Počasie na horách nie je zrovna rozmanité - väčšinou býva na hovno. Aj keď už trafíte krásny slnečný deň, môžete si byť istý, že keď sa dostanete na hrebeň kopca, čaká vás vietor. Vietor sa delí na tri kategórie - silný vietor, skurvene silný vietor a víchricu. Je to veľmi príjemné osvieženie, po pár hodinách stúpania ste celý mokrý a potom na vás fučí. Ešte lepšie je to v kombinácii so snehom alebo dažďom - dôjdete v mokrom oblečení na hrebeň, kde vám vďaka vetru všetko zamrzne. Je to zaujímavý pocit, keď chcete zohnúť nohu a nedá sa to, pretože vám počas chvíľkovej pauzy zamrzli nohavice.
Keď sú v Žiarskej doline fakt zlé podmienky, čo je dosť často, nie je veľa možnosti a najistejšie je ísť na Smutné sedlo. Je to zjazd pre začiatočníkov, kam sme chodievali iba prvé roky. V praxi to znamená, že v hornej časti to má tridsať stupňov, čo je viac než väčšina čiernych zjazdoviek. Raz sme takto šli v skurvene silnom vetre, ktorý nám fúkal od chrbta, čo bolo fajn, aspoň sme šli rýchlejšie. Čo ale nebolo fajn, bol zjazd. Chalani na lyžiach sa postavili na svah a odrážali sa paličkami aby to šlo dole kopcom, my na snowboardoch sme si chvíľku postáli a vynadali gravitácii, že prehrala súboj s vetrom a išli dole pešo. Snowboard má oproti lyžiam viac nevýhod ako výhod, ale najmä kvôli skialpu som sa z boardu vrátil späť na lyže.
Najväčší nepriateľ prežitia je hmla. Najmä keď ste na mieste, kde to vôbec nepoznáte. Pre človeka čo to nezažil to znie neuveriteľne, ale úplne kľudne môžete spraviť veľký stoosemdesiatstupňový oblúk a ísť opačným smerom a vôbec si to nevšimnúť. Mne sa podarilo stratiť orientáciu tak veľmi, že som sa pokúšal spustiť hore kopcom a čudoval sa prečo to nejde. Kričal som na kamarátov kde sú, a oni, že podo mnou, nech sa pustím, že ma vidia. Ja som sa do kopca pustiť nevedel a nadával na svoju slepotu, až kým mi nepovedali, že sa snažím ísť hore kopcom. Kamarát rád spomína na českých bežkárov, ktorí ho v hmle dobehli cestou na Štefánikovu chatu. Pozdravili sa, povedali si, že sa vidia na chate. O pol hodinu sa kamarát blíži ku chate a oproti nemu sa už vracajú bežkári naspäť. Pýta sa ich, čo boli na chate tak krátko, oni na to, že veď ešte stále sú na ceste tam.
Vo Vysokých Tatrách sme takto mali so sebou dvoch nováčikov, ktorí s nami nikdy predtým neboli. Viditeľnosť asi ako po vypití troch deci metanolu, chalani boli vystresovaní, ani sa im nečudujem. Celý čas im vravíme, že v doline kde sme sa nedá zle odbočiť a najmä, že niekto to už pred nami prešliapal, takže pokým ideme po prešliapaných stopách, je to určite správne. Vyšliapeme prvé strmé stúpanie a hore dobiehame skupinku, ktorá vyrazila pred nami. Čakajú na nás a keď sme pri nich, tak sa nás pýtajú, či náhodou nevieme kde sme. Toto zabije morálku dvoch nováčikov, ktorí sa rozhodnú vrátiť sa späť, nepomáha žiadne presviedčanie. Pokračujeme teda hore, prejdeme asi tristo metrov a zrazu sme nad oblakmi, obloha modrá. Vyberáme vysielačku a voláme tých dvoch, nech idú za nami, že hmla končí kúsok nad miestom kde sú. Chalani už dali dole pásy z lyží, tak ich musia znovu nasadiť, aby mohli ísť za nami. Samozrejme, počas toho, čo si znova nasadzujú pásy sa zdvihne vietor a my sme znova v hmle. Tak už len voláme chalanom, že si pásy môžu dať znova dole. Fotku spraviť nikto nestihol, a tak si na chate vypočujeme nadávky, ako sme z nich robili debilov a vymysleli si, že hmla končí.
Ani keď ste v teréne ktorý poznáte, to nie je jednoduché. Niekde pri Lúčnom sedle sme neboli stratení, len sme nevedeli kde sme. Chceli sme sa pustiť z Baníkovskej ihly, čo jeden zo zjazdov, na ktorý treba odhodlanie. Ste na štyridsaťstupňovom svahu, vidíte asi päťdesiat metrov dole (v dobrých podmienkach) a skaly. Neviete do čoho sa idete spustiť, len to vyzerá fakt strmo. Pocit, keď zídete niečo, na čo sa musíte hecnúť, je vždy krásny. Z Lúčneho sedla sa nedá netrafiť na ihlu - idete po hrebeni a keď to nejde ďalej tak ste tam. Napriek tomu sme tam v hmle netrafili. Vyšli sme do sedla a zatočili doľava. Namiesto ihly sme medzi skalami. Andrej tvrdí, že sme nízko a asi sme neboli v sedle, tak ideme chvíľu do kopca. Andrej sa rozhodne, že sme vysoko, tak ideme trochu nižšie. Vidíme skaly po pravej strane, ale mali by sme ich mať po ľavej, tak chceme prejsť za ne, ale nedá sa a tak ideme znova do kopca. Po polhodinovej prechádzke to vzdávame a ideme dole z Lúčneho sedla, čo je taký obyčajný zjazd. Doma si pozeráme záznam z GPS - naša cesta vyzerá ako keby sa Zeman s virózou pokúšal nakresliť kružnicu, dvakrát sme boli dvadsať metrov od ihly.
GPS s topografickými mapami vôbec nie je zlá investícia, len nikomu sa ho nechce moc kupovať. Má ho iba jeden z nás, a keď s nami nie je, musíme dúfať, že nezablúdime. Keď s nami je, je to tiež zaujímavé. Ideme hore kopcom a Robo, ktorý nás vedie sa pýta, či ideme správne. Vlado s GPS mu kričí zozadu, že by mal zatočiť tak tridsať stupňov doľava. Robo zastane a dáva na zem palice a niečo s nimi kreslí. Pozeráme sa na jeho autistické kreácie a pýtame sa, či sa chystá aj pokračovať v šliapaní, alebo dnes už bude iba kresliť do snehu. Pokojne, tónom ako keď vysvetľujete dieťaťu prečo nejesť žltý sneh, nám vraví, že predsa kreslí rovnostranný trojuholník, ktorého strany zvierajú šesťdesiat stupňov, takže keď nakreslí kolmicu, budeme mať tridsať stupňov. Matfyzáci nezatočia tridsať stupňov len tak od oka, oni si to vedia narysovať. Robo je celkovo zvláštny človek, s mozgom naprogramovaným na pochopenie najkomplikovanejších matematických operácií, ale s gramatickými schopnosťami absolventa ZŠ Lomnička. Čo je na horách užitočné je jeho robotická kondička, vyrazí hodinu po nás, lebo má sračku, cestou ešte dvakrát prefarbí sneh na hnedo a napriek tomu nás dobehne a prešliape zvyšok cesty. Taký človek sa vždy hodí na turistiku.
