Naše tradície sú pozoruhodne pestrou kolážou zvykov, aj keď možno nie takých šokujúcich ako napríklad v Škótsku, kde nevesta musela dokázať, že je na svadbu pripravená tak, že sa nechala pripútať o strom a ostatní do nej hádzali odpadky. Po tomto zrejme vydržala aj v manželstve s riadnou špinou. Alebo v jednej časti Malajzie, kde zakazujú novomanželom chodiť do kúpeľne a na toaletu tri dni a tri noci, lebo keby to vraj urobili, žena by bola neplodná. A ja som sa vždy čudovala, ako vznikol pissing. Naše obyčaje sú oproti tomuto celkom milé a vtipné.
Začneme pôrodom, pri ktorom asistovali pôrodné baby a riadne si novorodenca poprezerali. Ak mal zub, tak bol kandidátom na veštca, ak zatínal päste, tak z neho vyrástol lakomec. Tu by som doplnila historikov, že keby sledovali výsmešne vystretý prostredník, vedeli by, ako sa rodili politici.
Krstiny bývali vraj parádna dámska jazda. Ženy sa na nich odviazali a poriadne sa zabávali, niektoré skĺzli k revolte a unikli z tradičného postavenia dedinskej ženy v tej dobe, však posúďte sami z vybranej piesne, ktorá vznikla počas tejto udalosti:
„Jaká som ja kmetica, keď mi v ruke sklenica, keď sa z nej napijem, doma muža nabijem. Keď ja prídem z krstín domov, nelajže mi do sto hromov, aniže mi zle nepovedz, ani britko na mňa nehledz.“
Pokrstený Slováčisko rástol do sily a krásy, podľa povier mu nesmeli do roka strihať vlasy, ani nechty. Tie mu obhrýzala mama, aby sa dieťaťu neskrátil život. Ak si teda vaše deti obhrýzajú nechty, možno chcú len dodržať tradície a keďže im ich neohrýzate vy, musia si to robiť chúdence samé. Dieťa sa do roka nesmelo vidieť v zrkadle, aby neonemelo a nesmelo jesť čokoládu, aj keď chudoba na vidieku netušila, čo to vlastne je. S tou čokoládou je to jasné, predsa aj doktor Bukovský mal voľajakých predkov. S prevenciou nemoty to však bolo v prípade niektorých utáraných ženských aj škoda dodržiavať.
Niekde sa zasa nedovoľovalo deťom večer pozerať z okna, lebo by v noci nespali. Pamätám si, že ja som nedovoľovala synovi pozerať filmy so zombíkmi, aby sa mu o nich nesnívalo. Keď som sa ho na druhý deň pýtala, o čom sa mu snívalo, tak povedal, že o zajačikoch. „No vidíš, že si mal konečne pekné sny. A čo robili zajačiky? Hopsali po lúke?“ tešila som sa. Syn prikývol a dodal: „Hopsali a utekali, lebo ich naháňali zombíci.“
Ako Slováča rástlo, všetko smerovalo k sobášu, keďže táto udalosť bola predmetom snov a túžob všetkých našich predkov. Dievky robili všetko pre to, aby sa vydali a tak neváhali použiť ani úkony erotickej mágie, ako trebárs dať jesť mládencovi praženicu z vajec, ktoré stiekli po jej holom tele. Inde dala dievka vypiť mládencovi vodu, v ktorej sa umyla. Bisťubohu, veľkí fajnšmekri boli tí naši predkovia a ide to ešte ďalej. Tie zanietenejšie vydajachtivé gurmánky pridávali do jedla alebo nápoja popol zo svojich spálených nechtov alebo vlasov. No a k najistejším vraj patrilo použitie kvapiek menštruačnej krvi. To keby vedela tetuška Twilightová, tak by určite dala aj piaty diel s názvom: „Hľadanie ženícha-upíra na slovenskej dedine.“
No a máme tu konečne svadbu. V Turci si nevesta pred odchodom z domu kopla do vedra s vodou, aby sa voda vyliala a ona mala ľahší pôrod. Zrejme jej tento rituál zabezpečil úspešný odtok plodovej vody. Šplech. Odporúčané deviatimi z desiatich gynekológov.
Zaujala ma aj tradícia usádzania nevesty za svadobný stôl. Ak bola pekná, sadla si na svoju ruku, aby aj deti boli krásne. Ak bol krajší ženích a to bolo v prípade, že nevesta bola bohatá, tak si nevesta vsunula ruku pod jeho zadok. Uhm, potvorka jedna, už sa triasla na fešáka a že vraj tradícia, haha. U Rusínov bola zabezpečená krása potomkov rituálom vkladania zrkadielka do záňadria peknej nevesty. Kam si strkali ženísi zrkadlo, keď bola nevesta špata, som sa nedočítala nikde.
Ženích často nevedel o týchto svadobných rituáloch, ale jeden bol vraj známy po celom Slovensku. Keď ženích obchádzal oltár, popustil si remeň na nohaviciach, aby mala jeho žena ľahší pôrod. Už len dúfam, že tí snaživejší pri tom nestratili gate.
Zaujímavé boli aj zábavky svadobčanov. Medzi tancovaním a spievaním si vymysleli krádež vecí, ktoré vtipne kládli na nezvyčajné miesto, častý bol trebárs rebrinák na streche. A tak, keď som videla na nitrianskom letisku vzlietnuť auto, spomenula som si hneď na lietajúci rebrinák a bolo mi jasné, že s takýmito tradíciami mohol byť konštruktérom aeromobilu jedine Slovák.
Na žiadnej svadbe nesmel chýbať obradný koláč, nazvaný aj radostník, názov je celkom pochopiteľný vzhľadom na ich životné túžby. Koláč bol často taký vysoký, že sa nedal upiecť v hocijakej peci a zdobili ho motívmi ľudí a zvieratiek. Prežehnali ho a krájali tak, aby sa ušlo každému. Alebo sa prežehnali, aby sa ušlo každému? V každom prípade hodovali, čo to dalo a žili šťastne, kým neumreli.
Apropo, smrť. Pre našich predkov to bolo prirodzená záležitosť, na ktorú sa starostlivo pripravovali a ich najväčším želaním bolo zomrieť doma medzi blízkymi. Truhla s nebožtíkom sa vynášala vždy nohami k dverám. Zvyklo sa ňou buchnúť trikrát o prah dverí na rozlúčku. A prečo to bolo nohami do dverí? Z jednoduchého dôvodu – aby sa mŕtvy nevrátil a neškodil pozostalým. Opäť som sa nikde nedočítala, čo robiť s takými živými, čo škodia ostatným. So zosnulými predkami sa viaže aj zvyk prestierať na sviatky, nielen na Vianoce, o jeden symbolický tanier navyše.
Tradícia podľa Tomáša Janovica je chrbtica, s ktorou sa najpohodlnejšie žije. K tomu by som rada dodala, že podľa všetkého asi aj veselšie a je škoda, že mnohé tradície vymierajú. Na záver ešte načriem do svadobnej poézie:
Hybaj Mara z voza,
nestoj ako koza,
veď si sa nastála,
kým si sa vydala.
Zdroj: Zora Mintalová Zubercová: Tradície na Slovensku
