Precenil som sa. Ja, stelesnená skromnosť a objektívnosť, som doplatil na svoje predstavy o sebe. Minulý rok sa môj brat chválil, že bol na Tatranskej šelme Ultra, a že je to krásne, ale strašne náročné a že ledva stíhal dobehnúť v limite. Tak som mu hneď povedal, že keď sa bude registrovať tento rok, nech tam hodí aj mňa. Brácho je dobrý, znesie veľa, ale ja znesiem viac, som starší a mám dlhšie nohy, takže mi bolo okamžite jasné, že ak to on dal za necelých 11 hodín, tak ja tých 55 km a 3100 metrov prevýšenia dám za deväť. A čo, nielen že za deväť, ale za deväť bez tréningu. Nech čumí. Lenže pýcha peklom dýcha. V tomto prípade skôr lapá po dychu.
Som rozmaznaný a som estét. Keď sa idem týrať, tak chcem, aby nebolo horúco a aby to bolo v peknom prostredí. Tatranská šelma Ultra mi na prvý pohľad príde natoľko zaujímavá, že prižmúrim oči nad augustovým termínom. Predpoveď počasia nesklamala. Hlásia prudké ochladenie, na popoludnie je výstraha druhého stupňa pred dažďom, a aby toho nebolo málo, tak aj národný výstup na Kriváň. Ale ráno je na Troch studničkách horúco.
Mám to vyrátané. Stačí, ak budem rovnejšie úseky kráčať rýchlou chôdzou, v prudkých stúpaniach budem na seba zlý a v strmých technických zjazdoch sa do toho opriem. Neviem však, či som hneď na začiatku nedostal úpal, lebo niečo nie je v poriadku. Pristihol som sa pri tom, že bežím, hoci som beh vždy považoval za krajné riešenie. A tak si po dlhom, predlhom čase dám pár kilákov súvislého behu, lýtka zľahka vyšľahám do konzistencie riedkej peny a na Štrbskom plese som na seba hrdý, že som to dal za hodinu. Zvoľním, nahodím rýchlu chôdzu a nechám sa predbiehať ozajstnými bežcami. Je mi jasné, že chlieb a nohy sa budú lámať niekde úplne inde. Keďže poznám svoje silné a slabé stránky, tak sa v duchu zastrájam, že ich ponaháňam cestou na Ostrvu. Mám rád strmé stúpania a prudké klesania, kde treba neustále meniť rytmus a dĺžku kroku, rozumne prenášať váhu, precízne klásť chodidlá a cupitať s očami uprenými na kus žuly pred sebou. A naozaj, v serpentínach predbieham niekoľkých pretekárov. Na chvíľu zastanem, pozriem sa hore a vrátim sa do reality. Vysoko nad sebou vidím šmuhy, ktoré letia do kopca, až ich vynáša v zákrutách. Nechápem, nerozumiem. Tí najlepší sú už dávno preč, toto je asi taká stredná trieda, a tým sa ešte chvíľku môžem pozerať na chrbty, potom ich už uvidím až vo výsledkovej listine. Na svoje pomery stúpam celkom svižne, ale v mojej mierke sa mapa pretekov ani nedá čítať. Prichádza pokora, únava a kŕče. S kŕčmi v lýtkach je zostup zážitkom. Rýchlo pochopím, ako mám pracovať s protestujúcimi svalmi, aby som nemusel testovať svoju schopnosť urobiť parakotúľ a overovať moje poistenie pre prípad zásahu horskej služby. Kŕč v momente došľapu by pokojne mohol byť vstupenkou na vyhliadkový let vrtuľníkom ponad Tatry, čo je síce lákavé, ale ráno som sa rozhodol, že prídem v limite do cieľa a na takú prudkú zmenu cieľov som príliš konzervatívny. A tak cupkám absolútne nezáživnou časťou Tatier, nadávam si, že načo je toto dobré a že by som sa na to mal vysrať, je mi teplo, som kompletne prepotený, lejem do seba vodu, a aj tak som stále smädný. Nado mnou šutre, podo mnou rúbaniská a odporné tatranské dediny so schátranými stavbami, ktoré mali byť zárukou rozvoja turistického ruchu. Všetko je zlé, prestávam na tejto turistike vidieť pozitíva. To by bolo v poriadku 5 km pred cieľom, ale toto je jednoducho príliš skoro. Nechce sa mi pokračovať, ale nad možnosťou vysrať sa na to ani neuvažujem. Aha, brusnice. Dve hrste červených bobulí mi zdvihnú náladu a zrazu som rozhodnutý dokončiť to za každú cenu. Skloním hlavu, a postupne doskackám až na Hrebienok, kde zisťujem, že som prišiel 10 minút pred 5 hodinovým stop limitom.
