Neviem presne definovať, čo je umenie a čo sú už sračky, ale umenie mi pripomína kúpanie v jazere. Keď do neho vojdem, cítim jazero na celom tele. Zroluje mi kožu do zimomriavok, krv nevie, kam skôr skočiť. Cítim, ako sa mi tlačí do mechanickej pumpy uprostred hrude takou rýchlosťou, že tá ledva stíha.
Jazerá milujem, ale radosť z nich mi vedia pokaziť práve hovná. Na Zlatých pieskoch v našej krásavici, kam chodím v lete po robote, občas pokojne brázdia hladinu jazera. Uf, vidieť toto pri plávaní, čo nestačí, keď to vidím pri pohľade na politický vývoj?! A rovnako ma vystrašia aj hovná v umení.
Kontroverzná kanadská umelkyňa Rupi Kaura sa rozhodla menštruovať na Instagrame. Ležala na posteli v teplákoch a na plachte mala krvavý fľak. Fotku jej dvakrát stiahli, nakoniec sa rozhodli nechať ju a ospravedlnili sa. To už bola Krvavá Mary na koni a napísala k tomu nafúknuté múdrosti o maternici ako domove niečoho božského, o zdroji života a podobne. Chlapi, čo takto uverejňovať svojich holých johnsonov, veď tiež máte voľajaký ten zdroj života, ta ne? Umelkyňa týmto počinom sledovala, aby ľudia brali menštruáciu takú, aká je. Mohla sa ešte vysrať pred fotoobjektívom a dožadovať sa, aby ľudia brali sranie takým, akým je. Však oukej, možno by to niekomu neprekážalo, ale mne prekážajú aj hovná na Zlatých. Mám z ich veľkosti pocit, že nie sú psie, že ich nasrali ľudia a tým ma fakt nasrali. Možno ich však začnem pri západe slnka fotiť. Plávajúce na hladine ako osamelý ľudský výtvor hľadajúci svoj prístav, aké romantické, budú možno vhodné aj na výstavu, raz to skúsim.
Podobne hormónmi zblbnutá krava je Anna Volpi. Táto fotografka sa zamerala na ženy a ženské telo, vyhlásila, že menštruácia je jedna z najprirodzenejších vecí, s čím sa nedá nesúhlasiť a rozhodla sa v menštruácii hľadať krásu, čo mi už tak prirodzené nepripadá. Prst zašpinený menštruačnou krvou strčený v puse mi neevokuje krásu, ale zlé hygienické návyky, aj keď mohla si ho strčiť aj do riti. Čo tie ženské stále majú s tou menštruáciou?! Anna Volpi tvrdí, že v reklamách na ženské hygienické potreby je ako krv používaná modrá tekutina a pritom v každom druhom filme tečie krv prúdmi. Zrejme jej ušlo, že reklamy môžu vidieť aj batoľatá pri telke, kým filmy sú určené pre nejakú vekovú kategóriu. To, že rodičia nechajú batoľa pozerať akčáky s hromadou krvi, je ich zodpovednosť. Však matky môžu aj chodiť okolo batoliat bez tampónu a nechať tiecť krv potokmi. No problems.
Časť minulého roka som trávila návštevami blízkeho človeka v Národnom onkologickom centre, strávili sme kilometre prechádzok po chodbách, kde sme sa kochali slovenskou prírodou na Kallayových fotografiách. Ten chlap to vedel dať! Zábery prírody zasa dávali zabrať našim očiam, vnárali do nich naliehavú krásu, mali sme z tých pomalých prechádzok radosť, hlavne môj blízky človek v rozviatej nemocničnej košeli, jeho stav „cítim sa ako rozladená gitara“ sa menil na dokonalý koncert. Neviem si predstaviť iné fotografie na chodbách, ani trebárs krvavé stehná Anny Volpi.
