Dnes sa to bude točiť ako na správnom chlapskom portále okolo chlapov, ktorých volám v duchu karpatskí vlci a ktorí možno vojdú do siene slávy Dailymale. A keď nevojdú, tak len preto, že nemáme sieň slávy. Vrchár, kuchár a jaskyniar. Všetci traja sa viacmenej poznajú, stretli sa, ako inak, v Karpatoch. O dvoch som už písala, ešte k tomu pridám dačo nové, bulvárne.
Vrchár Roman je ten, čo doniesol do Malých Karpát drevený kríž na Malú Baňu, zriadil na nej samoobslužný bufet, zaviedol vrcholovú knihu a ešte aj iné zaujímavosti. O tom som písala tu, ale nenapísala som, že Roman má sklon k extravaganciám, keďže aj on patrí k príslušníkom Cirkvi lietajúceho špagetového monštra, čiže k pastafariánom. To sú tí, čo nevedia variť nič okrem cestovín a tak si drbli na hlavy sitka na cestoviny a vyrobili si z toho náboženstvo. Ich špagetový Boh im umožňuje zábavky na rôzne spôsoby a náš vrchár si obľúbil ochutnávku Surströmmingu. Spolu s kamošmi otvára na Malej Bani konzervu s fermetovanými rybičkami, samozrejme, dodržiava zásady BOZP a tak ochranné overaly musia byť.
Surströmming isto poznáte. O slávu tejto špeciality sa pričinili švédski námorníci, ktorí pili príliš veľa tequily so soľou a tak im neostala na konzerváciu rybičiek. Zle zakonzervované, hnijúce rybičky predali Fínom a odplávali rýchle preč. O rok tam prišli aj s podarúnkami, aby odškodnili oklamaných Fínov, ale namiesto toho ich čakali davy nadšencov a zoznam objednávok na Surströmming na ďalších sto rokov dopredu. Tento úžasný pokrm zapíjajú Aquavitom, následne Zaželezobetónovaným Rumburakom a končia Magickým okom.
Najnovšie rokuje s meteorologickým ústavom o špeciálnej predpovedi počasia pre Malú Baňu. „Šumné to tu máce a bárs fajne horalky, ale kus žimno. Ta daco robce s totym vetrom, bo nás skoro odfúklo,“ prečítal si raz v zápise pri horskom bufete. Len čo dorazil dole, zhodil batoh s odpadkami, ktoré vytrvalo zbiera na kopci a poďho rokovať s meteorológmi o nasmerovaní vetrov tak, aby obchádzali jeho miláška.
O jaskyniarovi som tiež písala. To je tento. Miloš raz trmácajúc sa karpatskými lesmi natrafil na dieru v zemi, z ktorej sa nevykľula ďalšia jaskyňa, ale obilná jama a keď sa lepšie zavŕtal do zeme, čo on ako jaskyniar vie rýchlejšie a lepšie ako krtko, naďapil na vyše stovku takýchto zásobných jám. Kedysi sa ukladalo do nich obilie, ktoré slúžilo ako zásoba osiva alebo aj ako železná rezerva pre prípad hladomoru a pre našich predkov malo uskladnené obilie obrovskú hodnotu. Vďaka špecifickým podmienkam pod zemou bolo obilie prirodzene konzervované a chránené pred plesňami a škodcami.
Volajú ich aj Zbožné jamy a to preto, lebo keď do nich spadnete, čo je asi tak do trojmetrovej hĺbky, bez cudzej pomoci nevyleziete a môžete sa už len zbožne modliť za spásu svojej duše. Jamy majú tvar bacuľatej laboratórnej banky, takže sa nemôžete nohami, rukami zaprieť do bokov jamy a nie je tam vetranie, takže vzduch si vydýchate a za chvíľu omdliete.
Miloš sa začal časom obával, že začne byť známy len ako hľadač dier a tak pohotovo našiel v karpatských lesoch aj hmotné statky a to nie hocijaké. Našiel napríklad bronzovú sponu z opaska, ktorá voľakedy odpadla Keltovi, čo utekal zo záletov a nestíhal si zapnúť gate a ešte kadejaké iné časti úžitkových predmetov z doby bronzovej. A ešte našiel zbytky vojnovej munície z druhej svetovej vojny, pozváral ich a vyrobil tri pamätníky ako memento, že čo všetko si ľudia vedia umne vyrobiť, aby sa navzájom dôkladne vyzabíjali.
O treťom karpatskom vlkovi kuchárovi som vám ešte nepísala, robím tak teraz. Kuchár Šusťo varí v Karpatoch po viniciach nenormálne dobre polievky a všetci dobre vieme, že nie je polievka ako polievka. Tie jeho sú husté ako poriadne zimné pneumatiky, na ktorých dôjdeš aj na koniec chotára. Lyžica v nich hrdo stojí ako na Kráľovej holi strom zelený. Ich vône sú také úžasné, že sú vám schopné vrátiť čuch stratený po covide.
