„Dobrotiwý, wěrný Bože, a nebeský Otče! Chválim, ctím a welebim tebe z gruntu srdce mého, žes mi této pominulé noci bezpečně spatí, a odpočiwatí dal, a mne skrze twou otcowskou lásku, zdrawého a čerstwého opět wzbudil.“ (Piľně Duchowni, rok 1868)
V časoch, keď sa voda sypala a piesok sa dával do betónu, nemenovaná sociálna sieť mala za sebou prvé detské roky so zvedavými užívateľmi nalepenými na monitore za účelom komunikovať, spoznávať sa a hľadať spriaznené duše a duševní zombíci naberali na ničivej sile, sadlo si k počítaču aj jedno dieťa za účelom chatovať. Malo príliš nevinný pohľad na svet. A ja som mala strach, kvôli ktorému som nemohla poriadne spať.
Keď sa moje hrozby o tom, že ľudia skrytí za virtuálnu anonymitu, sú schopní všetkého, odrážali od stien detskej izby pomaľovanej trpaslíkmi a padali hluché k mojím nohám, prebudilo sa vo mne zviera. Cítila som chvenie v očných zuboch pri predstave detskej obete zlákanej niekde pod most. Disponujem priveľkou silou brániť mláďa, živo sa vidím hrýzť a trhať v bojovej akcii na odstávku továrne na testosterón. Semená v nej zrejú vyše dvoch mesiacov, v prípade útoku na mláďa by bola továreň pomocou môjho chrupu za dve minúty odstavená. Asi by to útočníka bolelo, lebo evolúcia vybavila semenníky riadnym množstvom nervových zakončení, už v prípade strachu vlezú tie potvory do brucha, ale pri mne by to zrejme nestihli. S dobrým úmyslom zachrániť moje mláďa a neznámemu mužovi jeho továreň, som si vymyslela plán. Stala som sa mužom. Virtuálne. Nakoniec, aj tak som sa ním chcela v budúcom živote narodiť, aby som si vyskúšala, či sa nemajú náhodou lepšie.
Veď kto vie, ako sa mala taká Johanka z Arku prestrojená za muža? Alebo menej známe ženy, ktoré bojovali v americkej občianskej vojne prezlečené za mužov, aby boli pri tých svojich. Z Jennie sa stal Albert Cashier a musela to byť energická ženská, lebo záznamy z roku 1865 dokazujú, že bola účastníkom vyše 40 bitiek a šarvátok. Podobne bol na tom lekár James Barry, ktorý ako muž vyštudoval v Škótsku medicínu a v roku 1812 pokračoval v štúdiu v Londýne. Ako úspešný lekár precestovala celý svet, ako Margaret Ann by jej ostala len cesta od sporáku k stolu. Skvelé možnosti mužov! Ktovie, ako je na tom preferované pohlavie teraz?
Registrácia ako muž prebehla bez problémov, rýchlejšie než operácia transsexuála. Konto bez fotky, veď fantómový obraz je často vzrušujúcejší než realita. S povolaním medik, ten budí dôveru. Kto lieči, neubližuje. Ledva som to stihla urobiť, objavili ma a nahrnula sa mi pošta od žien, čo nemajú problém prvé osloviť muža.
„Pekný večer. Čo robkáš?“
„Aj tebe pekný.“ Čo ale odpovedať na otázku ako muž? Šoférujem kamión? Rúbem drevo? Hučím v posilke? Ožieram sa v krčme? Skladám básne? Keby som bola vychovávaná v kmeni Čambuli v Novej Guinei, nemám problém. Tam sú role muža a ženy prehodené. Dievčatká sa učia narábať so zbraňami a chlapci zvládajú výrobu šperkov, neskôr sa stretávajú spolu pri ručných prácach, klebetia a celé dni venujú úsilie tomu, aby dobre vyzerali. Ženy lovia zver a chytajú ryby, tkajú siete, aj iniciatíva v sexuálnych vzťahoch je len v rukách žien, vyberajú si fešákov, čo vedia variť (Dailyfemales, prosím, prestaňte snívať, článok má pokračovanie!).
„Píšem si s tebou.“ Diplomatické a pravdivé, aj keď príliš suché na to, aby to poskytlo priestor na ďalší rozhovor. Ženy sú niekedy neúnavné tvory a tak väčšinou pokračovali.
„Dnes mám nejaký smutný deň. Nič sa mi nedarilo. Aký si mal ty deň?“
„Piatok. Aj ty?“
Dobre, za vtipného je byť ťažké. Mávam tiež blbé dni a viem, ako dobre padne povzbudenie. Netuším, čo by odpovedal muž, ale viem, čo by som vtedy chcela od muža počuť a tak som sa pustila do písania povzbudivých viet, niekedy som dokonca prihodila pár veršov, ktoré sa mi páčili a div sa svete, či skôr nediv sa svete, páčili sa aj tej druhej žene, však sme z jedného cesta, obe z druhého božieho pokusu po prototype Adam. Vznešené vyjadrenia ako napríklad blúdenie po stŕpnutých uliciach plných kaluží sĺz, alebo opitý medom líp chcem vyorať brázdu slnovratu a spočinúť v tvojom náručí a podobné slovné súlože robili zázraky.
