„Pamätaj, že aj keď ti je teraz ťažko, raz sa na tom zasmeješ a spomenieš si, ako ti vtedy bolo ťažko a ako ti je teraz dobre.“
Len si to predstavte. Ráno vstanete rozbitý viac ako slovenské cesty. Mnoho problémov v živote si prišlo pýtať svoju daň. Zo všetkého toho stresu máte v žalúdku kŕče a všetko čo ste si odniesli zo včerajšieho večera je bolesť hlavy. Vstanete, hodíte na seba bundu a idete si zapáliť na balkón. Potiahnete si raz – dvakrát, ale zo všetkej tej nervozity vás iba akurát tak natiahne. Zahodíte cigaretu a idete sa nachystať do ďalšieho všedného dňa, kde vás všetko navôkol akurát tak ničí...
Tí z vás, ktorí sa v tomto našli, alebo si niečím prechádzate vedzte, že jedna z mála vecí, ktoré sa v živote musíte naučiť sami, je smiať sa cez slzy.
Ako sa ma raz opýtala kolegyňa:
„Bože Lukáš. Prečo musíš mať vždy v tom najnevhodnejšom okamihu poznámku, ktorá mieri úplne mimo?“
Nuž smiech a konkrétne smiech cez slzy je môj dlhoročný spoločník ako sa vyrovnávať so stresom a jazvami života. Je to pre mňa určitý druh sebaobrany. V momente keď ma niečo veľmi ťažko zasiahne, ešte zvyknem niečo neisto utrúsiť a s hrôzou sledujem ako sa môj vnútorný svet začína rúcať.
Naposledy keď sa mi niečo takéto stalo, smiech neprichádzal a s prvým vypitým poldecákom som bol vcucnutý do časového skoku. Zobudil som sa o polroka neskôr s takmer 20 kilami navyše. V júni som sa vrátil z Nitry, kde som pracoval vo vinotéke, domov na rodné Kysuce a v júli som zobral prvú pracovnú príležitosť, ktorá sa mi naskytla. Prekladať v sklade na 12-tkach bedne s kovovými súčiastkami z paliet na skejty, ktoré následne brali do výroby. Práca to bola o ničom a tak som sa o tri mesiace rozhodol hľadať niečo lepšie. Začiatkom októbra som si našiel prácu v kníhkupectve a začal som sa zaúčať. Začiatkom štvrtého týždňa môjho zaúčania som mal voľný pondelok.
O deviatej ráno som išiel s bratom dokončovať prácu na dome. Už niekoľko mesiacov sme prerábali rodinný dom a akurát sme finišovali s izoláciou základov. Jediné, čo nám v ten deň ostalo, bolo zasypať poslednú jamu a na tento rok sme mali čo sa týka prerábky exteriéru hotovo. Začal som krompáčovať a lopatovať poslednú hromadu hliny. Po hodine a pol som konečne finišoval. Slávnostne som nabral poslednú lopatu hliny. Zodvihol som ju. Neslávostne mi ruplo v krížoch. Spŕška kurva boha piče, ktorá nasledovala musela pozhadzovať všetky kríže zo stien v najbližšom okolí.
Ako tak som prešiel do vnútra, na chodbe som za vyzul a prešiel do kuchyne, kde som si sadol na stoličku. Po desiatich minútach sedenia prišli ešte väčšie bolesti a zvyšnú hodinu som sa iba držal stoličky. Skúšanie si sadnúť, alebo sa len mierne pootočiť nabok mi spôsobovalo extra bolesť. Po hodine prišla sanitka. S pomocou sanitárov som sa bol schopný presunúť sa z kuchyne na nosidlá a do sanitky. Ako som si ľahol na nosidlá, skončil som. Môj pohyb sa obmedzil na pohyb hlavou a rukami. Iný druh pohybu mi spôsoboval bolesti.
Sanitka ma odviezla kúsok ďalej od hlavnej cesty, dostal som infúziu a popritom ma trocha prešetrili. Po čase, keď mi infúzka dokvapkala, sa sanitka pohla a zaviezli ma do Čadčianskej nemocnice. V momente ako tam pôjdem znova, si radšej poprosím eutanáziu.
