Ako nás tučný Afroameričan Afrobriťan pustil na slobodu do zeme jeho predkov (alebo zeme pánov jeho predkov), tak som zavolal nášmu taxikárovi. Že tam bude o 5 minút, nech hľadám čiernu ochtávku. O 10 minút aj došiel, volal sa Rado a rozprával veľmi rýchlo a s východňárskym prízvukom. Rýchlo sme nahádzali veci do auta a už pridával plyn, lebo parkovné na letisku za 10 minút sú 3 libry.

Aby sme sa vedeli vmestiť to troch libier za parkovné, tak sme ani malú nestihli zapnúť do autosedačky. Rado nám zastal pri najbližšej pumpe spojenej s McDonaldom, že si hodí adresu do GPS, lebo vedel len približne, kam ideme, aj keď som mu to poslal. Keďže deti sa nedali udržať na uzde pri pohľade na McDonald´s, tak sa vybrali s manželkou objavovať Anglicko do americkej siete fastfoodu. My sme zatiaľ kecali s Radom, dával pár dobrých rád, ako prežiť tých pár dní bez ujmy na zdraví a keď neprichádzali, tak sme išli za nimi. Už aj ja som bol hladný, lebo prešli viac 3 hodiny od posledného jedla a okrem toho aj časový posun. V mekáči dávali len raňajky, lebo podľa GMT nebolo ešte ani 9 hodín. Tak som si dačo hodil, trošku ešte pokecali a išli sme ďalej.

Už sme sa celkom priblížili k cieľu, keď začalo GPS haprovať. Nezobrazovalo aktuálnu polohu a stále meškalo oproti tomu, kde sme. Rado odstavil auto, reštartoval telefón, zadal adresu, pousmial sa, že už len 7 minút cesty a vyrazil. Šípka zobrazujúca polohu auta stála. Zo začiatku išiel podľa pamäti a potom si zvoli jednu ulicu, že “za týmto parkom to je”. Zapol som aj ja GPS a aj puberťák a vyzeralo to tak, akoby protiteroristická jednotka MI6 rušila všetky GPS, aby mohli chytiť zahraničného agenta. Prešli sme pár míľ a stále sme neboli tam, zase sme sa museli otočiť, nájsť pokojné miesto na odstavenie a reštartovať elektroniku, ktorá ovláda naše životy. Po tomto reštarte už to fungovalo, vrátilo nás na miesto, kde povedal, že je to vedľa parku a poslal druhou ulicou vedľa parku. Kto pozná londýnske parky, tak vie, že sú obrovské. Takže neboli sme ďaleko, ale s kuframi by to bolo veľa.

Na hoteli sme mali síce early chceck-in, ale to až odpoludnia. Tak sme si uložili veci do nestráženej miestnosti vedľa recepcie a pobrali sme sa poobzerať po okolí. Kukli sme metro, aby sme sa zorientovali. Ďalej tam bolo mini Tesco, tak sme si k domácim zásobám dokúpili dačo, čo doma nemáme. Vrátili sme sa na hotel, najedli sme sa z domácich zásob a z nákupu a hor sa spoznať Londýn.

Vlastne to bol môj cieľ. Rady na Londýn sme dostali aj od kamaráta a jeho manželky, ktorí už viackrát boli v Londýne (spomínané v prvej časti). A keďže od ženy, hneď sme sa dozvedeli, kde sa dajú nakúpiť handry. Zázračný názov znel PRIMARK a jeho predajne sú na obidvoch koncoch Oxford Street. Ja som mal predstavu, že sa pôjdeme mrknúť a potom prejdeme k Trafalgaru, dole k Temži a potom sa uvidí, koľko budeme vládať, keďže sme sa budili o štvrtej ráno CET.

Realita bola taká, že sme vystúpili z metra (našťastie bez prestupov) a hneď pri východe bol PRIMARK a vedľa neho mekáč. Keďže sme boli najedení, deti sa dali odhovoriť. PRIMARK na Oxford Street East je na štyroch poschodiach. Ceny handier sa naozaj pohybujú okolo pár šupov (vlastne libier). Človek sa normálne stratí v tom labyrinte. Keď už je reč o strate, tak preventívne pre malú, ktorá po anglicky maximálne vymenuje farby a odrecituje básničku, som urobil ceduľku na krk s telefónnym číslom, keby sa náhodou stratila, tak ju poprosíme vrátiť.

PRIMARK je efektívny odsávač energie pre mužov a práve tá energia sa dopĺňa do žien, keď sa hrabú medzi handrami. Keďže je obrovský, chlapi to vzdajú hneď a odsťahujú sa do kútika na sedenie, ktorý je vedľa kabíniek na skúšanie. Na každom poschodí je možné skúšať len to, čo sa tam predáva. Čiže ženy nepustia do kabíniek na mužskom oddelení. Z toho vyplýva, že pred ženskými kabínkami je rad ako za socíku na mäso a takým tempom aj ubúda. Okrem toho, že nie sú voľné, tak dievčina počíta počet kusov, ktoré ste zobrali do kabínky a potom porovnáva, koľko ste vyniesli. Čiže ak je žene dačo malé, lebo si neodhadla veľkosť prdelky, nemôže zavolať na manžela - z tej čiernej sukne, čo som brala, mi zober o jedno číslo väčšie! Musí vyjsť a postaviť sa znova do radu. Ak by vám napadlo, že si mohla zobrať aj o jedno číslo väčšie, to hej, ale keď si môžete zobrať len sedem kusov na skúšku, tak sa snažíte optimalizovať.

Po párhodinovom efektívnom trávení času míňaním peňazí (lebo pubertiak je materialista) sme s tromi taškami vyšli a prešli rovno do mekáča, lebo sme boli zasa hladní a unavení a pritom z Londýna sme videli len metro a PRIMARK. Posilnení vhodnou kombináciou sacharidov, bielkovín a tukov sme sa vydali smerom na juh. Ovešaní taškami sme prechádzali popred divadlá. V jednom hrali Harryho Pottera a diváci boli stýlovo oblečení. Ďalej v London Colliseu hrali Bat out of hell a obecenstvo tiež nebolo v obleku a kravate. Aspoň som vedel, že nemusím kupovať oblek, keď sa vrátim sem.

Zišli sme na Trafalgar, kde pre zmenu boli dajaké kanadské slávnosti alebo kýho frasa. Čiže ľudí pokkt a ani sme nevedeli, ktorým smerom sa otočiť a čo tam máme vidieť (okrem davu). Tak sme sa tam poobzerali, urobili pár fotiek a usúdili sme, že na dnes stačilo. Podľa GPS tam bolo metro a prestupom sa dostaneme k hotelu. V metre bolo teplo. Horúci prievan spôsobil, že sme sa ešte viac unavili. Prestup medzi dvoma linkami tiež nebol ako v Prahe, ale išli sme bludiskom (stále horúci prievan), potili sa mi aj gule a na počudovanie sme sa nestratili a ani malú sme nestratili.

Síce hodinky ukazovali len deväť hodín, čo pri časovom posune znamená u nás 10, tak sme sa unavení zvalili do postele a zaspali.