Nech si hovoria aktivisti ľudských práv čo len chcú, stereotypy sú fajn vec. Ja napríklad stereotypne očakávam, že v talianskej alebo francúzskej reštaurácii sa síce moc nedorozumiem, ale jedlo bude fakt dobré. Čakám, že švajčiarsky vlak príde načas, a že na nemeckej diaľnici pôjdem maximálne stovkou v kolóne, namiesto toho, aby som si vychutnal neobmedzený limit. Viem, že na ostrove na okraji civilizácie, v malom hoteli, kam si pôjdem oddýchnuť od ľudí, ktorí hovoria mojou rečou, stretnem na recepcii partiu mladíkov, ktorí budú s nechuťou pozerať na nápis CHECK OUT 12:00 a hovoriť "Ty krávo, proč zrovna Češi musej bejt venku ve dvanáct?" Viem, že týpek s kerkou a chrbtom červenším než politická orientácia Kolesíka bude Angličan. Viem, že keď pôjdem na veľkú pláž, tak za mnou príde afroeurópan alebo afroafričan a ponúkne mi slnečné okuliare od známych výrobcov ako Rey Berry, Oakey a Dolec Gagani. Som hrdý stereotypik, už len preto, že som toto slovo práve vymyslel a preto napríklad nepôjdem na dobrodružnú dovolenku do Sýrie, lebo stereotypne očakávam, že tam umriem.
Problém je len jeden, aj keď to asi nie je ani problém, ale skôr smutná realita. Na Slovensku neočakávam nič dobré. V neznámej reštaurácii očakávam nafučaných čašníkov, ktorí mi dajú najavo, že nie sú moji sluhovia a o sprepitné nestoja a celkovo sa skôr správajú, ako by reštaurácia kde pracujú bola skôr miestom výkonu ich trestu odňatia slobody. Zvykol som si, že imunita voči pozdravu je všeobecne rozšírená vec u čašníkov, vrátnikov, predavačiek, recepčných a iných druhov, u ktorých ten pozdrav najviac očakávam. Zvykol som si, že jednou z najväčších prekážok podnikateľov sú zákazníci, a že sa im to ani neboja dať najavo svojím postojom "nechaj mi tu prachy a vypadni". Otvorili sme si krčmu/penzión, ale začali nám tam chodiť ľudia. Už dávno nie som oblbnutý hoaxom o povestnej slovenskej pohostinnosti, viem, že v najlepšom prípade je to výhovorka na to, aby sme si vypili trošku domácej. A to som ešte nespomenul, že v Tatrách som za debila, lebo som z Bratislavy a teda nemôžem vedieť o horách nič, lebo tam chodím iba dvadsať rokov. V dedinskej krčme radšej ani nespomeniem odkiaľ som, lebo lokálna pohostinnosť býva potom až príliš silná. A nenechajte ma dostať sa k štátnej správe, úradníkom, ktorí vám ukážu, kto je pánom a kto sluhom, policajtom, ktorí si myslia, že majú na dverách nalepené "buzerovať a vyberať pokuty" a tradičnému prístupu "a to si myslíte, že keď je na internete napísane, že sú stránkové hodiny do druhej, tak tu niekoho nájdete o pol jednej?" Čo si budeme klamať, celý náš národ by si zaslúžil jedno ejčár školenie na tému "Správaj sa k ľuďom ako človek a nebuď hovädo". Hneď potom by mohlo nasledovať ďalšie s témou "Nekradni", ale to už som sa príliš odviazal. Skúšal som ignorovať podniky, kde som mal zlé skúsenosti, ale čo spravíte, keď už vás naserú všetci mobilní operátori a banky? A to nehovorím o situácii s nádržou na rezerve a rozhodnutím netankovať na pumpách Shell, OMV, Slovnaft, Jurki. Vyskúšal som aj dávať najavo, čo sa mi nepáči, čo vyvolalo ešte horšie zaobchádzanie, ale za to fajn príbehy k pivu. Teraz už len skúšam zistiť, prečo to tak je. A mám rovno dve teórie:
