Všetci milujeme záhady, duchov, tajomné nálezy a po ôsmom pive uveríme Dänikenovým tvrdeniam o tom, že výška Cheopsovej pyramídy vynásobená súčtom dĺžok penisov všetkých faraónov tridsiatich jeden dynastií a priemerom Slnka sa rovná vzdialenosti k najbližšej hviezde, čo je jasný dôkaz o návšteve našich milých susedov mimozemšťanov.

Mne však niekedy celkom stačí svet záhad, ktorý na mňa denne útočí, ako trebárs nedávno v kuchyni. Po tisícikrát som sa musela tuho zamyslieť, prečo nájdem v prevažnej časti receptov na koláče položku polovica prášku do pečiva, keď predávajú len celé vrecúško. Kým prášok vysypem na papier a zúfalo oddeľujem polovicu tej malej kôpky, súčasne rozhodujem o osude druhej polovice, či ju dám späť do vrecúška alebo jednoducho vyšňupem. Prečo práve takéto množstvo kypriaceho prášku? Je v tom ukrytý odkaz Augusta Oetkera? Vrecúško s vynálezom váži podľa údajov na obale dvanásť gramov, čo je presne toľko, ako je mesiacov v roku. A Mesiac je vesmírne teleso. Tu sa dostávam k záveru, že je preto nad Slnko jasné, prečo minulý rok poslalo vedecké centrum z Glasgowa do vesmíru pomocou meteorologického balóna práve čokoládový koláč.

Na kypriaci prášok som si spomenula, keď som si potrebovala malé pilulky rozdeľovať na polovice. Na tabletke bola ryha, výrobca zrejme rátal s delením, ale jemu delenie išlo asi lepšie ako mne, asi bol matematický talent. Mne sa podarilo tabletku každým seknutím ostrého noža rozdrviť na kúsky rôznej veľkosti. Spomenula som si však na vynález pána Oetkera a zamyslela som sa. Vesmírny prach si a na prach sa všetko obráti. Tabletky som tĺčikom na mäso podrvila na prášok a starostlivo rozdelila na polovicu. Tréning z delenia prášku do pečiva sa ukázal ako veľmi osožný. Bolo to dokonalé riešenie.

Záhadu kypriaceho prášku a jeho tajomného odkazu som teda vyriešila. Ďalšou záhadou boli pre mňa ľudia spoza rieky, ako nazývam susedov za malým potokom, ktorý oddeľuje naše víkendové chalupy. Ešte nikdy som tých ľudí nevidela, keďže potok je z jednej aj z druhej strany lemovaný húštinou a mohutnými stromami, ale zopár rokov počujem ich hlasy a vďaka nim verím, že existujú. Mám rada ich milé neformálne rozhovory, ako napríklad „Mařeno, svlékni se!“ a nasleduje ženský chichot, „Nevidel niekto môjho psa?“ a vzápätí zúfalé: „Houstone, máme problém! To fakt nebolo mäso do gulášu?!“, ich nekonečný repertoár falošne spievaných trampských pesničiek, ktorý po polnoci vystrieda hudobná produkcia z prehrávača a Dlouhá noc má výsadné právo odkrútiť si to aspoň päťkrát, čím sa noc stáva naozaj dlouhou.

Raz sa stalo, že k záhadným susedom pribudol nečakane nový človek. Sedeli sme vtedy na terase s priateľmi, kecali pri víne a pozerali na hviezdnu oblohu. Čakala som, kedy mi ten čokoládový koláč z vesmíru spadne na hlavu a začne sa tá podivuhodná hudobná produkcia ľudí spoza rieky. Trochu som sa obávala, či ich muzika dostatočne uspokojí nároky našich priateľov, keď tu sa odrazu ozvali neuveriteľné čisté tóny gitary a do toho zaznel neznámy sýty mužský hlas. Prišlo mi to, akoby susedia vycítili, že budeme mať na návšteve dlhoročných priateľov a na ich počesť dovliekli domov poriadneho muzikanta, ktorý dokázal urobiť fantastický večerný koncert. O polnoci sme si už spievali spoločne s ľuďmi spoza rieky a naši spoločníci nechápali, ako je možné, že sa spolu nepoznáme, keď si vieme s nimi tak pekne zaspievať. Myslím si však, že práve to bolo na tom večeri najkrajšie, že sme si vedeli spoločne s cudzími ľuďmi spoza rieky zaspievať len tak, pre radosť. Niekedy je to viac, ako sa skutočne poznať.