Ale aby som sa nenavážala len do fotografov, obdobne je to aj v maľovaní. Vojdem do galérie a nestačím sa čudovať, aká som sprostá. Prečo nechápem, že veľká žltá machuľa na dvojmetrovom plátne je transcendentálny dialóg človeka so slnkom a čierne bodky na bielom trojmetrovom plátne je nekonečno ľudskej duše? To už som ozaj taká nechápavá? Je mi to ľúto, chcela by som patriť k tej privilegovanej čudne poobliekanej skupinke umelcov, chodiacich s pohármi šampusu pomedzi tie vzácne diela a vedieť s ich obdivuhodnou schopnosťou dešifrovať umelecké odkazy. Konceptuálne umenie ignoruje klasické prvky umeleckých diel a ja chápem túžbu umelcov po slobode, ale niekedy nedokážem rozoznať diletantov od umelcov. Potom stojím Like a stone a je mi smutno za starým dobrým umením, ktoré umrelo... a obesil sa aj Chris Cornell a po takejto výstave mám ten nápad aj ja.
Mne laikovi stačí tradičné umenie, trebárs Da Vinciho Posledná večera. Vynorilo sa okolo nej už toľko konšpirácií, že čas strávený ich vymýšľaním dávno prevýšil čas strávený Leonardom pri maľovaní. Niektorí konšpirátori tvrdia, že na obraze po Ježišovej je Mária Magdaléna a považujú ju za jeho manželku... Da Vinci síce tvrdil, že ide o apoštola Jána, ale však čo keď sa sám mýlil, všakže? Na stole chýba kalich, čo konšpirátori vysvetľujú ako dôkaz, že Mária Magdaléna je tým Svätým grálom. Iní tvrdia, že pri tomto stolovaní počas pesachového sederu nie sú žiadne ženy, čo je pozoruhodné, lebo väčšina Židov trávi sviatok s rodinou. Ale pripusťme, že chlapi si chceli od ženských oddýchnuť, ale kde majú pokrývku hlavy? A čo to večerajú? Podľa analytikov vidieť plátky citróna, ktoré sa v tom čase podávali len s rybou a tá sa počas tohto sviatku neje, takže chlapci, takto to nejde. Svoje pridal aj Dan Brown, ten však varil knihu už z uvareného, len to pekne premiešal.
Mne nevadí, že Da Vinciho dielo jeho samého usvedčuje nielen z mimoriadneho talentu, ale aj obyčajnej ľudskej omylnosti, alebo možno z neznalosti... Mne stačí, že viem, čo je na obraze. A hlavne vidím a cítim tú ľudskú bolesť zo zrady, strach, hnev, rezignáciu... a najviac bolestivý smútok a počujem hučať svoju pumpu, ktorá pri pohľade na obraz maká a tlačí krv až do tých najosamelejších buniek tela. Vďaka, Leonardo, cítim, že som ukecala čas a stále žijem. Mám fakt rada umenie, ktorému rozumiem.
Profesor na jednej umeleckej škole dával študentom záverečný test, aby analyzovali maľbu Jacksona Pollocka a vysvetlili, prečo je taká dobrá. Po tom, čo študenti dávajú rozsiahle odpovede zahrňujúce slová ako provokatívne, nekonvenčné, perfektný balans medzi náhodnosťou, im vysvetlí, že ide o detail jeho zašpinenej pracovnej zástery, vtipný človek.
Prichádzajú ľahkým krokom letné dovolenky. Ľudia budú omastení ako lokše ležať na Zlatých a loviť zlaté pehy. Pohnú sa len pre ďalšie pivo, mastný kus cesta s cesnakom, po ktorom smrdia viac ako ryby v jazere. Budem čítať knihy, ktoré sa tiež hrajú na umenie, ale nebude mi to prekážať, lebo občas potrebujem len tak zľahka vytesniť to besné more v mojej hlave. Zmeniť ho na pokojné jazero, lebo takto mi čas plynie menej horúco.
A keď budem privierať oči, aby som nevidela kus chlpatej chlapskej rite vynárajúcej sa z vody a z mokrých plaviek, alebo rady neforemných pŕs zoradených pod sebou na tele statnej zaslúžilej matky, uvidím namiesto toho len farebné škvrny a spomeniem si na knihu od Vonneguta. Keď sa jedného umelca pýtali, prečo maľuje takým štýlom, akým maľuje, tak odpovedal, že maľovať reálne veci je ľahké, je to len obkresľovanie. A tak na tých Zlatých možno pochopím tie čudné abstrakcie maliarov a pozvem ich na čapované pivo, stekajúce po mastnej brade až kdesi pod pupok, kde to všetko možno začalo…