Začalo sa to ešte v zime, keď nám kamarát zavolal, či nechceme ísť do Ríma na takú lajt poznávaciu turistiku na začiatok júna. Deti využívajú každú príležitosť, ako sa uliať zo školy, tak v štýle DM bez cestovky sme si zakúpili letenky cez Ryanair, objednali si ubytovanie cez Booking (aby osadenstvo DM nepitchovalo ako minulý rok na Londýn) a v podstate sme na to hneď aj zabudli. Resp. sme čakali, kedy nadíde ten správny čas užívania si talianskeho slnka, sena a jahôd, vlastnej pizze, pasty a gelatto.
Týždeň pred odletom som predsa len začal pozerať internety, čo sa oplatí v Ríme pozrieť, ako sa tam dostať z nášho ubytovania, čo to stojí a podobne. Kolegyňa, ktorej manžel má veľa času, mi doniesla ich plán cesty spred pár rokov rozpísaný na hodiny aj s popisom, čo sa v ktorej pamiatke dá vidieť, krátku históriu resp. aj vstupné.
Manželku celý týždeň pred odchodom bolelo hrdlo a cez víkend bola KO. Dajako sme sa nabalili a v pondelok ráno vyrazili na letisko. Sused je taxikár a cez barter sa vždy dohodneme na dajakých službách. Tak isto ako minulý rok sme sa po pár minútach museli otočiť, lebo kinedril sme zabudli na stole. Mohlo to spôsobiť nemalé ťažkosti a nechcelo sa nám platiť za upratovanie lietadla. Kto pozná pondelkovú situáciu na cestách južného Felvidéku blízko hradieb nášho kráľovského mesta, tak pochopí nervozitu na cestách. Hlavne keď si taxikár povie v kolóne, že a ja teraz pôjdem a všetci uhnite (a uhnili). Dcéra ešte nebola nadrogovaná kinedrilom, to sme nechali až na lietadlo, len sme na ňu čumeli, kedy označkuje auto. To bola taká skúška talianskeho štýlu riadenia motorových vozidiel.
Cez kontrolu na letisku sme prešli hladko. Potom sme si dokúpili vody, lebo Ryanair si ešte aj za to vypýta peniaze, že dakto chce sedieť inde, ako mu určia. Teraz sme našťastie sedeli vedľa seba všetci štyria, pred nami kamarát s rodinou. Takže celé osadenstvo tvorili 4 dospelí, dvaja puberťáci a dve mladšie deti. Let do Ríma je krátky, tak som si trošku čítal. Ani tie letáky s aktuálnou ponukou cool destinácií a cool hotelov, reštaurácií a múzeí už v Ryanair nenájdete. Ba ani grcsáčok. Takže otočiť sa pre kinedril malo zmysel.
Keďže stredoeurópske počasie prekvapí vždy, tak u nás bolo teplejšie ako v Ríme. Ale nesťažovali sme sa. Pohľadali sme autobus, čo by nás zobral z Ciampino do centra k stanici Terminy. Boli sme prví, ktorí došli k autobusu, zaplatili lístky, dali sme batožinu do batožinového priestoru (a dúfali, že nám ju neujebú) a sadli sme si do autobusu. V autobuse bola pustená klíma na plné gule tak, že aj bradavky sa mi postavili. Okrem toho mal taký zatuchnutý puch ako z márnice. Potom som prišiel na to, že v Ríme má všetko taký zatuchnutý puch. Postupne sa autobus naplnil a pohli sme sa smerom Rím.
Stanica Tremini je obrovská. Na rozdiel od hlavnej stanice v Bratislave je to podobne ako Bus - Vlak - Shopping Banská Bystrica - plno obchodov a foodcourt. Bol čas obeda, tak sme sa poobzerali po dačom na zjedenie. Síce som ich upozorňoval, že tam bude vysokohorská prirážka, ale nedali si povedať. Po obede sme si šli vybaviť Roma pass. Je to taká plastová kartička pre turistov, ktorá dovoľuje cestovať zadarmo a dve voľné vstupenky do múzeí podľa vlastného výberu. Deti do 10 rokov cestujú zadarmo, aj vstup do múzeí majú zadarmo. S puberťákmi to bolo horšie, lebo vstup do múzeí je síce zadarmo, ale MHD nie. Tetuška pri okienku musela zopakovať asi päťkrát (dvakrát mne a trikrát puberťákovi, veď on vie lepšie po anglicky), že si má kúpiť časový cestovný lístok. Taliani sú hrdý národ a na časovom cestovnom lístku je všetko po taliansky (podobnosť so Slovenskom je čisto náhodná). Vrátane kolóniek, ktoré treba vyplniť.
Posilnení sme sa vybrali na električku. Kto sa sťažuje na bratislavské električky, nech vyskúša rímske. Trmácali sme sa na starej skoro sa rozpadajúcej električke bez klimatizácie s čudnými tvormi počernejšej pleti a výrazného zápachu. Na Porta Maggiore (Portál magorov) sme mali prestúpiť na inú električku. Aj som našiel zastávku. Jediný problém bol, že stade išla električka opačným smerom. Išiel som sa opýtať skupinky debatujúcich sa uniformovaných, ale už na moju prvú otázku, či hovoria po anglicky, bola odpoveď no, tak sme sa rukami a nohami dohovorili. Portál magorov je taký veľký, že druhá strana je za hradbami, ktoré ho pretínajú v polovici. Tak sme sa presunuli na druhú stranu a čakali na električku.
Električka došla, trmácali sme sa ďalej a potili sa, kým sme došli k ubytovaniu. Zazvonili sme a došiel chlapík, ktorého úroveň znalosti angličtiny je porovnateľná s úrovňou angličtiny slovenských policajtov. Vypýtal si pasy a s prihliadnutím na ochranu osobných údajov ich všetky odfotil. S kamarátom sme čumeli ako Mizík na poslanecký notebook. Potom vysvetlil, ako chodia električky a kam sa vieme dostať relatívne rýchlo. Odviedol nás do našich ubytovacích častí, povedal heslo na wifi a odišiel.
Pár slov k ubytovaniu. Chceli sme dačo v širšom centre, takže blízko stanice Termini bude OK. Síce blízko to bolo, ale keďže tam sú železničné koľaje, tak sme museli ísť električkou dookola a s prestupom. Na centrum sa to veľmi nepodobalo. Síce o dve ulice ďalej bol celkom dobrý Carrefour (asi platia faktúry lepšie ako na Slovensku), ale všade naokolo špina, smeti na ulici, ošúchané domy. Čiže pravé Taliansko. Ako ubytovanie sme mali každá rodina dvojizbový byt s kuchyňou a kúpeľňou. Kuchyne boli rozdielne zariadené. My sme mali taniere, hrnce a príbor. Kamarát mal elektrickú rúru a aj mikrovlnku im doniesli. My sme vedeli variť len na plyne (zo štyroch fungovali dva), oni si upiekli aj kura.
Rýchlo sme sa vybalili, poslali správy domov, že žijeme a volám kamarátovi, že sme pripravení na objavenie večného mesta. Večné mesto bude musieť počkať, lebo jeho manželka má migrénu. OK, tak si odskočíme do Carrefouru a kúpime dačo na večeru. Pridali sa k nám, aby si manželka mohla užívať svoju agóniu sama.
Nakúpili sme na večeru echte italienische spaghety und sugo und parmigiano, dajaké drobnosti a vodu. Dosť dlho sme sa motali, lebo poznáme tú agóniu. Vrátili sme sa na apartmán, počkali trošku a dobiedzali sme, že s agóniou by sme už mohli vyjsť dakam. Vyšli sme a že všetko OK, ale na základe tackania sme usúdlili, že nie je.