Zastavili sme pri príjmovom. Keďže som sa nemal ako otočiť ani o centimeter do strany kvôli bolestiam, museli ma sanitári z ich nosidiel prehodiť na nosidlá na neurológií. Zaniesli ma k doktorovi Boháčikovi. Sanitári mu začali rozprávať čo zistili na základe vyšetrení. V polovici prvej vety ich Boháčik arogantne stopol, ako keby pre doktorov boli sanitári nižšia rasa a poslal ich preč so slovami, že ich vyšetrenia sú mu na nič. Minule mu doniesli pacienta čo nemohol chodiť a pritom mal iba napuchnutý členok. Sanitári odišli a Boháčik začal opakovať vyšetrenia, ktoré už robili sanitári a podľa jeho slov mu boli na nič. Po niekoľkých minútach sa mi kázal otočiť na bok. Samozrejme mi to nešlo kvôli bolestiam. Boháčik iba kývol rukou, sadol si k počítaču a začal písať. So slovami „Sestrička? Pacient nespolupracuje, vyvezte ho na chodbu.“ som bol vyvezený na chodbu. Keď ma sestrička viezla von, pozrel som sa na Boháčika bez viditeľných modrín a usúdil som, že k nemu chodia iba súrne prípady. Veď nie je možné, aby sa niekto ešte nepostavil z nosidiel a nenajebal mu.
Popri ležaní na chodbe a hovorení si v duchu „jebal ho pes“, som zavolal vedúcej do práce a dal jej vedieť, ako na tom momentálne som po zdravotnej stránke a že si chvíľu poležím v nemocnici. Nasledujúcich dvadsať minút som ležal na chodbe na nosdlách a čakal pokiaľ po mňa niekto prišiel a nezaviezol ma na izbu.
Z kapacitných dôvodov som bol zavezený na ženské krídlo poschodia, kde ležali neurologické prípady. Takisto kvôli kapacitným dôvodom boli na izbe štyri lôžka, namiesto troch. Sám som sa z nosidiel na posteľ posunúť nemohol a dve sestričky boli samé bezradné. Zavolali si na pomoc vrchnú sestru a upratovačku. Štyri ženské ma dokázali aspoň o niekoľko centimetrov podvihnúť pomocou plachty s úchytmi, na ktorej som ležal a s tou plachtou ma prehodili na posteľ s gráciou vreca zemiakov. Ako sa hovorí, na osratého aj záchod spadne. V zablatených teplákoch ležiac na chrbte, skrkvaný ako ma prehodili na posteľ, ma môj humor opustil (pyžamo som nedostal, lebo som sa nemal ako prezliecť). K bažantovi, ktorého som dostal, som nemal ani chuť ani náladu sa opýtať, že či k takej krásnej váze dostanem aj kvety.
Jedinou možnosťou ako sa vymočiť bol bažant. Moja nechuť močiť po ležiačky na posteli do nádobky sa zlomila o šiestej večer. Potom som dostal infúziu a injekciu na prevenciu proti vnútornému krvácaniu. O ôsmej večer mi fakt, že neležím hlavou na vankúši začal liezť na nervy. Rukami som sa chytil záhlavnej tyčky na posteli a posunul som sa o niekoľko centimetrov. Kríže mi pripomenuli, že som nespravil správne rozhodnutie urobiť takýto pohyb, ale aspoň som konečne ležal s hlavou na vankúši a mohol som si konečne – po takmer ôsmich hodinách – vystrieť nohy. O desiatej večer som sa snažil zaspať, ale na chrbte, stuhnutom od ležania, mi to nešlo. Jediná možnosť bola prehodiť sa nabok. Tak som sa napriek bolestiam, ktoré pootočenie spôsobovalo, snažil ľahnúť nabok. Po dvoch hodinách mrvenia sa a snaženia pootočiť sa nabok, s prestávkami na čakanie kým bolesť ustúpi, sa mi to konečne podarilo a po ustúpení bolesti som zaspal. Moja chuť sa smiať sa stále nevrátila.
Deň druhý
Keď som sa zobudil bolo mi už lepšie. Moje pohybové možnosti sa zvýšili. Dokázal som si sadnúť na posteľ, ale postaviť z postele som sa už nedokázal. Raňajky mi doviezli na izbu a v momente ako sestrička videla, že si dokážem sadnúť ma oboznámila s faktom, že obed mi už na izbu neprinesú. Nuž vzhľadom nato, že som sa nedokázal postaviť z postele, mi spoluležiaci doniesol tácku s obedom. Počas rannej vizity ma vrchná sestra oboznámila s tým, že zajtra, alebo vo štvrtok pôjdem na röntgen, tak dúfa, že sa mi čo najrýchlejšie polepší. Poobede ma prišla pozrieť mama. Pomohla mi postaviť sa z postele tak, že ma podoprela. Hodil som na seba bundu a išiel som si zapáliť na balkón. Po cigaretke nasledovala prechádzka po chodbe smerom na WC-ko. Po ceste tam som sa videl v zrkadle. Bol som vykrivený do strany, čo mi aj povedala mama, hneď ako som vstal z postele. Keď som sa vracal z WC-ka všimla si ma hlavná sestra a povedala, že som vykrivený, ale keď môžem chodiť tak zajtra pôjdem na röntgen. Naspäť na izbe som sa konečne prezliekol zo zablatených teplákov do čistého pyžama. Chuť na smiech sa pomaly začala vracať.
Pokračovanie nabudúce
