Poznáte Aladára Miazgu? Na ceste okolo sveta zakaždým konštatoval, že tu sme ešte aj tak neboli. Tak to bolo aj u nás. Ani v Londýne sme predtým neboli.

Rozhodnutie prišlo ešte koncom minulého roka. Pubertiak chodí do triedy s rozšírením vyučovaním angličtiny a každé dva roky chodili na študijný pobyt do Londýna. Pred dvomi rokmi bol na to malý a teraz im to zrušili kvôli migrantom. Tak manželka dostala nápad, že pôjdeme my všetci na predĺžený víkend. Letenky boli za prijateľné ceny. Síce nie za dvacku ako v reklame, ale tiež nie za toľko, za koľko zvykol náš zamestnávateľ objednávať. Ostatné som vtedy nejako neriešil.

Čas pomaličky utekal, prešli Vianoce, obdobie závierky a pomaly sa blížilo leto a bolo treba objednať aj ubytovanie. Kamarát odporučil sieť hotelov Travelodge. Síce žiaden luxus, ale vyspať sa dá. Pravdaže v centre bolo všetko obsadené, tak som išiel stále ďalej od centra. Ďalšia podmienka bola, aby sme sa ráno relatívne rýchlo dostali na letisko, lebo lietadlo odlietalo o 8.30. Našiel som aj hotel, odsúhlasil som to s ostatnými účastníkmi zájazdu a išiel ho rezervovať. Spôsob platby - debetka, kreditka, paypal. Takže idem vyskúšať v tomto poradí. Debetky nebral, paypal nebral, na kreditke bolo málo peňazí. Tak som nabehol do pobočky, že potrebujem navýšiť kredit. Tetke sa rozžiarili oči, veď takého blbca už dávno nevidela a hneď mi ponúkla, že ho navýši na 7000 eur. Slušne som poďakoval, chýba mi len pár stovák a len na pár dní.

Nabehol som domov, zadal som kreditku, mobil mi zapípal, že peniaze odišli, ale rezervačný systém zase vypisoval chybu. Už ma to začalo serinkať. Doteraz som len nevedel zarezervovať, ale už aj peniaze mi odišli a rezervácia nikde. Tak som na nich hľadal kontakt, kam im napísať. Mali to na stránke dobre skryté, veď prečo by ich mal dakto otravovať. Asi majú callcenter resp. zákaznícke centrum dakde v Ázii, lebo som dačo napísal cez deň, v noci mi odpovedali a takto sme sa pár dní naťahovali, že oni peniaze nemajú, nech sa obrátim na banku. Banka mi oznámila, že síce peniaze z kreditky odišli, ale sú na tzv. holding account a ak si ich do týždňa nezoberie obchodník, tak sa mi to vráti. Takže som na začiatku.

Jediná možnosť bola zavolať priamo do call centra. Zobral som mobil s mojou štvorkou a vyťukal audiotexové číslo. Zobral mi to chlapík, ktorého angličtine som ledva rozumel. Po pár minútach mi to zožralo kredit a uprostred objednávania som spadol z linky. Skúšal som to odznova s O2 fér na faktúru (už mi bolo jedno, koľko zaplatím). Teraz pre zmenu som dostal na linku babu, ktorej som aj  celkom rozumel. Horšie bolo, že ona nerozumela mne, ale za 13 minút sa mi podarilo objednať hotel. Keď som zložil, vidím, že sa pubertiak rehní na mne a ja som celý spotený.

Takže letenky by sme mali, ubytovanie tiež, už nám chýbajú len také detaily ako doprava a čo tam vôbec tam budeme robiť (pozerať). Tak som sa opýtal kamoša, čo tam má sestru a párkrát už tam bol. Dopravu mi neporadil, lebo oni mali na celý čas kúpené lístky na vyhliadkové busy a mne sa to zdalo sakra drahé. Okrem toho sme bývali 7 míľ od centra vedľa stanice metra. Čo si pozrieť tiež neporadil, ale poradil, kde nakupovať lacné handry, čo je dôležité pre ženy. Keby ste náhodou nepoznali Primark na Oxford street, tak na obidvoch koncoch je obrovská predajňa.

