Ideme smerom na Anjelský hrad, nad Vatikánom začína veľmi tmavnúť obloha. Už to vyzeralo čudne vtedy, keď sme sa motali hore na kupole, ale teraz je to už čierňava a začína z toho aj dačo kvapkať. Rýchlo skočíme do najbližšej pizzerie kombinovanej so zmrzlinou. Hladní si dali pizzu, deti zmrzlinu a niektorí oboje. Husto a výdatne prší a my zostávame aj po dojedení. Nastojáka, ako v bufete Smažienka v Rožňave pred 30 rokmi. Arabáčom naša prítomnosť bez ďalšej objednávky neprekáža, lebo v tom daždi aj tak nikto nový neprichádza.
Keď dážď utíchol, ulica zase ožila. Stačilo prejsť pár metrov a už aj slnko vykuklo a okrem toho, že bolo teplo, tak bolo aj dusno. Našťastie dážď celkom ochladil mesto. Takže nie je 35 stupňov, ale len 30.
Pomaličky sa ťaháme k Anjelskému hradu. Toto je aj pre mňa nové, ešte som tu nebol. Pred vchodom sa plno samozvaných umelcov snaží zabávať publikum rôznymi volovinkami. Dáme si pár fotiek a ideme dnu. Vyskúšame, či Roma pass naozaj zabezpečuje bezproblémový vstup a áno, hneď sme pri vchode bez čakania. Keby sme nemali Roma pass, tak by nám to trvalo asi o dve minúty viac, lebo tam skoro nikto nebol.
Anjelský hrad je obrovský komplex. Ako vyplýva z názvu - je to hrad a hrad musí byť veľký. A keď je veľký, tak má zase plno schodov. Pomaly sme si prechádzali všetky poschodia. Vo vnútri je múzeum, pomaličky prechádzame, ale už sme oťapení. Práve keď sme v múzeu, začne zase liať. Takže máme čas sa tu poobzerať. Urobíme ďalšie kolečko, pekne pomaličky, lebo zase leje. A keďže neprestáva liať, tak si sadneme na schody a vyčkávame. Keď usúdime, že už ani tak veľmi neprší, tak vylezieme na vrchol k veľkému anjelovi. Bohužiaľ, pokochať sa nebol čas, lebo zase začalo liať a všetci zo strechy sa tlačili smerom dole. Zišli sme nižšie, kde sme sa usalašili pod klenbou s výhľadom na Rím. Vybrali sme si svoje zásoby potravín a zahrali sme sa na dolce vita.
Keď prestalo pršať, zase hneď zasvietilo slnko a bolo dusno. Zišli sme dole cez široké chodby po ktorých sa chodilo aj kočiarmi a končili sme ešte nižšie, ako keď sme vošli do hradu. Pozreli sme sa na GPS, ako sa dostaneme k električke, cestou sme nakúpili zásoby na večer a nasadli na električku. Neviem, či ste si všimli, ale v civilizovaných krajinách električka na konečnej nečaká na obratisku a dôjde minútu po čase odchodu, ale pekne na zastávke otvorí dvere a ako prichádzajú ľudia, tak môžu nastupovať.
Tá istá cesta, ktorá z nás ráno skoro vytriasla dušu nás už veľmi nezaujíma. Skoro hodinu (aj s meškaním, aby ste nepovedali, že mešká len národný dopravca a slsp v snehovej víchrici) sme znudene sedeli, veď sme nastúpili ako prví. Na izbu sme došli po ôsmej. Zase rýchla večera a spať. Pre zmenu som nevedel zaspať, tak som sa prevaľoval do polnoci a horko-ťažko zaspal.
Na ďalší deň sa nám podarilo celkom svižne sa prichystať. Počasie vyzeralo pekne, slnko pražilo už o deviatej ako divé. Natlačili sme sa do malej starej električky a išli sme opačným smerom ako v predchádzajúci deň. Vystúpili sme tesne pri Koloseu. Pre tých, ktorí to ešte nevideli, je to naozaj monument a ja som sa potešil, že konečne vidím Koloseum za denného svetla a možno sa dostanem aj dovnútra. Keď som videl ten had ľudí vinúci sa okolo, tak som si nebol istý, či sa tam dostaneme. Ale Roma pass nás zachránil. Tam, kde končil rad a vstupovalo sa do chránených priestorov Kolosea, bol ďalší vchod s nápisom Roma pass a tiež nám to trvalo približne toľko ako v Anjelskom hrade. V chládku stien Kolosea sme sa chceli pretlačiť cez ďalšie turnikety, ale vrátili nás, že deťom treba vypýtať evidenčný lístok. Takže za pár minút sme aj to vybavili a konečne sme boli oficiálne vnútri.
Tak ako vonku, aj vo vnútri bolo pokkt ľudí. Pomaly sme prešli celé Koloseum dookola, urobili pár fotiek, stratili pubertiakov, ale rýchlo sme ich našli, lebo mali mobil. Najzaujímavejšia bola asi šikmooká kreatúra, ktorá precestovala tisíce kilometrov, aby ju v Koloseu odfotili zozadu. Radšej sme išli k východu. Tam nás čakali počernejší predajcovia, ktorí nevedeli nič iné povedať, len “vóter, voter, vóter”. Ako sme sa dostali ďalej, tak sa objavili ešte aj africkí biznismeni, čo predávali svoje výrobky (mejd in čajna). Snažili sme sa im vyhnúť, ale boli strategicky rozmiestnení.
