Je nanajvýš nepravdepodobné, že ste ešte nepočuli, alebo dokonca ešte ani neboli na výlete v okolí tejto mimoriadne atraktívnej dediny, nachádzajúcej sa v severozápadnej časti okresu Sobrance, na skok od Ukrajinských hraníc (39 km), na okraji Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat. Obec má meno Remetské Hámre, dá sa tam dostať autom po asfaltovej ceste, napríklad zo Sobraniec, či z Humenného. Odporúčame začať cestu v niektorom z týchto miest, je možné však začať hoci aj v Bratislave, no výlet sa samozrejme adekvátne predĺži (Bratislava - Sobrance 483 km). Pozorní čitatelia si určite spomenú, že sa tu už jedny (Zemplínske) Hámre spomínali, bolo to v tomto fantastickom článku, zverejnenom pred niekoľkými rokmi.
Najstaršia zachovaná písomná zmienka o osade „Olaremethe“ (Valašské Remety) je z roku 1449. Potom sa však akosi na ne zabudlo a ďalšie zmienky sa objavili až koncom 18. storočia v súvislosti s výrobou železa. Železná ruda sa ťažila neďalekých kopcoch a v železiarni v dedine sa vyrábali hlavne hlavne do pušiek (údajne okolo 100 hlavní za týždeň). Zbrojárska výroba teda na východe Slovenska fungovala už odpradávna a železiarne vďačne uspokojovali dopyt po výrobkoch, pomocou ktorých sa ľudia mohli efektívnejšie kántriť a zabíjať, alebo aspoň mrzačiť. Táto železiareň bola ešte na začiatku 19. storočia jednou z najvýznamnejších v celom bývalom Uhorsku. Ale aby sa nepovedalo, áno, vyrábalo sa tam aj poľnohospodárske náradie a bola tam aj zlieváreň a valcovňa. Cez Hámre tečie riečka Okna, pramení pod Sninským kameňom.
Najčerstvejšie vydanie seriálu „Zem neznáma“ sa však bude venovať prevažne opisu malebného prostredia nášho prírodného klenotu, skromnému, ale o to vzácnejšiemu pozostatku mora, ktoré sme tu kedysi mali. Nachádza sa blízko Remetských Hámrov, je to nenápadné jazero, najväčšie vo Vihorlatských vrchoch a tretie najväčšie prírodné jazero na Slovensku. Jasné že myslíme Morské oko. Naša cesta začala v Humennom a trvala relatívne dlho, vzhľadom na neveľkú vzdialenosť vzdušnou čiarou. Išli sme cez Michalovce, a potom „ponad“ ďalší klenot: Zemplínsku Šíravu. Pozitívne ma prekvapilo, že po ceste autom popri severnom brehu Šíravy to tam nevyzerá ako Pripjať alebo nejaké podobné miesto z postapokalyptického sveta, normálne to tam žije, veselí ľudia sa prechádzajú po chodníkoch, na vode vidno lode, člny, plachetnice. Na slnkom zaliatych plážach sú stany, autokempy, prívesy, bufety a reklamy s ponukami na ubytovanie. Občas však vidno aj nejaké relikty z obdobia socializmu - ruiny budov, ktoré asi slúžili na ubytovanie pre turistov z NDR. Prešli sme okolo Kaluže, potom ďalej cez Klokočov, Kusín a Jovsu, Porubu pod Vihorlatom a už sme boli v Remetských Hámroch. Keďže náš cieľ bol pár kilometrov za dedinou, cestovali sme až kým sa objavilo parkovisko, kde sme zaplatili symbolické výpalné (3,-). Naše luxusné auto sme nechali napospas osudu a nebojácne sme vyrazili pešo, smer Morské oko!
Od parkoviska vedie smerom k jazeru asfaltová cesta v dĺžke asi 1,7 kilometra. Náročnosť trasy na desaťmiestnej škále môžeme vyjadriť číslicou -2. Prejde ju každý, kto vládze chodiť, mladý či starý, batoľa alebo dôchodca. Na jednej zákrute je takáto informačná tabuľa a ako vidíte, zakázané je takmer všetko, okrem piateho stupňa ochrany, A zóny a psa na vôdzke.