Nielen okolo mňa je veľa záhad. Nedávno sa mi zdôveril kamarát o záhade svojho tela. Takto, aby bolo hneď na začiatku jasné, rozdiel medzi kamarátkou a dobrou kamarátkou je ten, že v prípade tej prvej vám chlap hovorí, koľko čísel za sebou zvládne a v tom druhom prípade hovorí o svojich zdravotných problémoch. Takže poďme na jeho zdravotné problémy.

Z ničoho nič sa u neho objavilo šumenie v ušiach. Ľahol si večer do postele, cez okno prúdil vzduch, on spokojne vnímal ticho driemajúcej dediny a odrazu to prišlo. V ušiach mu začalo zreteľne šumieť. Vyskočil šokovaný z postele a spotený ako trenky na zaparenom zadku džokeja Veľkej pardubickej si bol pozrieť na internete zoznam možných príčin. Bolo ich hneď niekoľko a vylučovacou metódou sa dopracoval k jedinej možnej. So smrťou na jazyku si uvedomil, že je to vysoký krvný tlak. V posledných minútach života si ho zmeral, ale bol priam ukážkový. Pripisoval to tomu, že krvný tlak je zákerný nepriateľ a keď treba, vie sa maskovať. Takto to bolo po niekoľko večerov. Objavilo sa šumenie v ušiach a tlakomer nezaznamenal nepriateľa. Bol to ukrutný boj o vlastný život. 

Ako to všetko skončilo? Jedného dňa sa už celkom zničený obavami o svoj život rozhodol podstúpiť komplexnú lekársku prehliadku a ešte pred ňou sa pustil do dôkladnej obhliadky tela. Kontroloval si centimeter po centimetri každý kúsok kože. Počas tohto procesu nečakane objavil chlpy v uchu, ktoré okamžite zahanbene nožnicami zlikvidoval a keď si v ten večer ľahol do postele, otvoril okno a privrel oči, šum v ušiach sa už neobjavil. Záhada čudného vysokého krvného tlaku sa zásahom nožníc vyriešila.

Aj ženské telo je jednou veľkou záhadou. Každej sa na sebe niečo nepáči, mení účesy a diéty, dokonca aj víťazka kategórie šťavnatý steak, rieši svoju váhu a váha, či je ešte v kategórií modelka alebo už len modelka za dverami, darmo jej vysvetľujete, že ako mladý šťavnatý Rib Eye môže mať všetko na háku.  Ona ďalej rieši otázku života a smrti, že prečo nie je krajšia...? Privriem oči a vidím ju o niekoľko rokov neskôr, ako sa pozerá na staré fotky a hovorí si, aká bola vtedy mladá a krásna... Chápavo prikývnem. Viem o tejto záhade ženských tiel už dlho a nedarí sa mi zistiť, prečo je to tak. Ženské telo sa jednoducho na starých fotkách záhadným spôsobom mení na príťažlivejšie. Keď chce byť žena spokojná sama so sebou, poradím jej, aby počkala zopár rokov.

Podobne záhadne fungujú pekné chvíľky, keď sme šťastní. V tom čase si ani neuvedomíme, že toto sú tie šťastné chvíle. Po rokoch sa nám z ničoho nič vybavia v hlave a bežia pred očami ako povedomý film. Pozerám naň uchvátená, v duchu sa usmievam a dychtivo hlcem každý záber. Trojdňový dážď v Košických Hámroch, všetko bolo už mokré, aj moja tvár, niekoľkohodinové rozhovory v stane, kedy poviete tomu druhému tak strašne veľa... Som v parku, dcérka neisto beží smerom ku mne, výska od radosti, že to dokáže už tak rýchle...  Som u babky, jem jušku s hubami, takú tú kapustnicu bez kapusty, ktorú varí len pre mňa, dvakrát si nechám pridať a babka sa smeje... Páčia sa mi tie šťastné chvíle, ktoré sa vtedy udiali len tak a potom nenápadne a ticho uplynuli.