Je piatok večer a ty si doma a pozeráš sa na pozvánku na stretnutie zo strednej školy po pätnástich rokoch, ktoré začalo pred hodinou. Niečo sa zmenilo. Zatiaľ čo pred piatimi rokmi si takto sedel a hľadal dôvody, prečo by sa ti tam aj tak nepáčilo, lebo si kvôli robote nemohol ísť, tentokrát sa márne snažíš prísť na to, prečo by to mal byť lepší večerný program, ako si čítať knihu.
Pozeráš sa na ľudí a ak si náhodou ráno pred zrkadlom klameš, že je všetko v poriadku, tak tu máš memento, ako si zostarol. Pozeráš na plešatého chlapa s bradou a rozmýšľaš, či to bol ten chalan s dlhými vlasmi, ktorý mal na tvári menej fúzov, ako učiteľka dejepisu. Ešte horšie je to so ženami, zatiaľ čo mužom sa presúva porast hlavy na bradu, oproti ženám sa s mužmi čas iba jemne mazná. Na jedného človeka, ktorému všetok ten čas prospel, je tu dvadsať ľudí, ktorí starnú horšie, ako ty. Kto sú vlastne títo cudzí ľudia a prečo sa s nimi máš baviť, keď puto, ktoré vás kedysi spájalo, je dávno preč? Čas je ultimátny test všetkých sociálnych väzieb a nikto z tých, čo stoja okolo teba v skúške neobstál. Alebo si neobstál iba ty.
Tak, ako ide život, čím sa živíš, máš ženu, máš deti? Áno Nella s dvomi L je oveľa krajšie meno, ako obyčajná Nela a ani malému Poseidonovi sa v škôlke nebudú smiať. Áno, aj ja žijem, pracujem, bývam, dýcham. Nemám deti, tak sa asi nemáme o čom baviť. Zvláštne, kedysi sme boli takí dobrí kamaráti a teraz hľadáme slová, aby sme náhodou neboli ticho a obaja vieme, že to nezadržateľne smeruje ku konverzácii o počasí. Kolo povinných otázok a témy sa vyčerpali, vieš čo, ja idem tam sa porozprávať s chalanom, ktorého meno si vlastne nepamätám.
Čau, tebe nevyšiel život tak, ako si si predstavoval, keď sme maturovali? Budem sa tváriť, že ma to mrzí, ale tvoj život je mi ukradnutý, veď vieš, nie sme ani kamaráti na fejsbuku, ale teraz sa chvíľu hrajme, že nás naše životy zaujímajú. Čo si vlastne čakal, keď si sa stal dopravným policajtom? Máme vlastne niečo spoločné? Potreboval som o tebe niečo vedieť? Veď si len zaškrtnuté políčko na zozname spolužiakov, s ktorými mám prehodiť slovo, pamäťová stopa, ktorá vznikla len preto, aby bola vymazaná.
Pamätáš si na toho chalana, ktorému sme všetci závideli jeho život, lebo na neho matka srala a mal absolútnu slobodu? Pre neho začínala noc tam, kde sme my už s jedným promile ležali doma v posteli a tvárili sa, že sme nepili? Podľa posledných správ sa pohybuje medzi odvykačkou a väzením, ak náhodou už nezomrel, nemali sme čo závidieť. V každej skupine sa nájde človek, ktorý odštartuje maratón šprintom a život tak úplne celkom nezvládne.
Jéj ahoj, som rád, že aj ty si došla, tak ako sa mávaš? Všetko je super, tak to som rád a už som zabudol, že pred chvíľou, keď si tu nebola, tvoje kamarátky vraveli, že šťastie je len teoretický koncept, ktorý sa ti úspešne vyhýba. Jasné, že som rád, že ťa vidím. Ako by som ti mohol vyčítať niečo, čo si mi spravila pred toľkými rokmi, veď sme boli mladí a hlúpi, stáva sa. Jeden večer za päť rokov sa môžem tváriť, že všetko je okej a na všetko som zabudol. Veď koniec koncov, možno sa tak niekto tvári aj na mňa a ja si už ani nepamätám, čo som spravil, tak ako si ty nepamätáš to, čo je považujem za najhorší zážitok života.
Obklopený ľudmi, s ktorými si trávil dvesto dní ročne. Obklopený zdvorilostnými konverzáciami ľudí, ktorí si už nemajú čo povedať. A tí, čo majú, na to nepotrebujú žiadne výročie. Obklopený ľudmi, s ktorými ťa niečo spájalo a nakoniec sa ukazuje, že to bol iba rovnaký čas a rovnaké miesto. Jedna drobná zmena a mohol si byť obklopený úplne inými ľuďmi, s ktorými by si si bol presne rovnako cudzí. Na dostatočne dlhej časovej osi sa aj najlepšie priateľstvá zmenia na známosť. Koniec koncov, na dostatočne dlhej časovej osi sme aj tak všetci mŕtvi.