Všetci o tom vedia. V Kremnických baniach je cez milión ton zlata, pod Liptovskou Marou je ložisko ropy a SAVka v spolupráci s Járayom našla spôsob, ako vyrobiť lacno antihmotu. Ja o tom síce neviem, ale to nie je prvýkrát, keď všetci vedia o niečom, o čom ja nie. Vie o tom určite tá čašníčka, ktorá mi povedala, že dať si z menu iba polievku nie je možné, len aby som potom videl, ako sa to dá spraviť pre vedľajší stôl, lebo tam sedia kamaráti kamaráta. Vie o tom to tlsté prasa z fotoobchodu v Auparku, ktoré mi povedalo "choďte si to vyvolať inde" po tom, ako som sa ho spýtal, či sa mi aj ospravedlní za to, že som tam zbytočne chodil, lebo si jeho kolegovia zmýlili dátum. Vedia o tom všetci tí, ktorí mi dali najavo, že oni svoju prácu nenávidia a ja som len otravná voš, ktorá im bráni v preflákaní sa do konca pracovného dňa. A čakajú, kým emigruje aj ten posledný z tých, ktorí majú pocit, že by bol svet krajší, keby boli ľudia k sebe milší. Jedného dňa odídu všetci, ktorí si vedia prácu ceniť a vtedy príde deň, keď na svetlo sveta vyjde prírodné bohatstvo tejto krajiny a všetci zvyšní obyvatelia si konečne uskutočnia svoj slovenský sen - vila vo vyrúbanej prírodnej rezervácii štvrtého stupňa ochrany a hodinky za dvadsať litrov. A konečne dajú všetci výpoveď a na tieto podradné miesta si importujeme gastarbeiterov z Indie. Moje optimistické ja verí, že táto teória je pravdivá a keď sa to všetko stane, tak si konečne nebudem musieť hľadať ďalšie dôvody, prečo tu ostávam.
Druhá teória je menej optimistická. Môže za to Samo Chalupka, lebo napísal: "Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom." V prvom rade je "Mor ty len" skvelý bojový pokrik a neujal sa asi iba preto, lebo slovenské falangy sa nepreslávili svojím bojovým nasadením. Keby sa tak stalo, premenovali by na ich počesť Yperit na Mortylen. Dôležitá je však druhá časť veršu, o zvolení nebytia pred bytím otrokom. Všetci vieme, že práca v kapitalizme je novodobé otroctvo a kto by chcel byť otrokom? Terminácia samého seba je predsa len trochu extrémné riešenie a tak sa ľudia aspoň rozhodli, že dajú najavo, že sú v práci nasilu. Existuje azda iné vysvetlenie toho, že čašník, ktorý zarába pár euro, vymení šancu na slušný tringelt za otrávenú tvár, ktorou vám jasne povie, že ho obsluhovanie otravuje? Ste tak naivní a veríte mýtu, že je to kvôli tomu, že si uvedomuje, že o tristo kilometrov na západ by za rovnakú prácu dostal trikrát toľko? Tí ľudia dobre vedia, že by sa v zahraničí nikdy neuchytili, lebo tam by od nich vyžadovali to, čo tu nie - poriadnu prácu. A ešte k tomu aj jazyk. A tí, čo nemajú šancu na tringelt? Určite sa k vám nesprávajú ako k hovnu bez pádneho dôvodu, len aby si dokázali svoju nadradenosť. Alebo vás, len tak z roztopaše, pošlú po tlačivo 72/b a pečiatku o tri poschodia vyššie, a povedia vám, že to vlastne nepotrebujete? Nie, znepríjemniť deň zakázníkovi je spôsob, ako bojovať proti svojmu otroctvu. Zákazník je len kolaterálna obeť boja proti otroctvu, ktoré nikdy neskončilo, iba zmenilo svoj šat. Musím pracovať, ale to neznamená, že budem milý k ľuďom, to v zmluve nemám. Iba tak môže skončiť otroctvo, tak nefrflite na to, ako sa k vám správajú, je to pre dobrú vec a pridajte sa k boju.
Jedna z týchto dvoch teórii musí byť pravdivá, lebo čo iné mi ostáva? Priznať si, že dobrovoľne žijem v krajine, kde sú ľudia zmrdi bez nejakého konkrétneho dôvodu? Zhodiť to na socík, ktorý skončil pred dvadsiatimi piatimi rokmi? Naivne veriť, že sa dožijem zmeny k lepšiemu, keď to ide pomalšie ako korytnačka na Everest? Nie, to by som radšej emigroval.