Šusťo nie je šéfkuchár, ktorý varí v päťhviezdičkovom hoteli a chodí do telky predvádzať svoje špeciality, ktoré keď si chcete uvariť podľa jeho receptu, musíte si najprv nájsť v slovníku cudzích slov, čo sú to za suroviny a potom predajne, kde ich dostanete kúpiť. A nakoniec vás drbne, keď zistíte, koľko ste na to minuli peňazí a dobrý vám je už aj suchý rožok.
Varil neuveriteľných pätnásť rokov v bufete vo Včelíne na turistami obľúbenom Bielom kríži, ktorý kedysi fičal takmer non-stop, najviac cez víkendy. Jemu sa nelenilo prísť aj večer vopred, všetko si nachystať, aby začal variť už od skorého rána a keby predal čo len jednu porciu horúcej polievky premrznutému turistovi, aj tak by sa mu deň rátal. Na čerstvom lufte sa mu varilo vždy najlepšie a nemal problém, keď nebol prísun elektrickej energie, bez ktorej by si televízne kuchárske hviezdy ani nenapenili mlieko do svojho cappuccina, samozrejme metódou latte art. Karpatský vlk pokojne vymieša aj zemiakovú kašu akumulátorovou vŕtačkou s nadstavcom na miešanie malty.
Pali Šusťo Kováč varí polievky ako hubovú na kyslo so zemiakmi, slivkami, údeným kolienkom a čerstvo nasekaným kôprom, ktorej názov je asi preto taký dlhý, ako dlho na ňu budete v dobrom spomínať. Alebo račanskú fizulovú a podňu. Tu je zas čaro pôvodného názvu, ktorý vás mätie, že ešte dostanete voľačo pod ňu, ale v skutočnosti to znamená rezance v nej. Je aj vďaka nim taká hustá, že si netreba „dat ešče rás tej polévky“.
Kvitujem, že varieva maximálne tak zo dve polievky, lebo keby bola veľká ponuka, ľudia budú prešľapovať namiesto na turistickom chodníku pred stánkom s občerstvením a vymýšľať, čo by do seba dali. Takto uvarí dve rôzne, trebárs jednu mäsovú, druhú strukovinovú na kyslo a bol by v tom čert, keby si niekto nevedel vybrať. A ešte sa mi ľúbi, že keď varí polievky, myslí aj na to, že ľudia majú dnes od samej dobroty samé alergie, intolerancie, netolerancie a tak nesype do polievok múku, ale zahustí to tým, že tam dá všetkého dostatok a smotanu do kyslých používa len bezlaktózovú. Predstav si ale, že zješ takúto poctivú poriadne hustú račanskú fizolovú a podňu na turistike. Týmto sa potom aj vysvetľujú vetriská, ktoré má Vrchár problém odohnať z Malej Bane.
Keď som sa s týmito karpatskými vlkmi rozprávala o ich aktivitách a o tom, ako do nich vkladajú celé svoje srdce, páčil sa mi ich prístup. Viem, sú to koníčky a o tých platí, že keď ťa nebavia, nerob ich. Štverať sa však každý deň na kopec, aby si tam navláčil horalky pre turistov a dúfal, že budú takí poctivci a zaplatia, je iná forma adrenalínu. Niektorí by možno aj zaplatili, ale vraj nevedia nájsť pokladničku a potom nechávajú takéto odkazy: Pivko bolo dobré, hezky vychlazené, kasičky sme, bohužel, nenašli. Účet pošlete na Pražský hrad na účet našeho pana prezidenta Miloše Zemana, za to mu vzkazujeme vřelé díky. S pozdravem Danka, Fero a ešte ďalší nečitateľný podpis. Alebo hľadať jaskyňu, ktorú chcem sprístupniť ľuďom, aby si do nej vliezli, kedykoľvek sa im zachce, archeologické nálezy, pri ktorých musím vysvetľovať, čo som v tom lese robil a prečo som to našiel a nakoniec čeliť závisti susedov, že o mne voľakto dačo napísal. No a čo potom ešte kuchár, ktorý si nakladá do auta takmer tridsaťročný sporák, kotlinu a zvyšné haraburdie, aby potom pod holým nebom varil aj na ohni, na ktorý treba dávať pozor, lebo toto nie je žiadna guláš party s kamošmi, kde môže polievka v kotlíku prihorieť napriek tomu, že ju kontrolujú dvadsiati... Akože áno, ľudia majú rôzne zábavky, ale najčastejšie je to o radosti pre seba. Títo statní karpatskí vlci ma preto ukrutne bavia a rada som vám o nich napísala, lebo takto mal môj článok pridanú hodnotu, ktorú som vďaka tomu, akí sú a čo robia, nemusela vôbec vymýšľať.