„Si veľmi citlivý muž, to sa mi páči.“
Ani sa ti, dievča, nečudujem, aj mne by sa taký chlap páčil. Ale keby ma preoperovali na chlapa, nevedela by som si nahlas prdnúť, grgnúť, nič ťažké zdvihnúť, opraviť čokoľvek, čo je zložitejšie od kancelárskej zošívačky a vypiť štamperlík domácej na ex. Možno by som si ešte tak vedela škriabať gule, lebo by boli prišité, a tak by som si ich tým zároveň kontrolovala, či stehy držia. Ale inak nič moc chlap, skôr tak trochu buzna a ani veršíky by to nezachránili. Moja zlatá, ja nie som určite tvoj typ.
Napriek mojim nedostatkom ma niektoré ženy žrali a v podtexte ich viet som cítila, že očakávajú návrh na rande. Keď to bol len podtext, bolo to fajn, lebo to som sa zahrala na nechápavého debila (sorry, chlapi, kazila som vám rolou debilka reputáciu) a bolo po paráde, ženská hrdo opustila bojové pole a mal som pokoj. Niektoré však boli poriadne dotieravé (sorry, kolegyne ženy, ale nejebe vám?) a tlačili ma do stretka. Kua, tak toto nie. Čo by som urobila? Prišla by som na stretko, že čaaaaf, moja, som Anthrax, som žena a ešte som neskúšala lesbický sex, ale iný asi spolu mať nemôžeme, tak let´s go.
S jednou som si začala veľmi rozumieť, trpela samotou, naše večerné rozhovory o živote boli zaujímavé a obom nám zlepšili náladu. Veľmi som jej chcela pomôcť. Povzbudiť ju. Zlepšiť sebavedomie. Nakopnúť, aby si našla niekoho, kto ocení jej plachosť, zmysel pre filigránske detaily, kto ju bude nosiť na rukách a splní jej všetko, čo nosí na spodnej strane viečok. Prekvapilo ma, ako ma popritom mužská rola zaujala. Možno za to mohli knihy, ktoré som čítala v detstve. Taká Gričská čarodejnica, prvý diel.
„Unavený Meško vypustil uzdu z rúk. Mal ich celkom zdrevenené a nemohol udržať Stanka, čo mu nehybne ležal v náručí. Podal ho šafárovi a zoskočil z koňa. O chvíľu už bol vo svojej izbe. Stanka položil na posteľ. Jurica poslal šafára po vínovicu a ocot. Rýchlo stiahol zo Stanka kabát a vestu. Priložil mu ucho na prsia a rozopäl košeľu. Vtom zbadal nežnú ženskú hruď a zľakol sa.“
Tak to ma dostalo. Chlap má kamoša, ktorý sa zraní, rozopne mu košeľu a ups, už má kamošku. Neviem však, či by sa moja nežná ženská hruď páčila tejto mojej virtuálnej frajerke. A tak som sa slušne rozlúčila, že vďaka za rozhovory, nemá to budúcnosť a dôvod neuvádzam. U nej v počítači zostal svietiť smutný smajlík a u mňa pod stolom prázdna fľaša od vína. Som to posrala. Fakt blbý experiment. A to ešte nesplnil účel, ktorý prišiel čoskoro.
Konečne zaregistrovaný známy objekt. Namierim slovnú zbraň a udieram. Netrvalo dlho a dvere sa rozleteli ako vyplašené vrabce.
„Mami, predstav si, píše mi nejaký chlap a chce sa stretnúť. Myslíš, že keď ho pošlem do pekla, tak si ma nevystopuje a nevynadá mi?“
„Určite nie. Ale veď si mu už napísala, že nemáš čas.“
Jasné, že prvé reakcie boli spektrum výbuchov od prekvapenia, hnevu, plaču, až po návrat do náruče levice. Nevadí, moje mláďa si predsa roztrhať nedám. To si ho radšej roztrhám sama. Dieťa si poplakalo a pochopilo, že virtuálnemu svetu nemôže stopercentne veriť. Po dvoch dňoch sa konečne so mnou začalo rozprávať.
Bolo to bolestivé, uznávam, ale účinné. Virtuálnu identitu ako dôkaz existencie skutočného konkrétneho človeka, také niečo v našej domácnosti už neakceptujeme. A tak vlastne neexistujem ani ja, Anthrax. Veď kto by to bol/a? Je len jedna mama, ktorá sa snaží byť tou najlepšou mamou, akou dokáže byť. Aj keď ju to stojí veľa. Napríklad tá rola muža mi dala fakt zabrať.
