...ten pocit, keď čakám v nekonečnom rade áut a kamiónov vyše hodiny na prechod cez jeden z mostov cez rieku Váh. Opravujú ho, lebo je v zlom stave, ako napokon veľká časť mostov na Slovensku. Iste, mohol by som nadávať, veď to *oni* zanedbali údržbu a stavbu nových mostov. Ale pravda je taká, že *oni* som aj ja, moja generácia. Chceme sa všetci voziť autami, ale nedokážeme zmysluplne zveľaďovať to, čo pre nás postavili naši otcovia.
...ten pocit, keď z motorovej píly opäť spadne reťaz. Napinák je mizerne skonštruovaný. Nielenže sa reťaz nedá poriadne napnúť, počas pílenia aj povoľuje. Iste, mohol by som nadávať, že je to čínsky šmejd. Čo aj je, napriek tomu, že je píla značková. Ale pravda je taká, že sme sa vzdali istoty, ktorú predstavovali desaťročia budované značky, výmenou za okamžitý zisk. A aj keď čínsky konštruktér možno nevie - alebo len nechce - skonštruovať poriadny napinák, je dosť možné, že ho nevieme skonštruovať už ani my.
...ten pocit, keď zlomím upevňovací kolík na ručnej pílke. Bola tupá, zasekla sa, a ja som ňou mykol. Dopílil som to chvostovkou z pozostalosti po starom otcovi. Tá je rovnako ostrá, ako keď si ju kúpil pri zakladaní stolárskej živnosti. Pred sto rokmi. Iste, starý otec by sa hneval, že používam stolárske náradie na pílenie konára, to nie je poriadne. A povedal by, že som si tú ručnú pílku mal nabrúsiť. Lenže pravda je taká, že starý otec tu už dávno nie je a už tu nie je ani jeho dielňa. A ja nielenže nemám ani brúsku a ani kliešte na rozvody, ale ich ani neviem používať.
...ten pocit, keď vyleziem na strom, ale nedokážem z neho zliezť. Nevládzem sa rukami vytiahnuť dostatočne vysoko, aby som prehodil nohu cez rázsochu. Iste, mohol by som povedať, že nebol čas na nacvičovanie lezenia po stromoch. Že bolo treba riešiť problémy s robotou, s bývaním, s deťmi. Ale pravda je taká, že som si zvykol na dobré jedlo, navážanie sa v aute, pohodlný život.
...ten pocit, keď pílim jabloň rovnako starú, ako som ja...
