„Na dne mojej duše malý somár kluše, ponáhľa sa do neba...“  Poznáte túto veršovanku, ktorá je ale že úplne mimo? Pokiaľ ide o dno našich duší, tak žiadna romantika, neklušú tam tvrdohlaví somári, ale škeria sa tam naše úchylky.

Také vytláčanie jebákov. Záležitosť, ktorá ma ako tínedžerku zahnala do kúpeľne, kde som sa zabarikádovala a pokúšala vytlačiť zo sopečných kráterov mazľavý obsah. Bolesť, ktorú som zakúšala, ma prekvapivo bavila. Prišla mi taká oslobodzujúca. Na prázdny krvavý kráter som naniesla dedovu slivovicu, poctivú päťdesiat dvojku a pomáhala som pritom počítať astrológom hviezdy na nebi. Neskutočne dobré utajené orgie. Už som na ne aj zabudla, keď som natrafila na videá na youtube, kde sa to len tak hemží vytláčaním jebákov. Niekedy však neviem, či sa dá ešte takto nazvať hnisavá mazľavá hmota, ktorá už na pohľad musí zapáchať a odporne smrdieť a strieka von v šokujúcom objeme. Sú tie hromady mastného žltkastého sekrétu s odtieňmi plesnivo zelenej, ktoré sa valia z hnusných zapálených dier v koži, ešte stále jebáky alebo už skurvené jebáky? V každom prípade sa jebáky tešia veľkému úspechu, pretože videá s vytláčaním čohosi z kože majú sledovanosť od niekoľko sto tisíc až po niekoľko miliónov zhliadnutí. Možno by to vedel Freud vysvetliť ako našu urputnú snahu zbaviť sa hnusných partnerov, ktorí nám zaliezli až pod kožu. Treba ich vytlačiť z našej kože a života. Fuj, hnus. Preč s ním. Podobnými úspechmi sa teší trebárs aj strihanie zarastených nechtov, vyrezávanie cyst, vyťahovanie osemcentimetrovho parazita z nosu mačiatka. V tejto chvíli by už Freuda švaclo o zem.

Všetci zrejme milujeme zvrhlosti, len si to niekedy nedokážeme priznať ani sami pred sebou, preto klameme a robíme sa lepšími a to dokonca aj v anonymných dotazníkoch. Americký dátový analytik Seth Stephens-Davidowitz, ktorý pracuje pre google, sa rozhodol prejsť ľuďom cez rozum a analyzoval dáta, ktoré vypovedajú o tom, čo všetko hľadáme na internete a čo nás naozaj zaujíma, trápi, vzrušuje. Napísal o tom aj knihu Každý klame, kde pomocou analýzy dát natrie ľuďom všetky tie ich úchyláčiny a tajomstvá, ktoré skrývajú často aj pred najbližšími. Nikoho neprekvapí, že chlapi vyhľadávajú na internete hlavne to, aký veľký má byť ich bojovník. Centimetre, od ktorých záleží ich život, si merajú muži väčšinou krajčírskym metrom, ktorý aj tak zavádza. Ako krajčírkina dcéra viem, že tam nie sú presné centimetre, nameria vám o čosi menej, ako v skutočnosti máte. Vyrábajú sa tak kvôli ženám, ktoré si namerajú vďaka tejto blahosklonnej odchýlke od skutočnej mierky štíhly pás, aj keď sú, žiaľ, v skutočnosti tučnejšie. A preto muži by mali vedieť, že ich penis je v skutočnosti väčší, ako si namerali a porovnali s číslami v tabuľkách. Ženy zas hľadajú na nete infošky o tom, ako má voňať ich mušlička alebo skôr sa snažia odbúrať pochybnosti o tom, že to tam dole majú ako na tokijskom rybom trhu. Všetci vraj hľadajú na nete rôzne úchylačiny a na to nepotrebujeme ani dátovú analýzu, stačí sa pozrieť na videá, na ktoré ľudia klikajú.

