Každý raz urobí chybu, ktorá mu vyrobí takú hanbu, že by najradšej chodil kanálmi, ako trebárs kolegyňa, ktorá namiesto toho, aby poslala omylom fotku zajaca trtkajúceho sliepku s komentárom, že ide o výrobu veľkonočných vajec mne, poslala ho hromadným emailom celej firme. Ja takú chybu urobím vždy, keď si začnem myslieť, že viem spievať. Hlasivky sú síce sval, ale napriek trojfázovým tréningom v kúpeľni škriekam stále tak, ako keď švacnete pri live koncerte vreckom cementu Katy Perry po hlave a vlastne tú ani nemusíte ovaliť. Chybou bolo, keď som sa ako dieťa prihlásila do kostolného zboru a len čo bratia a sestry zistili, ako spievam, snažili sa ma schovať pod orgán, za stĺp, hocikde, len aby ma nebolo počuť. Napriek tomu bol výsledný efekt spevu kostolného zboru zrejme dosť zlý, neviem posúdiť, mne sa môj spev zdal dobrý, ale to sa zdalo aj Florence Jenkinsovej, takže keď sa všetci otáčali smerom ku mne, pochopila som, že nie sme rovnakého názoru a zahanbená som sa tam viac neukázala.
Inokedy sa pri chatových akciách oduševnene zapojím do spevu a o chvíľu zbadám, že bavím ostatných ako celá hviezdna rota v jednom a viem pochopiť, čo musela prežívať chudák Florence, pretože je to dosť zlé, keď je chuť a nie sú dispozície. Priateľka Čiča je skvelá hlasová pedagogička, ona ešte aj rozpráva tak, ako keby spievala a keď sa smeje, znie to ako zvončeky. Strašne rada ju počúvam a aj keby trepala sprostosti, je to paráda počúvať ju, a tak si myslím, že aj politici by mali chodiť na hodiny spevu, možno by som ich potom vedela počúvať bez toho, aby ma jeblo. Čiča má na spev vypracovanú celú techniku, v ktorej je vraj každý individualita a záleží na fyzickej dispozícii, na dutinách tela, konkrétne rezonančných, vy prasáci. A tak sa sledujem v zrkadle, ako mám posadenú čeľusť a vidím široké sánky. Možno by som mohla dať battle s Marfuškou anjelikom v lúskaní orechov, ale netuším, či je to dobré alebo zlé na spev. Mám vysoké čelo, vraj aj to má vplyv na kvalitu tónu. Vytiahnem v pohode vysoké tóny alebo budem pišťať? Ktovie, či nie je vysoké čelo na hovno, takže to radšej vyriešim čiapkou stiahnutou do čela. Hlasivečky si šetrím a tak sa vyhýbam príliš horúcemu jedlu, ale aj studeným bublinkovým nápojom a keďže je to sval a ani športovec nejde podávať výkony bez rozcvičky, tak tento spevavý sval rozcvičujem tak, ako ma Čiča naučila. Napriek tomu zniem stále ako kŕdeľ dobre nasratých vrán a keď spievam, každý naokolo háda, ktorú pesničku to przním, a tak sa už roky spevu dôkladne vyhýbam.
Kupovala som si však v lete náhrdelník na trhovisku v North Vancouveri, bola tam taká farebná paleta ľudskej kože a ja som zakotvila pri nádhernej zrelej žene z Bolívie. Ženy jej veku majú v očiach všetko, hlavne nadhľad nad bezvýznamnosťami života a láskyplnú iróniu, ktorá ma dostane vždy do kolien. Ten šperk bol zvláštny nielen vypracovaním, ale aj použitým materiálom z Peru a kým som si ho ohmatávala v ruke a opatrne hladila, žena ma sledovala so záujmom. Prehodili sme pár viet o tom, odkiaľ som a keď jej Slovensko nič nehovorilo, tak som jej ho krvopotne lokalizovala a ona sa popritom celý čas zľahka usmievala. Nakoniec vyhlásila, že doma si určite málo spievame a málo tancujeme. Ona si aj pri varení stále spieva a niekedy do kuchyne príde jej muž, vezme ju do objatia a už tancujú uprostred kuchyne. Súhlasila som s ňou, že nepoznám nikoho, kto popri varení tancuje alebo spieva. Ešte tak popíjať pri varení víno, to hej. Smiala sa hrkálkovým smiechom, ktorý vedia vytvoriť dobré spevavé svaly a potom hovorila, že zo života sa treba tešiť a keď nie tancovať, tak aspoň si často spievať… Potom ma odrazu chytila za obe ruky, jemne mi ich stisla a usmiala sa na celú tvár a ja som sa cítila príjemne. Najradšej by som sa nahla cez pult a objala ju, ale bála som sa prelomiť prísnou výchovou zabudované mantinely. Hlava zatiahla ručnú brzdu. Škoda, lebo uprostred hrudníka niečo zvnútra klope, že by som sa mohla niekedy aj viac prejaviť… A tak som si povedala, že začnem posúvať tie mantinely aspoň spevom a varenie nedeľného obedu bude môj koncert.
Zavrela som sa do kuchyne, nachystala si všetko na varenie a rozospievala som sa, la-la-la-la-la-la-la-la-laaaa... Bolo to príjemné, cítila som sa tak inak, sviatočnejšie. Takto ma varenie bavilo ešte viac. So spevom som urobila skvelú sviečkovú omáčku, veľa zeleniny, smotany, citrónovej šťavy, brusníc, zlatistá rieka tiekla v mise. Knedľu som urobila sama, žiaden slizký valec z Tesca. Moja knedľa bola dáma jemne pri tele a po parnom kúpeli bola taká nadýchaná, že z nej na tanieri vzduch fučal ako z prasknutej pneumatiky a mäsko bolo také, že jeho vlákna sa pretekali v jemnosti a šťavnatosti. Toto nie je jedlo, to je už umenie, povedala som rodine, keď som ho niesla s tajuplným úsmevom na stôl.
Dcéra sa nad knedľami zatvárila ako Jindřiška z Pelíšok, už som čakala, kedy mi začne vysvetľovať rozdiel medzi nefalšovanými knedlíkmi a nokmi slizkými po celom povrchu. Omáčka vytvorila na tanieroch zlatisté plesá, čakala som, že aj rodina zaplesá. Načreli do tanierov.
„Nie je málo slaná?“ začal muž. Nič prekvapivé, ako decko navštívil so školou soľné bane a zrejme ho to navždy poznačilo.
„Omáčka je akási hustá, dúfam, že nie od múky!“ podotkla dcéra.
„To je omáčka?“ zakontroval syn.
Hlavou mi preleteli čísla štatistík o množstve vrážd v rodinách a v tej chvíli som pochopila, prečo je to číslo vždy vysoké. Napriek tvoriacej sa pene v kútikoch úst som zachovala pokoj.
„Tak aby bolo jasné, dnes som varila so spevom...“ začala som a všetci traja na mňa vyvalili oči tak, že dcérine šošovky mi skoro vystrelili do ksichtu.
„Takže všetky ďalšie pripomienky mi, prosím, tiež zaspievajte!“ vyjadrila som sa jasne. A v tej chvíli už viac ani nemukli a jedlo zmizlo z tanierov ako peniaze zo štátnej kasy. Bolo mi jasné, že to bolo účinné z jediného dôvodu a tým je fakt, že tie potvory spievajú rovnako falošne ako ja.
