Nebožka matka opovrhovala všetkým brakom v poctivom kulinárskom remesle (pod pojmom brak v uvedenej oblasti rozumej všetko, čo sa tvárilo, že to bolo urobené náročne a pritom to bolo urobené len tak spakruky) a dávala to patrične najavo. Keď sme sa zastavili v kaviarni na kávu a objednali sme si k nej štrúdľu, okamžite sa transformovala do sudkyne Najvyššieho štrúdľového súdu, ktorý ťahal proces nekonečné roky a robil tak aj s cestom, ktoré robilo štrúdľu pravou. Jediná pravá je totiž ťahaná!

„Môžem sa vás, prosím, spýtať, či je tá jablková štrúdľa ťahaná?“ ťahala z čašníčky tajné informácie. Tá sa zatvárila dotknuto.

„Máme výborné domáce štrúdle, dodáva nám ich spoľahlivá firma, v ktorej majú vychýreného kuchára,“ usmievala sa netušiac o matkinej predstave štrúdlí.

„Nepýtam sa na to, ako voláte vaše štrúdle. Domáce alebo zahraničné, je mi to jedno, veď aj v zahraničí sú ťahané, napríklad taká Apfelstrudel. Ja sa pýtam, či ich kuchár ťahal?“

„Neviem, či ich ťahal...“ zneistela čašníčka.

„Ja robím len ťahané štrúdle. Dá to veľa námahy, ale výsledok stojí za to. Ako vo všetkom. Rozumiete mi?“

„Rozumiem, pani,“ uklonila sa zdvorilo čašníčka. Matke sa jej uľútostilo a blahosklonne štrúdle ku káve objednala. Keď nám ich čašníčka priniesla, neodpustila si poznámku, že ich štrúdle sú výborné a doteraz každému chutili.

„To je v poriadku. Ľudia dnes zožerú aj hovno, ktoré sa tvári svetovo,“ vyhlásila matka. Zhodnotila prísnym pohľadom štrúdľu a mne bolo jasné, že je zle. Ale dala jej šancu a zaborila do nej vidličku. Tá priam poskočila na tanieriku ako odsúdenec a čakala na ortieľ.

„Bože, ty to vidíš!“ zúfalo prevrátila mama oči. Ľutovala som čašníčku a premýšľala som, či má aspoň dobrú životnú poistku. Nad kuchárom, ktorý ju robil, som nepremýšľala, ten bol už mŕtvy muž.

„Nie je ťahaná?“ zašepkala nešťastne čašníčka.

„Samozrejme, že nie je! Máte šťastie, že nie je z lístkového cesta. Bože, to by už len bola aká úroveň?! Takú robila aj moja dcéra, keď mala osem!“

„Desať, mami,“ ticho som sa ohradila. Nemala som rada, keď mama zo mňa robila absolútneho génia. Bola som len taký predstupeň gastronomickej geniality.

„A jablká? Ktovie, aké do toho dával jablká. Ja robím môj jablčník a jablkovú štrúdľu zo zimných jabĺčok, tie mám najradšej. Koža je už zvráskavená, však aj ja mám takú na ksichte, ale vydržím hádam ešte zopár zím, a vo vnútri  sú stále také šťavnaté ako ja,“ zamyslela sa matka, kým čašníčka stála s očami vyvalenými ako žralok, čo zahryzol do silikónového implantátu namiesto šťavnatého prsíčka.

Keď čašníčka odchádzala v mdlobách od nášho stola, uprela na mňa matka svoj prísny pohľad.

„Ty budeš robiť len ťahané štrúdle! Poriadne poctivé štrúdle, do cesta pár kvapiek octu, chápeš to predsa, kúzlo pečenia je v správnej receptúre a poriadnej robote!“ prízvukovala a ja som horlivo pritakávala.

„Jasné, nebudem robiť iné štrúdle, len ťahané,“ sľubovala som jej a kútiky úst, ktoré sa mi už ťahali do úsmevu, som zasekla na polceste.

„Netváriš sa teraz seriózne, ale verím ti,“ povedala mi matka a ja som jej sľúbila všetko na svete, čo znamenalo neojebávať poctivé pečenie štrúdlí.

