Už vo Vancouveri som si sľúbila, že prestanem nadávať na našu kantínu, po príchode domov ošklbem záhon s ružami a dovlečiem ich v zuboch našej kuchárke. Moji priatelia nemajú v práci žiadne kantíny, ani decká v škole jedáleň, fungujú na raňajkách doma, často zjedených v chvate, káva v aute, na sendvičoch v práci a v škole a po večeroch namiesto oddychu po robote tancuje priateľka okolo sporáka, aby sa pri spoločnej teplej večeri porozprávali.
Raňajkovali sme však v režime dovolenková pohoda a na stôl sa nanosilo toľko jedla, že ochutnať z každého by znamenalo prežrať sa. Po takýchto raňajkách som chcela už len spať alebo umrieť, ani jedno mi nebolo umožnené, lebo priateľka ma vláčila z výletu na výlet a ukrutne sa tešila, keď som sa cestou z nich zadrichmala v aute vedľa nej v polohe na zubára.
Po raňajkách sme vyložili kontajner s odpadom podľa kalendára. Znie to šialene, ale nie, nešlo o lunárny kalendár, akože je spln a ten otvára energiu plastov, ktoré sa vtedy lepšie recyklujú. Ide o kalendár pre miestnych občanov s informáciami, v ktorý deň príde auto pre ktorý odpad. Zelený kontajner pre biologický odpad, modrý pre plasty, čierny pre bežný odpad. Šofér sleduje cez kameru, či vysypaný odpad spĺňa podmienky. V prípade, že tam nebolo niečo v súlade so zameraním, nastupuje moc štátu, príde warning a neskôr môže nasledovať aj peňažná pokuta. Ak sa vám zdá, že štát príliš kontroluje svojich občanov, tak sa vám to zdá dobre.
Bezpečnosť je pre Kanaďanov veľmi dôležitá, a tak sa dokážu podriadiť kontrole a brať aj tie negatíva, ktoré im to prináša. Ako som už spomenula v prvej časti, s alkoholom je to tu pomaly horšie ako v moslimských krajinách. Pivo čapujú len málokde, na verejnosti ho nie je možné piť, preto nie je nič neobvyklé, keď sa policajti premávajú popri pobreží a keď sa im zdá trebárs tatko rodiny príliš veselý, majú právo nazrieť do prenosného chladiaceho boxu, či sa tam neukrýva plechovku piva. Ak ju objavia, nasleduje likvidácia plechového teroristu. V záujmoch služby vlasti policajt neváha zastaviť chlapa na prechádzke v parku s podozrivou plastovou fľašou, ktorý sa síce tvári, že popíja vodu, ale čo keď to tak nie je?! Policajt vytiahne pohár a ochutná z občanovej fľašky. Keď je tekutina veselšieho rázu, nasleduje známy protiteroristický zásah.
Čo ma však na tom všetkom prekvapuje, je skutočnosť, že aj radoví občania sú zblbnutí z toho policajného sledovania všetkého a všetkých a sú schopní zatelefonovať na políciu pri podozrení na to, že robíte niečo nekalé. Do kamarátovho domu tak vtrhli policajti s tým, že susedia nahlásili týranie psa. Videli, že pes pobehuje celý deň pred domom, ale nikde nevideli misku so žrádlom alebo s vodou. Majiteľ psa sa začudoval a pes vrtel spokojne chvostíkom pri miske s vodou, ktorú nebolo zvonka vidieť.
„A kde je búda?“ vytiahol policajt eso z rukáva a nariadil mu obstarať búdu s kyvnými dvermi alebo plastovými závesmi, aby počas chladného počasia neunikalo teplo von. Za nejaký čas policajt prišiel búdu skontrolovať a vytasil sa s ďalším udaním od susedov, že pes zavýja. Prehliadka potvrdila slová majiteľa, že pes nie je týraný a občasné zavýjanie je spôsobené smútkom za pánom, ktorý je v tom čase v práci, veď ako inak by zarobil na tú špeciálnu búdu. Kým policajt spokojne kýval hlavou a pes chvostom, susedia si zrejme udeľovali imaginárne medaily za službu vlasti.
