„Veď tak poďme namiesto k moru omrknúť hory a spravme si dovolenku akčnejšiu“, nadhodil som doma jeden z letných plánov. Začal som tým, že „však vieš, že ja sa v práci nasedím dosť“ a pokračoval „a ty predsa ľúbiš chodiť po kopcoch a už si dlho nebola“. Turistikovanie síce môžem aj ja, no žiadny hardcore nadšenec, ktorý by si privstával na východ Slnka, nie som. Na rozdiel od manželky. Baví ma po nich chodiť do chvíle, kedy mi niekde počas výšľapu pani manželka nezahlási, že si okruh zväčšíme a pôjdeme sa pozrieť ešte na tamtoten vrchol alebo hentam na tú chatku úplne v riti, kam ani poriadne nevidno. V tom momente to začínam nedávať, lebo tak som si rozložil sily presne na taký kus cesty, na akom sme sa vopred dohodli.
„Je mi to jednó. Veď nák tam je akokoľvek nádherne, nejdem. Nie proste.“ Vždy-vždy ma to zaskočí (a nakoniec aj tak idem), keď to zmení za pochodu rovnako, ako ma vždy-vždy prekvapí, že keď začne v lete svietiť Oskar a ja sa nenatriem, moju bledú, pigmentom príliš nepoľúbenú pokožku to vyženie do karmínových odtieňov. Zvlášť, keď sa to stane na horách. Nuž čo, obidve chyby idú na moje triko, ale všetku energiu predsa venúvam do dobrej nálady. Z počasia aj turistiky.
A tak kým všetci z nášho okolia lietali s malými deckami k moru jak splašené Przewalskéhovie kone, my sme to s týpkom skúsili inak, aktívnejšie. Až spätne po návrate domov mi došlo, že spomínané horské peripetie pominuli – vopred dohodnutá trasa sa po novom skôr skracuje než predlžuje čisto podľa nálady malého a natrieť sa natriem, lebo pravidelne vymasťujeme aj chlapca. Destinácia? Dachstein a okolie.
"VeĎ aJ na SLoVeNSkU mÁMe HoRY, taK PrEČo do RAkÚSkA?", mohlo by niekomu napadnúť. Pravda to, samozrejme, je, ALE! Situovaní sme v Česku a tam, kde hromy divo bijú, chodíme počas celého roka často. Možno až príliš. Inak zavážila aj sieť lanoviek, rovnako ako skvelé predošlé skúsenosti. V rovnakej lokalite, konkrétne dedinke Grobming v ubytovaní Tischlmühle Appartements & mehr, sme už boli dávnejšie, len s jedným rozdielom – bez živého bremena na chrbte.
A takéto poučenie sme si odniesli:
Ak raz plánujeme letnú turistiku s malým, 18-mesačným týpkom, zbaliť k chrbtovému nosiču dedikovanú striešku je určite dôležitejšie, ako mať poctivo vybratých pár aktuálne najčítanejších detských knižiek na ubytko. Móóhli sme si kúpiť nosič s neodnímateľnou strieškou? Tak určitéé, ale recenzie na internete, videá a nakoniec aj odskúšanie pred kúpou rozhodli pre tento model. Načo sme ju dávali dakedy dávno dole z nosiča doma, to už nevie nik.
Že nám chýba strieška sme zistili až na ubytku a tesne pred túrou, kde by chlapcovi ochrana pred slnkom bodla. Vonku úžasných 34 stupňov, oblaky už týždeň na letnej dovolenke mimo svetadielu a teraz čo. S manželkou sme sa na situáciu pozreli každí inak, takže zatiaľ čo jedna časť výpravy pustila slzičky, lebo vraj je neschopná, druhá sa snažila prísť na spôsob, ako vyrobiť striešku pre krpca, aby nezhorel. Klobúčik mu síce nerobieva problém, ale má pod ním také kučeravé páčo, že je za pár minút totálne prepotené.
Situácia ako z filmu. Ide o všetko, treba zachrániť dovolenku, osud výpravy je v mojich rukách. Na chvíľu som sa cítil ako Iron Man, keď so svojím interaktívnym hologramom príde na spôsob záchrany sveta v čase pod 60 sekúnd. Nápady mi rýchlo prichádzali, no ešte rýchlejšie odchádzali. Ukázali sa totiž ako totálne pičoviny. Vyrobiť striešku z nájdených papečkov, pozliepať ich lepiacou páskou, nejakým spôsobom na ten zliepok uchytiť utierku a to všetko ešte pripevniť na nosič naozaj nie je dobré, a najmä rýchle, riešenie. Ktovieako zručný nie som a kým by som to zbúchal, chlapec by už pobehoval vo večernom pyžamku po dni strávenom na ubytku.
Jeden pridrbanejší nápad striedal druhý, pobehoval som sem a tam a vtom to prišlo. Veď parazóľ pičo! Načo ja budem zliepať niečo, čo už niekto v Číne vymyslel pred päť a pol tisícom rokov? Pomohlo, že v aute mávame celoročne rôzne artikle, medzi nimi aj dáždnik, takže nebolo treba zháňať. Nastala čistá eufória. Samotný akt montáže na nosič už prebehol s prstom v nose aj vďaka pánovi z ubytovania a jeho textilnej páske, alebo teda duct tapu. Rodinná tragédia sa nekonala.