Niektoré úchylky ľudia ani nezakrývajú. Jedna kamoška má brutálnu úchylku, o ktorej rodina vie a akceptuje ju, pretože čistenie odtoku nie je bohumilá činnosť, o ktorú by sa šli ostatní pobiť. Nabehne ku odtoku v kúpelni so špáradlami, čínskymi paličkami, vedrom a vyťahuje z neho všetko, čo tam uviazlo. Neviem, čo všetko odtiaľ okrem vlasov, chlpov, prípadne kúskov mydla môže človek vytiahnúť, keďže ide o domácnosť bežného občana a nie miesto činu v kriminálnom filme, ale vzdychá pritom, že „ooooouuuu, to bolo veľké, wow, to sa mi len zdá, no to je ale prekvapko!“ Však dobre, nech si to užíva, ako chce, hlavne, že voda zas odteká.

Ja mám úchylku, ktorá je u matiek celkom bežná. Okamžite odpratávam špinavý riad po ostatných členoch domácnosti, najčastejšie po deťoch. Na manželovi sa roky strávené so mnou už prejavili v schopnosti prispôsobiť sa mojim predstavám, ale deckám sa to ešte celkom nedarí. Syn na dištančnom štúdiu vypije kávu pred prednáškou a odloží si šálku vedľa počítača. Keď sa po prednáške odpotáca od stola, že si pôjde urobiť ďalšiu kávu do šálky (tu musím zdôrazniť, že áno, jeho zámerom je použiť už raz použitú šálku!), tak nenašmátra nič. V záchvate študentského nadšenia (na vedľajšej obrazovke drtil hru) si nevšimol, že po byte lieta jeho matka, ktorá má niečo ako mal terminátor bionický zrak so schopnosťou zachytiť pohyb, bio-dirty-dishes eye. Šálka dávno preletela cez vzdušný priestor kuchyne navigovaný centrom materinskej starostlivosti. Skončila buď v umývačke riadu alebo ak starostlivé materinské oko vyhodnotilo šálku ako nevhodnú do umývačky, aby sa nezodral láskyplný ručne maľovaný nápis od kámošov Fuck you, tak sa už rukou dôkladne umytá suší. Robím toto isté aj dcére. Tá sa smeje, že videá s touto úchylkou sú aj na Tik Toku a ja som rada, že nás je viac takýchto postihnutých matiek.

Parádne úchyláčiny sú reakcie ľudí na sociálnych sieťach. Prechádzam fejsbukom a ahá, moja pražská kamoška, ktorá išla robiť voľajakú dobrovoľnícku misiu pre starých chorých ľudí, píše, že ľudská solidarita má pre ňu zmysel a posiela do horúcich pekiel tých, čo na jej skutok reagujú, že sa zverejnením tejto aktivity chcela zviditeľniť a robí sa lepšou. Fúha, to akože keď urobíš tajne dobrý skutok, tak je to dobrý skutok, ale keď sa s ním ostatným pochváliš, tak to už neplatí. Jasné, lebo keď niekto robí niečo navyše pre druhých, tak je to len preto, aby si to mohol jebnúť na fejsbúk hneď za statusom, ako sa niekto ďalší cíti fantasticky, lebo si na večeru urobil popiči dobrý chleba vo vajci.

Viem, že toto, ako tí ľudia reagovali, nie je skutočná úchylka. Sú celkom iné, zaregistrované, označené a niektoré celkom prekvapivé, ako napríklad taká eproktofília, kde človeka vzrušujú prdy iných. Ešte svoje, to by sa dalo chápať, všetci sa máme radi a ešte aj vlastné prdy nám voňajú, ale cudzie?! Dokonca muži, ktorí touto úchylkou trpia, priznávajú, že ich to vzrušuje hlavne vtedy, keď si v postelí uvalí krásna žena. Asi že aký umelecký kontrast?!

V každom prípade, u úchyliek je jasné, že najlepšie sú tie, ktoré si pestujeme tajne, bez toho, aby sme s nimi obťažovali okolie. Nech si ostatní trebárs aj dobrovoľníčia a otravujú sa s cudzími chorými a starými ľuďmi, keď im to robí radosť. My zas máme svoje úchylky a tie robia radosť nám. Takto nejako ideálne si to v tomto svete predstavujem.