Nuž ale, povedzme si to, ako by nemohlo ľuďom hrabať zo všetkých tých zákonov a pravidiel, keď ešte aj ulice sú postavené prudko pravidelne. Sú rovné, postavené kolmo na seba, takže orientácia je jednoduchá a nudná. Niet nad naše krivolaké starobylé uličky. Pri predstave našich kľukatíc s mačacími hlavami pod Michalskou zatlačím slzu v oku a obzerám sa, či to nevidia susedia.
Nasadáme do auta a vydáme sme sa na cestu za ďalšími krásami Kanady. Na diaľnici sa zaradíme do pruhu pre autá s viac ako jedným členom posádky, čiže preferovaný pruh úplne vľavo, obvykle býva aj najrýchlejší. Vedľajšie sú pre single šoférov.
Destinácia číslo jeden – Whytecliff park, krásna zátoka, do ktorej deň predtým vraj priplávali veľryby, ale keď sme tam prišli my, plávali veľryby zrejme už na inej adrese. Leňošilo tu len zopár miestnych, väčšinou rodiny s deťmi a zopár turistov. S dvoma zo spojených štátov sme sa dali do reči. Po prezradení mojej domovskej krajiny sa ozvalo nadšene: „Yes! Sagan!“ a hneď sa informovali, ako sa mu darí v Tour de France. Bolo to deň po tom, čo bol diskvalifikovaný a tak som vysvetľovala okolnosti, za akých sa to stalo. Prv než som došla k vysloveniu mena cyklistu, ktorého údajne Peter zhodil, uhádli na prvý šup, že išlo o Cavendisha a spoločne sme si zanadávali na nespravodlivosť jury, ktorá sledovala svoj zámer a ten im vyšiel. S pohľadmi upretými do nekonečných diaľok oceánu sme uzavreli debatu s tým, že duch športu mizne v nekonečných diaľkach komerčných záujmov.
Destinácia číslo dva - Rogers aréna, v ktorej hráva domáce zápasy klub Vancouvers Canucks. Môžete si zaplatiť prehliadku jej interiérov a vyše hodiny som mala čo pozerať. Fajnovo zariadené priestory, kde si funkcionári a ich rovnako fajnoví hostia počas zápasov môžu dopriať dobré jedlo alebo víno, fľaša ktorého sa vyšplhá až do výšky desaťtisíc kanadských dolárov. Na jednej fotke na stene dominuje anglická kráľovná na ľade, ktorej hráči podávali pred zápasom ruku. K tomu nám porozprával sprievodca, ktorý robí súčasne čašníka v reštauračnej časti Rogers arény, historku o tom, ako nechceli hráči anglickej lady podávať ruky špinavé z ich prepotených rukavíc, všetci si dali nové, ale vzhľadom k ich poverčivosti, po fotení ich hneď odložili a vzali si svoje spoľahlivo prepotené. Ako som si tak obzerala zarámované vzácne fotky na stenách, milým prekvapením bol obraz, na ktorom bol aj náš Pavol Demitra. Znova slza v oku.
Destinácia číslo tri – Museum of Anthropology, v skratke len MOA, zbierka viac ako 16-tisíc exponátov z celého sveta. Hneď pri vchode ma zaujali vecičky precízne vyrobené šikovnými rukami indiánov z kmeňov Kwakwaka´wakw a Haida. V pavilóne európskej kultúry je prekvapivo slovenskej keramiky oveľa viac, v pomere k ostatným, ako je tomu územne hľadiac na mapu Európy. A tak som si vytvorila predstavu štedrých slovenských imigrantov, ktorí to sem navláčili a vďaka ním chodiac po Kanade kráčam občas nielen v stopách našich úspešných športovcov, ale aj po stopách našej histórie. Viem, možno hlúpa predstava, ale rada si robím vlastné pekné predstavy a už vôbec netúžim po tom, aby mi ich niekto zničil, tak pls, respect.
tbc