Po chvíli už vidíme hladinu Morského oka. Prvá vec, ktorú si každý všimne, je neskutočné množstvo rýb, je ich tam fakt strašne veľa, proste ryba na rybe, možno aj protestujú, že majú málo miesta ale ťažko povedať, nebolo im rozumieť. Táto ryba sa volá Jalec hlavatý, vraj ich tam vypustili ľudia a keďže tam nemali žiadneho nepriateľa, ktorý by reguloval ich počet, stali sa dominantným druhom. Skúšali tam dať aj pstruhov, no jalce vojnu vyhrali.
Okolo jazera je pekná nenáročná prechádzka, časť sa dá prejsť po asfaltke, časť trasy vedie cez lesný chodník. Na brehu v blízkom okolí jazera je niekoľko stavieb, jednou z nich je kaštielik Morské oko (dá sa tam ubytovať a vyzerá to pekne), je tam väčšia chata Salamandra (aj tá sa dá prenajať), našiel sa aj bufet, kde sa dá kúpiť pivo, a nejaké jedlo. Celkom nás prekvapila jedna budova, v ktorej je normálna výstava o Vihorlatských lesoch, o karpatských bukových pralesoch, o zvieratách a rastlinách. V tomto dome bol veselý pánko (asi riaditeľ tohto mini múzea) s rodinou, všetko nám vysvetlil a porozprával. Vyzerá to tam nejako takto:
Sú tam vypchaté vtáky, rôzny hmyz, motýle, vážky ale aj nejaké štvornohé šelmy. Najviac sa mi páčil motýľ v maskáčoch, volá sa „Lišaj oleandrový“ (Daphnis nerii). V strednej európe sa sa vyskytuje len veľmi riedkavo, patrí medzi migrujúce druhy.
Po veselej a zaujímavej expozícii sme sa plní optimizmu vybrali ďalej, lesnou cestičkou smerom k neďalekému bufetu. Ako som už skôr spomínal, dá sa tam kúpiť niečo na zjedenie aj na vypitie, sú tam lavičky a rôzne infomačné tabule pre deti, panel s nakreslenými zvieratami. Ten panel má reproduktor a pod každým zverom je tlačidlo ktoré po aktivovaní vydáva zvuky ako zobrazené zviera, takže sme si vypočuli ako ľubozvučne znie zavýjanie vlka, škrekot medveďa, krákanie líšky, či brechot divej svine a podobne. Fakt je to pekne spravené a malí ľudia sa z toho tešili. Samozrejme aj z kofoly a zmrzliny. Potom sme sa pustili lesnou cestičkou ďalej, okolo jazera. V lese to žije a tento dravec si odnáša zásoby niekam do skrýše.
Takto približne vyzerá cestička v lese:
Komplexný pohľad na Morské oko:
Približne po hodine a pol strávenej v okolí jazera, vrátane pauzy v bufete, sme sa bez akejkoľvek mimoriadnej udalosti dostali na začiatok trasy k hrádzi a pustili sa naspäť k autu. Nastúpili sme a vyštartovali smer Remetské Hámre a Michalovce a Humenné... Ak by ste náhodou niekedy chceli ísť pešo zos Hámroch k Morskému oku (bez auta), myslite na to, že úsek z dediny po parkovisko je dlhý približne 8 kilometrov (hodina a pol svižnej chôdze). Prípadne, vrelo odporúčam celodenný výlet z opačnej strany, to znamená auto nechať v Zemplínskych Hámroch, vyliezť na Sninský kameň, zísť dole k Morskému oku a vrátiť sa nazad. Toto však už trvá dlhšie, túra to nie je náročná, ale v pohodovom tempe môže trvať takmer celý deň. Navyše po trase smerom dole zo Sninského kameňa sa môžete ísť pozrieť aj na Malé morské oko, čo je jazierko, kde som ešte nikdy nebol a preto sa teším na reportáž niektorého z čitateľov.
Budem sa možno opakovať, ale mám rád exit, mám veľmi rád Vihorlatské vrchy a tieto nenáročné výlety v tomto trochu neprávom zabudnutom kraji, majú na mňa terapeutické účinky. Choďte tam, uvidíte že nebudete ľutovať.
To je zatiaľ všetko, čaute!
Otras Mozgu
