Už sme sa zhodli na tom, že ľuďom jebe. Je to jasné všetkým, že? A možno sa v tejto chvíli všetkým naježili chlpy, hádam aj tie pubické. Antivaxérom preto, lebo ľudstvu fakt jebe a nechá do seba pichať všetko možné. Kámo, baklažán do šušky nedá, ale chemický sajrajt áno, za pár rokov jej z neho narastú spike výčnelky z nosa, z uší a ak bude mať smolu a ja šťastie, tak aj na jazyku a nebude môcť kecať. Vaxérom preto, lebo im druhá strana pripadá nezodpovedná, hlúpa a plus ďalšie slovné zvratky.
Tieto smiešne vojny ma nebavia. Jednak som nikdy nebola poriadna hejterka, vždy mi chýbal k úplnej nasratosti fakt malý kúsok, taký ten pičný chlp, ktorý znamenal, že som sa v poslednej chvíli, než som niekoho odsúdila na večné veky na grilovačku v pekle, zastavila. A potom zvyšok procesu môjho myslenia spôsobil, že som utiekla z prvej línie. Nechcela som nikdy dezertovať, tak som len tak stála uprostred bojiska, mávala vianočným stromčekom ako tí blázni na západnom fronte v roku 1914 počas vianočného zázraku, kedy vojaci prestali na chvíľu bojovať alebo povedzme si to inak, prestali sa vzájomne zabíjať. Ale mne sa často stávalo, že kým som stála uprostred línie a mávala stromčekom, ostatní sa aj tak ďalej zabíjali.
Nebaví ma deliť sa na vaxérov a antivaxérov a hádať sa s nimi, pretože na oboch frontoch mám priateľov. Ak sa musím niekam zaradiť, ok, hlásim sa k vax.
Prekonala som však Covid 19 bez očkovania. Pretože začiatkom tohto roka ešte nebolo očkovanie dostupné a mala som, ak to mám spätne zhodnotiť, mierny priebeh ja, aj môj muž, aj syn. Dcéra sa krátko predtým odsťahovala s frajerom do podnájmu a vyhla sa tomu. Hlavne kvôli nej som sa hneď, ako to bolo možné, zaočkovala. Je to mladé dievča, ktorému srdce z dôvodu prežitia vytuningovali vlastnými ručičkami tí najlepší kardiochirurgovia, akých slovenská matka Zem nosila, goretexom a titanom. Vďaka tomu sa exspirácia jedného z najväčších zázrakov, aké som v živote zažila, predlžovala z definície „možno prežije do dospelosti“ na „bude žiť očividne aj viac“. Kvôli tomu verím lekárom skoro tak ako Ježiškovi. A kvôli nej a lekárom som nečítala vôbec nič o vakcínach, srala som na príbalové letáky, pretože keby som si ich čítala počas toho, čo všetko museli narvať lekári do mojej dcéry počas tých rokov, čo ju zachraňovali, tak jej už dávno šetrím na pohreb.
Dať sa zaočkovať bolo moje rozhodnutie. S nikým som sa neradila. O tom, že moja dcéra sa bude dožadovať očkovania, bolo každému v jej okolí jasné. Bola vždy dojemne zodpovedná, akoby mala pocit, že dlhuje lekárom svoj život a snažila sa im to uľahčovať po všetkých stránkach.
Prežila som si s ňou v nemocniciach kadečo a aby som lekárov nevykresľovala príliš idylicky, áno, sem-tam sa objavil taký, ktorého prístup ma doháňal k zúrivosti a aj po rokoch mám na to živé spomienky. Ako napríklad vtedy, keď sme mali ísť po neviem koľkej hospitalizácií domov a ešte nám chýbalo jedno vyšetrenie, ktoré bolo ale potrebné vykonať v narkóze, keďže dvojročné decko neudržíte dlhšiu dobu bez pohnutia. A tá krpaňa vzdorovala uspávacím prostriedkom. Bola po náročných operáciách, z čoho tá druhá trvala celý deň a ďalší týždeň si odspala na resuscitačnom a jej organizmus si privykol na túto parádu. A tak si zrejme povedala, že nebudem už spať a nebudem. Sestričky na kardiologickom oddelení behali okolo nej a už som čakala, kedy vytiahnu kladivo a tresknú jej po hlave, aby konečne zaspala. O pár poschodí nižšie čakal lekár. A na neho čakala doma jeho rodina s večerou. Keď mu padla, prezliekol sa a šiel domov a keď som s konečne uspatou dcérou prišla na vyšetrenie, bol už doma. Bezmocne som sa tam rozplakala a na druhý deň, keď sa ma pýtal doktor na vizite, ako dopadlo vyšetrenie, vychrlila som zo seba všetok hnev a sklamanie. Decko stále spalo, prešvihlo večeru, raňajky a bol by z toho mega úspešný remake Šípkovej Ruženky. Vykričala som tomu lekárovi na vizite všetko, čo som cítila. Že jeho kolega nezisťoval, ako na tom sme, že moje dieťa nebol schopný nikto uspať a že je fajn, že radšej utekal za rodinou, ale aj ja chcem byť s rodinou, stále kočujem po nemocniciach a fakt ma to nebaví. Bez slova mi vypísali okamžité prepustenie z nemocnice. A vyšetrenie prebehlo o pár dní ambulantne a bez narkózy. Lekár z vizity si naň zavolal zvýšený počet personálu, všetci držali dcéru za ruky, nohy a dali to. Fakt to dali. Niekedy sa treba ozvať a zakričať, že ste človek a nie diagnóza v záznamoch. Fungujete, žijete, plačete. Ale verím tomu, že vždy vám lekári nakoniec pomôžu tak, ako to robia aj teraz, keď ratujú aj tých, ktorí sa od nich nedali zaočkovať napriek tomu, že ich na to vyzývali.