Tie som ku koncu mojej dlhej materskej dovolenky, počas ktorej som trénovala štrúdľovanie, ťahala ako mrkvou naspídovaný somár vlečku s hnojom, škoda, že mama bola vtedy už nebožka. Raz som  vytvorila vlastný rekord v ťahaní štrúdlí, vyťahala som ich počas poobedňajšieho spánku mojich zlatíčok osem. Chcela som aspoň deväť, to by bolo také pekné číslo, viac som  nevládala. Ale stáli za to! Rozdávala som z nich mamičkám na pieskovisku, susedovi, ktorý mal mrchu ženu (našťastie, bol už vdovec), domovému dôverníkovi, ktorému som odvtedy, čo ma vyslobodil zo zaseknutého výťahu, bola neskonale vďačná a bývalej kolegyni, ktorá bola už dôchodkyňa a aj keď piekla chýrečné torty, moja štrúdľa ju dostala do gastronomického orgazmu (tiež bola vdova, tak mi bola za ten orgazmus vďačná).

Podstata šťastného života ťahanej štrúdle je v dobre vypracovanom ceste. Šťastie je cesta. Hladkú múku treba preosiať, aby bola nadýchaná, cesto zamiesiť s bravčovou masťou, žiaden olej, ten je dobrý možno na vlasy. Potom s láskou nakrájať jabĺčka na plátky a nešetriť hrozienkami, škoricou a pravou vanilkou. Vtedy príjme štrúdľa do seba vesmírnu energiu a tú bude vysielať aj počas pečenia. Ucítite ju z trúby, nasiakne ňou vaša koža, rozlezie sa po celom byte. Nebudú jej môcť konkurovať ani vonné sviečky s príchuťami od výmyslu sveta, samozrejme, že aróma jablkovej štrúdle je dnes už basic level. Dostane vás do kolien a budete prepočítavať kalorické tabuľky, aby ste ten vesmírny zázrak do nich dostali a neohrozil vašu fitkom vyformovanú postavu určenú závistlivému okoliu.

A samozrejme, budete ju chcieť, strašne chcieť a začnete premýšľať, či naozaj Adama zviedla Eva len jablkom, či to nebola skôr jablková štrúdľa. Tak by bol totiž biblický príbeh celkom reálnym príbehom o tom, ako maškrtný mužský jazýček pochopil, že pravda nie je jablko, lebo pravdu treba nastrúhať a pridať  voňavé ingrediencie. Taká ochutená pravda je potom neodolateľná a preto nám od tých čias muži hovoria lichôtky, komplimenty a odzbrojujúce kaleráby, čiže ochutenú pravdu.

„Mohla by si robiť štrúdľu častejšie,“ hovorievajú mi členovia našej domácnosti a hlasujú za to, kedy by som ju zas mohla urobiť. Pes sa zdrží hlasovania.

„Príď si obrať jabĺčka, budeš mať na štrúdľu,“ ponúka ma svokra, kým svokor mraští nosom a premýšľa, či mu ostane na kalvados.

„Dáš mi recept na tú tvoju ťahanú štrúdľu alebo si mám nejaký stiahnuť?“ otravuje susedka a ja viem, že do pečenia je lenivá, tak len hodím rukou, nech nič nesťahuje, však keď zas budem ťahať, prinesiem.

Motivácií k pečeniu štrúdle mám viac než dosť, však aj ja ju zbožňujem. Pred sviatkami to ťahá polku Bratislavy na východ a mňa to ťahá k štrúdli. Veď taká dobrá štrúdľa je hotová báseň a mňa fascinuje táto poézia. Zimné jabĺčka, ktoré sa nehrajú na mladé a čerstvo obraté, lebo vedia, že všetko je aj tak márnosť sveta a keď ucítiš na jazyku ich sviežu chuť, tak si odrazu pripadáš hlúpo, že si im predpovedal hnilobný proces. Škorica, ktorá sa môže pochváliť, že je afrodiziakum, v Číne mala kedysi cenu zlata a Egypťania ju používali pri balzamovaní. Vanilkový cukor, ktorý spôsobuje eufóriu zo sladkého života. Bože, vďaka za dar jablkovej ťahanej štrúdle! Teším sa, keď do nej zaviniem okrem jabĺčok aj svoju predstavu o peknom voňavom domove, pretože štrúdľa mi k tomu tak nejako pasuje a fakt by som ju robila aj častejšie, ale verte mi, nie je to také jednoduché hocikedy ťahať štrúdľu, keď deň sa v robote ťahá, niekedy ťahám aj za chorých kolegov a domov prídem strašne uťahaná.