Pred prázdninami sme sa bavili v práci, kto má aké plány a kolega sa tiež prihlásil k tomu, že bol v Londýne. Tak som si vypýtal radu od neho, ako sa najlepšie dostať na letisko, lebo zatiaľ mi to stále vychádzalo na tri prestupy a hodinu a pol cestovania, čo o piatej ráno s rozospatou rodinou nie je ideálne riešenie. On tam má sestru a ona známeho, ktorý ho za 40 libier hodil na letisko. Vypýtal som si naňho kontakt, či zoberie aj nás a za koľko. Takže cez dvoch sprostredkovateľov sme sa dohodli na 37 librách.

Už len vybaviť cestu na letisko. Lietadlo odlieta skoro ráno, takže nikoho z rodiny nemôžeme poprosiť, lebo by nestihol prísť do práce. Vybavila to manželka - susedovi taxikárovi robila prihlášky do poisťovní, tak za odplatu nás zobral na letisko. Ráno o pol piatej nastúpime do taxíka. Pravdaže podsedák nemá, tak mu požičiame. Pred rokom nám jeden taxikár vynadal, že sme mali zahlásiť dispečingu, že ideme s dieťaťom, lebo on nemá podsedák. Tých 5 eur ho asi nezabije, keď v Lidli je akcia na detské veci alebo na veci do auta. Ale asi sa viac zameriavajú na ošklbanie zahraničnej klientely.

Tak sa pohneme, prejdeme 50 metrov, zabrzdi, otočí sa. Zabudol doma doklady. Našťastie bolo skoro ráno a za 20 minút sme boli na letisku. Nie tak ako včera z Möbelixu domov za hodinu a pol. Také normálne štvrtkové poobedie.

Na letisku to už bola nuda. Check-in som urobil doma, lebo sa vyhrážali 50 eurami za check-in na letisku. Blbé je, že treba mať vytlačený check-in alebo si nainštalovať aplikáciu. Tak som musel nainštalovať aplikáciu, lebo cestou späť nebudem v Londýne hľadať, kde by som ho mohol vytlačiť. Batožinu sme mali tiež optimalizovanú tak, ako neokomunisti chcú optimalizovať bratislavskú kaviareň. Kamarát poradil, že oni išli s dvoma batožinami a vracali sa so štyrmi, tak sme rozdali každému jeden kus poloprázdnej batožiny, lebo zase keď je prekročený limit, tak od 20 eur je príplatok za váhu. Ryanair jednoducho vie motivovať ľudí k optimalizácii.

Okrem toho pri check-ine rozhádže rodiny, tak sme sedeli oddelene. Pubertiaka dal k núdzovému východu, kde potom letuška musela zasiahnuť, lebo pri núdzovom východe musí sedieť dospelá osoba, ale systém Ryanairu nevie z roku narodenia vypočítať takúto triviálnu vec. Ja som sa zaplietol s troma Nemkami alebo Rakúšankami. Jedna sedela vedľa mňa, druhá za mnou, tak som sa s ňou vymenil a tretia si tiež presadla. Dobre sa bavili, objednávali si vodky už dopredu a keď vystupovali, mali červené líčka ako po lyžovačke na Semmeringu.

Letušky a letušovia sú v Ryanairi na to, aby predvádzali produkty, ktoré sa dajú kúpiť. Ja som si kúpil len vodu, takže na mne nezarobili. Aj to len preto, lebo vodu, čo som kúpil na letisku, som dal manželke, čo sedela o 10 radov za mnou.

Let celkom dobre prebehol, nikto sa nepobil, ako je to niekedy zvykom na týchto letoch, keď si anglickí junáci idú zašpásovať do východnej Európy.


Vraj Stansted je malé letisko. Ale narvané ako Frankfurt. Dav nás niesol do koridorov a cítil som sa ako za socíku pri prechode cez hranice veľkého Sovietskeho zväzu. Cez koridory sme sa pretlačili doprava - doľava - doprava asi 20-krát, kým sme sa dostali k nášmu 140-kilovému černochovi, čo si pozrel naše pasy, dačo zamrmlal a pustil nás pozrieť si jeho krásnu krajinu.