Odtiaľto by to už mali byť pekné Tatry, začínam sa aj trošku tešiť. Len čo obídem Soreu, ocitám sa 15 rokov v minulosti. Vychádzam na známy chodník, stokrát som tadeto išiel s krošňou. Chýba debilná strieška, o ktorú sa nám zachytávali vysoko naložené krošne, ale inak je všetko ako kedysi. Znovu som hviezdou chodníka. Aj vtedy si ma každý druhý turista obzeral s rešpektom, len vtedy mal na to trošku aj dôvod. Teraz som len šašo so štartovným číslom, kúsok za polovicou trate v čase, keď najlepší dobiehajú do cieľa. Ale malé deti ma povzbudzujú, po slovensky, po anglicky, ľudia sa usmievajú a ja si vravím, že idem, čo aj dušu dám v tom boji divokom. Lenže od pohody mám ďaleko. Je horúco, stúpam do kopca, som unavený. Bolesť je OK, cez ňu sa viem preniesť, ale nohy mám ako z gumy, absencia aspoň základného tréningu je naozaj citeľná. Obzriem sa a zbadám milovanú Veľkú Studenú dolinu. Svišťový štít je na čiernom pozadí. Dúfam, že to sem čoskoro dofúkne a spláchne ma do doliny. Nepomáhajú ani brusnice. Kým si na Skalnatej chate kvôli kofole vystojím nekonečný rad troch ľudí, zmení sa počasie. Mrholí a fúka. Je to vynikajúce. Na chvíľu sa seriózne rozprší, a vzápätí je po daždi, ale úžasný studený vietor mi naďalej robí dobre. Spomínal som už, že mám rád strmé klesania? No, tak pri zostupe zo Svišťovky ma to prešlo. Nechce sa mi ísť rýchlo, lebo tie výhľady sú úžasné a toto nie je terén, kde sa dá spraviť krok len tak automaticky. Jediná chyba by mohla dosť zásadne narušiť môj plán na dokončenie pretekov. Navyše, keby som aj chcel ísť rýchlo, tak mám smolu, nohy mi to už veľmi neumožňujú. Na Brnčálke sa začnem verejne ľutovať, a to už je úplne cez čiaru. Dosť! Doplniť energiu, a buď sa na to vysrať alebo padať ďalej, ale fňukať tu a rozmýšľať, či to dám v limite alebo nie, to teda nie. Nebudem zo seba robiť debila, keď som prišiel až sem, tak to dokončím. Ak prídem po limite, tak na to jednoducho nemám, ale aspoň to skúsim. A prejdem to celé. Do cieľa je vraj 13 km, do limitu 3 hodiny. Tak strašne sa namotivujem, že si zabudnem doplniť vodu.
Kráčam k Belianským Tatrám, ktoré postupne miznú v nízkej oblačnosti. Spolu s vrchmi zázračne mizne aj moja alergia na rovinaté úseky. Vnorím sa do hmly a obdivujem kvapôčky vyzrážané na vegetácii. S pobavením zistím, že rovnaké mám na chlpoch na nohách. Pobaví ma, čo všetko ma dokáže pobaviť, keď som na dne. Nevidím, kam kráčam. Nevidím vrchol kopca, a to je asi dobre. V Kopskom sedle si myslím, že už to bude len lepšie, ale naďalej stúpam. Tak kurva aké sedlo? Lenže o chvíľu pochopím, že dobré časy skončili práve s tým stúpaním. Belianske Tatry sú z vápencov, takže chýba drsná tatranská žula. Namiesto nej je v Moňkovej doline neuveriteľne strmý tobogán z vyhladených vápencových balvanov a klzkého blata, ktorým sú namazané po prechode tlupy bežcov. Narýchlo mením životné priority. Limit už nie je podstatný, teraz sa sústredím na to, aby som nespadol. Veď ten kúsom hádam zvládnem. V tej chvíli si neuvedomím, že musím naklesať výškový kilometer. Zostup je nekonečný. Pomáham si rukami, chytám sa konárov, kmeňov, všetkého, čo je po ruke. Neznášam blato na topánkach, ale tu sa ho snažím ignorovať a celú svoju pozornosť venujem výberu stopy. Vo fľaši mám posledné deci vody a keď už to vyzerá, že ma čaká posledný strmý kúsok, tak sa rozhodnem, že ho dorazím. Ako si odopínam fľašu, šmykne sa mi a ja padám na zadok. Kým padám, tak si pomyslím, že to som ešte veľmi dobre obišiel. Ale vzápätí moja zadnica dostane ranu, šmýkam sa ďalej, nohy narážajú do nejakej prekážky a zrazu letím hlavou dopredu mimo chodníka. Vidím pred sebou odrezky kmeňov s trčiacimi konármi a vtedy mi dôjde, že som v riti. Pri tomto sklone to nebude na jeden kotrmelec. Nakoniec to skončí veľmi rýchlo. Pozerám na svoje nohy prevesené cez ležiaci kmeň vysoko nad mojou hlavou, obdivujem svoje vyrysované lýtko a čakám, odkiaľ príde bolesť. Prišla z lýtka, pochopiteľne. Mám v ňom taký kŕč, že to chvíľu vyzerá, že je svalnaté. Rýchlo sa postavím a lýtko si natiahnem. Nemôžem sa poriadne nadýchnuť, dosť som si narazil aj rebrá. Chvíľu počupiačky skučím, ale nakoniec usúdim, že musím pokračovať. Dostávam sa na rovný chodník a od samej radosti skočím na drevenú odrážku vody, šmyknem sa a spravím skok do piruety. Tentokrát to ustojím, ale okamžite si uvedomím, že ľudská sprostosť sa nedá vytĺcť ani údermi kameňom do hlavy. Mrholí, je to veľmi príjemné. Aj by som bežal, ale koleno ma nepustí. Predbieha ma sympatická dievčina, vraj už nechce byť na trati dlhšie, než je nutné. Je mi jasné, že limit stihnem aj krokom. Posledný kilometer sa spustí silný lejak, ale ani to so mnou nepohne. Len si nasadím kapucňu a doťapkám sa až do cieľa. Hotovo. Z času o trošku dlhšieho než desať a pol hodiny som trochu sklamaný, ale taká je realita. Keď nemáš natrénované, tak ťa trať facká z každej strany. A keď nebehávaš vôbec, tak si už v polke trasy rozmrdaný ako ja. Ale keď sa na to pozriem z druhej strany, tak som si spravil pekný výlet a bol som o pár minút lepší než brat minulý rok, a to sa oplatí. A ozaj, na tomto mieste mu ešte dlhujem ospravedlnenie, že som sa vysmieval z jeho rýchlosti. Sorry brácho, dobre si to dal, ten tvoj čas bol fakt brutálny.