Pobrali sme sa na Forum Romanum. Sú to zrúcaniny starého Ríma, ktoré spadli, keď:
- došli barbarskí emigranti
- rozmohli sa homosexuáli
- nevedeli spraviť parakotúľ
Platil lístok z Kolosea, tak sme sa zase poprechádzali, zanadávali na schody, lebo ešte stále sme mali svalovicu z predchádzajúceho dňa, pokochali sme sa, že nerozobrali na stavbu nových budov staré tehly. Je to obrovský areál a deti boli hladné, takže sme nestihli pozrieť všetko.
Vybrali sme sa smerom ku Corso - nákupnej ulici, ktorá bola plná, aj keď som tam bol v novembri v nedeľu večer o šiestej. Takže ceny tomu boli tiež prispôsobené. Zašli sme do uličky, našli reštauráciu a konečne sme sa najedli na taliansky spôsob - cestoviny, pizza, lasagne… Ja som mal pizzu. Bola obrovská a chutná, tak som mohol ponúknuť aj hladných pubertiakov, ktorí vyžrali svoju porciu cestovín a nestačila im.
Takto posilnení sme sa vybrali smerom k fontáne Trevi. Len pár uličiek bolo treba prejsť. Pre istotu som použil GPS. Trevi je obrovská fontána so sochami, nalepená na budove. V noci je pekne osvetlená a ľudí je tam stále pokkt na druhú, lebo je to malom námestíčku, ktoré je v podstate len jedna ulička. Odtiaľ sme sa vybrali na Panteón. Predierali sme sa uličkami (zase s GPS), obchádzali skupinky organizovaných turistov, ktorí sa zastavili pri každej budove, aby im sprievodca povedal jej krátku históriu. Pre mňa, ignoranta, ktorý zabudne všetko a hneď, by to bolo zbytočné.
Panteón je v podstate pohanský chrám zasvätený všetkým bohom. Ale keďže už ani Rím nebol tým, čo predtým, tak si ho kresťanstvo adoptovalo. Je to obrovská kruhovitá stavba s priemerom a výškou 43 metrov, na streche s kupolou, ktorá je uprostred otvorená. Keď svieti slnko, vytvára zaujímavý svetelný pás tým, ako osvetľuje lietajúce čiastočky prachu.
Ďalej sme sa pobrali na Piazza Navona. Po toľkých zvláštnostiach nám obyčajné námestie so sochou uprostred a fontánou na dvoch koncoch nepripadalo veľmi výnimočným. Mrkli sme sa aj do kostola Sv. Agnešky v Agónii, kúpili si zmrzlinu a pobrali sa späť na Piazza Venezia, kde sa nachádza monument Viktora Emanuela II., alebo ináč nazývané aj Altare della Patria.
Keďže je to monument, tak má monumentálne rozmery. Podstava 130 na 130 metrov, výška 70 metrov. Je z bieleho vápenca, takže je vidieť z diaľky. Keďže je to na konci Via del Corso, ktorá je rovná a celá jej dĺžka je 2 km, tak v Piazza del Popolo sa dá celkom pekne dovidieť na monument.
Zase nasledovali schody. Pre zmenu bolo tu plno policajtov a už aj to bolo považované za menší teroristický čin, keď si dakto sadol na schody. Ako si tí blbí turisti predstavujú, že položia spotené zadky na sväté schody monumentu symbolizujúceho zjednotenie Talianska? Už sa schyľovalo k večeru, takže slnko vrhalo dosť dlhý tieň a keď nebol nablízku žiaden protiteroristický policajt resp. policajtka, tak sa dalo aj sadnúť. Kamarát s rodinou sa usadil a odmietli ísť vyššie.
Keďže som to už raz absolvoval (síce v zime a za tmy), tak som prehovoril rodinu, aby sme vyšliapali vyššie. Najvyššie sme nešli, lebo tam sa dá len výťahom a bol zase rad ako za socíku pred mäsiarstvom. Hore sme sa pokochali výhľadom na Forum Romanum, ponaháňali čajky, ktoré pózovali v každom zábere a išli dole. Cestou som vytroloval jednu šikmookú, ktorá sa chcela vyfotiť na schodoch a ja som sa jej postavil do záberu. Podľa pohľadu fotiaceho sa mi to podarilo. Keď uvidíte fotku šikmáčky na bielych schodoch a čudne sa škeriaceho trolla s bradou, tak som to ja.
Po celom dni unavení sme sa ťahali smerom ku Koloseu na električku. Chodili už zriedkavejšie, aj keď sme nevedeli, ako často majú chodiť. Zase došla preplnená, tak sme pretrpeli cestovanie v hromadnej doprave.
Večer zase cestoviny s omáčkou. Kamarát je väčší gurmán. On si kúpil kuracie stehná v neďalekom Carrefoure. My len tak typicky lajdácky. Dobre sme sa navečerali, zobral som si tablet, že si pozriem, kam by sme mohli ísť zabiť čas na ďalší deň. Vtom mi cinkol mobil. Kto mi posiela SMS o pol desiatej? Zobral som mobil a tam odkaz od Ryanairu: VÁŠ LET BOL ZRUŠENÝ.