Nainštalovaná ružovo-fialová umbrella-ella-ella ej ej ej (to z tej eufórie e e) potešila všetky časti výpravy a splnila účel – nosič, a hlavne náklad na chrbte, nezhoreli. Veľdielo tak vzácne k videniu, že bolo dokonca aj častým katalyzátorom úsmevov neznámych súputníkov. Ba čo viac, niektorí sa s nami chceli aj rozprávať!
Mohli ísť ale do rite, lebo po nemecky sa viem len usmiať, odrecitovať názvy skladieb Rammstein bez toho, aby som vedel, čo znamenajú a zdvihnúť pravicu. Posledné dve možnosti mi neprišli najvhodnejšie, takže to riešili opätované úsmevy a všetci boli spokojní. Jáj a dáždnik sme nasadzovali až hore na kopci po ceste lanovkou a už tam sme boli atrakciou. Komédiu dotváral verejný hajzeľ, pred ktorým sme to majstrovali. Ono museli sme to robiť až hore, lebo:
Nevýhodou dáždnika oproti strieške na nosiči je, pochopiteľne, jeho veľkosť. A ešte, že sa nedá zložiť. Našťastie ani raz nezafúkalo, lebo by sme v praxi okúsili aj nevýhodu číslo tri. Každopádne parazóľ, tým ako sa nedá zložiť, keď je pripevnený k nosiču, tak je v tej konkrétnej konštelácii nezložiteľný. To znamená, že sa nedá poskladať, keď by to človek potreboval.
Napríklad na úzkych cestičkách lemovaných stromovým porastom, kadiaľ prúdia turisti oboma smermi. Nevravím, že niektorých sme nezostrelili, ale určite boli vo výraznej menšine.
S naším do očí bijúcim prípravkom sme sa teda vydali vyššie do kopcov na plánovanú trasu. Týpek najskôr trošku nariekal a len ten hore vedel prečo, po chvíľke diskomfortu sa ale zatíšil, očká začali klipkať a odobral sa. Pravdepodobne si povedal, že dáždnik je teda asi v poriadku. Keďže to bol jeho prvý a zároveň jediný spánok, ktorý za deň bude mať (lebo režim nepustí), chceli sme mu dopriať čo najluxusnejšie snenie. Proti boli tu vrieskajúce deti, tam zjašený pes a priestoru na manévrovanie minimum. Len viera a zrýchlený krok preč od pôvodcov zvuku pomáhajú v takých prípadoch. Cestou párkrát zamrnkal nespokojnosťou, tak som začal veriť silnejšie a chodiť opatrnejšie. Stačilo to, lebo sa vždy zatiahol naspäť a spal ďalej.
A nakoniec som to bol ja, čo ho zobudilo. Nie štekot psov, nie vrieskajúce deti. Ja. Týpek aj v spánku jednoducho vie, že tá chôdza je akási inakšia a keď už mi vypínalo nohy, nedával to a vstal. Do kopca to bola básnička, ale cesta nadol peklíčko – pomerne strmé cesty, veľa štrku pod nohami a nutnosť voliť malé kroky s dôrazom na stabilitu, bezpečnosť a tlmenie otrasov spôsobili, že sa mi roztwerkovali nohy. Najskôr len občasne, postupne pri každom kroku.
Po čase sa teda prebral, našťastie v relatívne dobrej nálade. Tváril sa síce zamračene a pohľadom prepichoval, ale boli sme už dole na čistinke, takže bol vypustený na voľnobeh, čo on môže. Doplnili sme energiu, napili sa a pohádzali aj nejaké kamienky do jazera. Všade naokolo boli kravy, tak sme čumeli aj na ne a opodiaľ ponad úzku lesnú cestičku ho zaujala ešte drevená socha jeleňa. Išli obhliadnuť s mamkou. No a ja som zasa zaujal vyhliadkovú polohu na zemi opretý o veľký balvan, nohy vyložené na drevenom pni turistickej tabule, spravil pár fotečiek a rozposlal po rodine a priateľoch. Šak nech (zá)vidia, ako nám je fajne, nie?
Nasledujúce ráno pri raňajkách v spoločnej kuchynke sa zjavil vo dverách pán hostinský. Oproti nemu stál pán ubytovaný v izbe vedľa našej, takže som ho z videnia poznal. My sme sedeli presne medzi nimi. Hostinský pozrel na hosťa a ranný pozdrav vyriešil vystretou pravicou – ale od srdca! – a ten mu s radosťou opätoval. Nevynechali ani poctivé danie sa do pozoru! Náš týpek si papkal svoje raňajky v detskej stoličke a nenechal sa rušiť. Manželka toto krajne pravicové ranné zvítanie nevidela, no s radosťou som jej to oznámil ako veľkú vec a mal skvelý štart do dňa. Najskôr neverila, potom nedocenila a to už ma trošku rozhodilo. Na nálade mi to ale neubralo a napokon... Možno som sa s tým dáždnikom na nosiči predsa nemusel po ľuďoch len usmievať a mal som viac pracovať s opačnou rukou od ľavej. Ukazovať na všetky kopce navôkol pravačkou s piatimi prstami ukazujúc smer, že kde.
