„Tam, kde ste, keď sa tvárite, že pracujete.“ Tento DM slogan ma vždy dostane do kolien. Hlavne, keď sedím v kancli, kde sa dvere nezavrú, bossovia lietajú s pracovnými úlohami a bez ostychu mi pozerajú nie tak, ako sa patrí, do výstrihu, ale na monitor, či sa ozaj idem strhať od práce, lebo ak nie, strhnú mi oni prémie.
Pre dokreslenie obrazu našej zúrivej pracovnej aktivity a jej dopadu na psychiku kolektívu opíšem na začiatok šéfov najsilnejší zážitok z vojny. Btw, šéf je starší model, zostrojený ešte v bývalom režime a tak najsrdečnejšie reaguje na veci s tým spojené. A teraz k tomu jeho zážitku - stalo sa to vraj večer, keď už lampasáci odišli do svojich teplých domovov a rota osirela. Zopár vojakov sa ožralo a prúser bol na svete. Keď lampasák vymenil domáce trenky za vojenský mundúr, doletel do kasární za svojim útvarom riešiť opakovaný problém, rezignovane si sadol na plechovú skrinku a unaveným hlasom chlapa ťažko skúšaného životom k nim prehovoril:
„Rota jedna pojebaná, nič tu nefunguje!“
Zrejme sa ešte po dlhých rokoch dokáže vcítiť do kože svojho veliteľa, lebo aj keď sa obsah vety zmenil, výraz zmučenej tváre je určite jeho dokonalá kópia a spôsobuje nám kruté výčitky svedomia, keď takto na nás na porade prehovorí:
„Referát jeden neefektívny, zasa ste nestihli deadline!“
V snahe zefektívniť naše pracovné výkony a vylepšiť vzťahy na pracovisku, čo bude mať podľa neho za následok lepšie plnenie úloh, šéf napokon vytasí nápad zorganizovať teambuilding. Mne je jasné, že tomu neunikneme, keďže toto nevyhnutné zlo sa tešilo priazni doteraz každého môjho šéfa a tento nemohol byť výnimkou. Padajú návrhy na spoločné mimopracovné aktivity, ale boss sa očividne snaží vyhnúť bohapustej chľastačke nazývanej honosne trebárs ochutnávka vín a ohuruje nás možnosťami zážitkových stretnutí, ako sú vraj výučba ľudového tanca, získavanie kuchárskych zručností, zvládnutie tradičných remesiel a chýba už len boj za svetový mier. Úplne nás dorazí pridrbanou koncepciou teambuildingu, ktorý bude mať aj pracovnú, aj zábavnú časť. Našťastie, zmobilizujeme svoje sily a zrušíme ho ako žiadosť na byt (kopírujem metaforou jeho srdečný vzťah k socíku). Veď kto z nás by po práci znovu pracoval? Vzdáva sa, a tak je odsúhlasená len zábavná časť.
V snahe vyhnúť sa otrepanému bowlingu, či biliardu a zároveň skúsiť športovú aktivitu, keďže máme v kolektíve dostatok súťaživých mužov, zvíťazí bedminton. Super, kúpim si teda raketu primerane pružnú mojim schopnostiam, obuv s kvalitnou výstužou a zabezpečením stability pre rýchlejšiu a presnejšiu prácu nôh a po zhodnotení finančných výdavkov za túto roztopaš, oblečenie mi bude suplovať moja garderóba z jogy a košíky budem sharovať s kolegyňou. Let´s go, referát.
Hrám so šéfom, ktorý to vraj tiež ide hrať prvýkrát ako ja (detstvo sa neráta). Po tom, čo si začnem pripadať ako zberačka bedmintonových košíkov, mi vysvetlí, že kedysi aktívne hrával tenis, a tak používa zručnosti získané pri ňom. Snažím sa mu pekne nahrať, aby sme si košík čo najviac prehodili cez sieť (spomienky z detstva), ale vysvetlí mi, že ide o úplný opak. Porazí ma (v oboch významoch)! Nevadí, aspoň mi nestrhne prémie.
Hrám s kolegyňou. Je to pohoďáčka, poznám ju takto zo spoločnej kancelárie a tak aj hrá. Akurát, že keď sa pozabudne a prestane aplikovať svoj pohodový status a začne sa horlivejšie hýbať, sekne ju v krížoch. Nuž čo, tricina už nie je pružná mladosť. Pripravujem sa na to, že bude v najbližších dňoch na svojej ergonomickej kancelárskej stoličke vzdychať. Stane sa tak. Spoločné pracovné prostredie znamená aj spoločné trápenie. Trpím s ňou.
Hrám s kolegom. Nie je to pohoďák, občas počuť z jeho kancelárie výkriky pri finalizácii zložitých excelových tabuliek dôležitých tak, ako bol ten posledný samit v Bubline. Ani na kurte nie je pohoďák, vie to hrať a tak ma zúrivo preháňa hore-dole po kurte a keď odmietam hrať na body, vysvetlí mi, že chlapi musia súťažiť, inak ich to nebaví. Nuž čo, keď ho bude baviť vyhrávať nado mnou bezbrannou amatérkou desaťkrát za sebou, nech si to užije. Bavilo ho to. Len mňa už nie.