A mňa vlastne ani neserú antivaxéri ako celok. Keď sa nechcú zaočkovať a trúfnu si to prekonať bez vakcíny, oukej, nech sa nedajú očkovať. Skôr to, že niektorí z nich behajú po lekároch, sú starí, polymorbídni a de facto odkázaní na lekárov a napriek tomu im neveria, to mi nedáva zmysel.
Veľa antivaxérov je z post socialistických krajín, čo mi zas dáva zmysel. Keď tu onehdy budovali socík, zrejme skákali nadšením pri komunistických kecoch, aby neskôr zistili, že všetko bolo inak. Že tí, čo vzdorovali totalitnému režimu, zmizli ako rosa pri prvých dotykoch slnka. Vyparili sa. A možno niekde tu sa zrodilo odhodlanie vzdorovať politikom, autoritám, ktoré niečo prikazujú. Koniec príkazom, koniec dôvery, koniec totality. To sa dá celkom chápať. Ale ako, preboha, do toho konceptu zapadajú lekári? A ako do toho zapadajú ostatní pacienti, na ktorých lekári plne vyťažení covidovými nemajú čas a energiu?
A za chvíľu prídu Vianoce a národ prepadne televíznym charitatívnym aktivitám, ktoré sa mi v poslednom čase začínajú protiviť. Predvádzanie sa pred ostatnými a pred sebou samým, aký som dobrák. V záchvate dobročinnosti im niečo pošleme a vytešujeme sa z toho, čo úžasné sme urobili. Ale čo sme také urobili? Deckám z domova aj tak väčšinou nedáme, to čo potrebujú najviac. To len sebe dáme pocit dobrodinca. Alebo charita pre chorých a trpiacich. Chorí potrebujú predovšetkým lekárov a sestry, ktorí na nich majú čas. Naši zdravotníci sa možno po korone mnohí zdvihnú a odídu preč, pretože čo sa týka lekárov a nášho vzťahu k nim, tak sme od tlieskania na balkónoch spadli do úplného suterénu.
Charita nepotrebuje žiadne televízne galaprogramy, pretože nepomáhame preto, aby o tom ostatní vedeli, ale preto, že to niekto potrebuje. Verejne prezentovaná charita mi pripadá ako vyžadovanie vďačnosti od tých, ktorí sú na pomoc odkázaní a svojim spôsobom ich to pred ostatnými ponižuje. Možno sú to silné slová, ale ja to tak často vnímam.
Pred niekoľkými rokmi ma v jednej reportáži oslovil príbeh ťažko chorej ženy, ktorú opustil muž a ostala sama so synom. Žila pod hranicou chudoby a pre syna nemala ani na poriadne topánky, nieto ešte na zaplatenie nákladov na stužkovú, ktorej sa chlapec musel vzdať. Vyžiadala som si od redaktorky, ktorá o rodine písala, kontakt na nich a po súhlase ženy som ho dostala. Zavolala som jej, že im pošlem peniaze na tú stužkovú, čo som aj urobila. Žena mi však neskôr telefonovala, že peniaze musí vrátiť. Syna nahnevalo, že ich niekto považuje za žobrákov a nemá problém sa stužkovej nezúčastniť, lebo to nepovažuje za vážny životný problém.
Najlepšie by bolo, keby charity nebolo treba, ale prostitútky a charita sú neoddeliteľnou súčasťou ľudstva a pred touto skutočnosťou nemôžeš utekať bezhlavo ako konzervované sardinky z Maroka. Obe záležitosti by sa však mali vybavovať diskrétne a potichu. Tak ako robíme teraz väčšinu vianočných nákupov. Klik sem, klik tam. Papuče pre babku, ponožky pre dedka. Prajme si, aby sme aj tieto Vianoce mali komu tie vyklikané darčeky dávať.
