porcelán a postupne silnie tak, že otriasa celou misou. Pripadám si, ako keď v čase búrky na babkinom dome, kde nie sú žiadne plastové okná pevne usadené do rámov, kvapky dažďa otriasajú sklom tak, že divoko rinčí.

„Môžeš mi zatiaľ rozprávať o sebe,“ poprosí ma a ja začnem.

Porozprávam celý svoj život a keďže som toho veľa zažila, tak aj jej čúranie muselo dlho trvať. Nesledujem čas, ale dvere vedľajšej kabínky sa niekoľkokrát otvorili a zas zatvorili, vonku je čulá premávka a my dve sme stále v našej spoločnej kabínke.

„Si moja hrdinka! Toľko tekutiny, čo si v sebe udržala, to je obdivuhodné!“

„Myslíš? Nie je to nič oproti deťom, ktoré som v sebe neudržala. Tie štyri potraty sú moja najväčšia životná prehra,“ povedala trpko.

Chvíľu som na ňu nechápavo civela, kým mi došlo, s čím sa mi práve zdôverila. Nekontrolovateľne mi začali tiecť slzy. Z očí, z nosa, celá tvár bola odrazu zaplavená slaným smútkom.

Prestalo pršať. Nataly vstala z misy, natiahla si nohavičky a pozrela sa karhavým pohľadom na mňa.

„Čo reveš, Anthrax, keď som ti ešte ani nepovedala, že ťa dnes sklamem,“ pokrútila hlavou.

„Prepáč mi, dnes už nie som ničoho schopná. Tak už prestaň fňukať, nerada vidím ľudí plakať. Im all out of salt, I'm not gonna cry,“ pospevovala si a vyšla z kabínky. Umývali sme si mlčky ruky.

Mala som strašnú chuť objať ju, cítiť pramene jej vlasov na krku, ale odrazu taká odľahčená bola akási prirýchla. Kým som sa spamätala, už bola znovu pri bare a inkasovala výhru.

„Vychcaná ženská,“ precedil kovboj s mokrými rifľami.

„Poriadne vychcaná,“ zasmiala som sa a v ušiach sa mi už rýpal prekliaty ušný červ. Im all out of salt, I'm not gonna cry....