Snažím sa všimnúť si pozitívny dopad na naše kolegiálne vzťahy, keďže teambuildingy spôsobujú, že kolegovia spoločne ľahšie riešia aj náročné pracovné problémy. Registrujem však to, že keď si objednáme kurt a niekto z nás nemá dorobenú svoju robotu (nie všetko je kolektívna pracovná úloha, pracujeme aj na individuálnych) a ostatní áno, je pekne na ostatných nasratý, že idú aj bez neho. Nasratý je aj kolektív, lebo jeden chýba do dvojky, prípadne do štvorky.
Padajú návrhy vyskúšať si inú formu teambuildingu. Navrhujem klasiku. Chľastačka s kolegami nezávislá od počtu zúčastnených a tiež nezávislá od času nástupu na akciu, je overeným projektom pre pracovné tímy. Tím sa potešil.
Organizácia prebieha vzhľadom na naše pracovné návyky štandardne. Čo nie je na papieri, neexistuje, takže najprv treba urobiť pozvánky. Upustí sa od papierovej formy, píše sa mail pre všetkých potenciálnych účastníkov. Čím viac ľudí, tým je väčšia sranda, takže sa nám zažiadalo mimo nášho referátu pozvať aj hostí z iných oddelení, o ktorých je známe, že zábavu nepokazia a spolupracujeme s nimi (zaváži hlavne to prvé). Šéf sa ošíva, trvá na tom, že akcia by sa mala týkať výsostne nášho referátu, ale nakoniec sa podvolí. Na chvíľu sa stane aj miesto činu problémom, keďže chlapi preferujú krčmoidné podniky s pivom, kde môžu odložiť aj kravatu, aj zábrany, no a ženy by radšej čosi nóbl, ale nakoniec sa ženy podvolia a do pozvánky sa dopíše blízka piváreň. Ešte klik a zábava môže gradovať.
Zgrupujeme sa okolo jedného stola, niektorí zmenili imidž dosť podstatne. Je celkom zábavné vidieť niekoho, koho máte zaškatuľkovaného ako elegána v košeli, v metalovom tričku s vyškerenou kostričkou. Oblečenie sa však zmení ľahšie ako témy, takže nejakú dobu potrvá, kým prestaneme riešiť pracovné problémy a ohovárať neprítomných kolegov. S množstvom pív sa skutočne vzťahy medzi kolegami vylepšujú, už si vedia aj vynadať do chujov, no na parádu! Vedeli by si povedať aj tvrdšie, ale prítomnosť kolegýň ich brzdí v slovnom rozlete, ostane to len pri parlamentnom „ujovi“, lebo však nebudeme horší. Seknutá kolegyňa sa účinkom piva super rozhýbe, len škoda, že nie správnym smerom a tak väčšiu časť nášho teambuildingu utužuje vzťah so sanitou v pivárni. Naivne sa teším, ako bude mať vydarené stretnutie neskôr pozitívny dopad na naše vzťahy v kolektíve. Na druhý deň to však začne. Zábava graduje, graduje...
„A mňa ste prečo nezavolali?“ Táto otázka sa niekoľkokrát v priebehu dňa opakuje z úst kolegýň (keďže ženy sú empatickejšie stvorenia, čiže im zadrbáva v emocionálnej oblasti oveľa viac ako mužom) sprevádzaná rôznym hereckým prejavom. Od zúrivej výčitky pri kávovare, takže v ten deň sa vám zdá káva odporne horká, až po plačlivý prejav v podnikovej kantíne, kde si odrazu neviete nič vybrať z ôsmich ponúkaných jedál a snažíte sa servítkou utrieť kolegyni uplakané oči. Vaše vysvetlenie, že akcia bola určená len pre zamestnancov jedného referátu, sa ukáže byť zbytočným a zlým manévrom. Odrazu vám kolegyňa zamáva pred očami vytlačenou mailovou pozvánkou, kde sa z kolónky adresáta škeria aj mená hosťujúcich kolegov a kolegýň.
„Keď ste zavolali túto, tak prečo nie mňa?“, opäť bojovná žena v akcii. Vysvetlenie, že to by tak mohla ísť na to pivo rovno celá firma so stovkami zamestnancov, neobstojí. Zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli... Ani Kraskove verše nezachránia túto mizernú prózu života. Je mi jasné, že ako účastník stretnutia na utužovanie vzťahov v kolektíve, budem mať možno v blízkej dobe temné vzťahy s kolegyňami, s ktorými som nič neutužovala. Šéf vidí valiace sa problémy a pripomenie, že jeho pôvodná koncepcia bolo predsa osadenstvo len jedného referátu. Snažíme sa mu oponovať, že sme mali dobrý nápad, ale v očiach mu vidíme jasnú rezignáciu: „Nič tu nefunguje, rota jedna pojebaná!“
