Osemdesiate roky boli typické tým, že k nám mohli prenikať západné subkultúry, na druhej strane iba tie, ktoré boli oficiálne povolené. Napriek zákazom sa k nám hrnulo takmer všetko, aj keď so značným oneskorením (napríklad niektoré filmové hity a seriály sa k nám dostali, až v deväťdesiatych rokoch). Pozrime sa na to, ako to vyzeralo v socialistickom Československu v období, keď mal Bruce Willis ešte vlasy a nebol až taký Die Hard, Michael Jackson bol mladý Afroameričan k tomu prislúchajúcou farbou pleti a nosom ako uhorka a Madonna začínajúca speváčka, ktorá sa netajila zaobleniami svojho tela.

 

 

Bruce Willis, Michael Jackson a Madonna

 

 

Mainstream pop

 

V podstate mladých formovalo to, čo videli a počuli. Keďže neboli komerčné rádiá, tak sme počúvali to, čo nám naši socialistickí otcovia národa dovolili. Poprípade, kto býval v pohraničnom pásme, sa mohol kuknúť k susedom do Maďarska alebo Poľska, kde sa dali zohnať celkom zaujímavé veci, resp. chytiť zahraničné rádiá. Maďarský štátny rozhlas Petőfi sa nehral na žiadneho ochrancu autoských práv hnusných imperialistov a pustil aj celú platňu do éteru, v týždni vydania. Pravdaže muselo to byť v súlade so socialistickou morálkou, ale aj tak sa dalo zohnať skoro všetko. Ak inak nie, tak na pirátskej kazete na blšáku.

 

Ak ste v osemdesiatych rokoch vošli na diskotéku, tak ste zbadali asi toto (pravdaže až po tom, čo ste si zvykli na tmu a blikajúce svetlá). Baby mali natupírované vlasy v štýle výbuch na hlave alebo karfiol. Podľa toho, v akom štádiu rozkladu boli vlasy po použití chemikálii na ošetrenie. Keď už v tom poslednom, tak nasledovalo radikálne skrátenie s vystrihaním, v štýle kuracieho zadku.

 

V móde boli o dve tri čísla väčšie tričká alebo pletené pulóvre (rôznych krikľavých farieb), pravdaže bez podprsenky, aby sa prsia mohli voľne hompáľať (niekedy aj vyskočiť) a my sme mohli nenápadne počumovať. Potom mali ešte obtiahnuté gate, ktoré zdôraznili guľatosť pozadia (tangáče sa ešte nenosili) a hrúbku nôh. Farebne boli väčšinou čierne, ale štýlové boli aj žlto-čierne alebo červeno-čierne pásikavé resp. the best - leopardí vzor.

 

Aby sme nezabudli na make up, tak ten sa využíval vo veľkom – lacné socialistické rúže, čo najkrikľavejšie, oči vytiahnuté centimetrovou čiarou a dotvorené dúhovofarebne (každý podľa vlastnej predstavy).  K tomu kilo plastovej bižutérie okolo krku a ruky, v ušiach a na úpravu výbuchu na hlave. Hanblivejšie k tomu nosili aj ružovú minisukňu s 15 centimetrovým opaskom.  V podstate čím farebnejšie, tým lepšie. Kráľovná bola tá, čo mala krikľavé šušťáky. Jej majiteľka predbehla ešte aj štýl aerobic s čelenkou na hlave, potítkami na rukách, s farebnou teplákovinou (najlepšie červenou), na ktorej mala natiahnuté body.

 

Chlapská móda mala tiež svoje pravidlá. Základ bolo mať vlasy. Tie vlasy museli byť minimálne nagelované, ak nie naondulované. Dlhšie ako 30cm už nemuseli byť ani nagelované, ale centimetrové, tie áno. Ak náhodou niekto nemal, tak bol buzerant (neboli sme politicky korektní, čiže žiaden homosexuál). A to pravdaže nikto nechcel, tak sa išlo s trendom. Brada ešte nebola v móde, takže každý puberťák si holil tých pár chĺpkov, čo mal na tvári a tváril sa, že ho nič nerozhádže (hormonálne).

 

Ako oblečenie dominovali rifle (alebo dačo podobné), keďže ich bolo ťažké zohnať. Štýl obliekania v znamení new wave alebo new romantic nás našťastie obišiel. Zostali z neho len trápne svetre. Nosili sa ešte kockované flanelové košele a tričká s blbými ornamentmi, nápismi a čínskymi znakmi, ktorým nikto nerozumel. Na nohách číňany – čínske tenisky, v ktorých sa nesmierne potila noha, boli nepohodlné ale boli cool. A dali sa zafarbiť podľa vlastného štýlu.

 

Cool bola aj videodiskotéka, ktorá pozostávala z pár nahratých videoklipov z MTV, ktoré išli na najväčšej telke, ktorá sa našla (72cm). Kvalita zodpovedala dobe – ôsma kópia kazety prepašovanej cez hranice, lebo videorekordér a hlavne MTV boli vtedy raritou. Takže na tej videodiske sa videlo, čo práve letí (s ročným až dvojročným odstupom) a podnikavci sa hneď po domácky do toho pustili, aby si daný outfit do ďalšieho týždňa aj vyrobili.

 

Hudba bola typická pre 80's, akú ju poznáme dnes (napríklad z rádia Jeblé melódie). Tuctuc prezentoval Dieter Bohlen a jeho sa snažili napodobniť ostatní. Bol to jednoducho tuctuc, na ktorý sa skackalo a babám sa hompáľali cecky. V podstate celá populárna hudba 80's bola týmto poznačená, lebo aj starí rockeri zo 70's vydávali pesničky nezameniteľné s dobou. Takí Chris Norman, Yes, Bonnie Tyler, Freddie Mercury a ďalší sa stali obeťami moroderovsko-bohlenovskému italo-euro-disco štýlu. Potom bolo ešte pár slaďákov, pri ktorých sa dalo nalepiť na seba a cítiť telo na telo. Buď to boli tiež bohlenovky (multitalent), alebo metal, ale o tom neskôr.

 

 

Kylie Minoque & Jason Donovan, C.C. Catch a Limahl 

 

 

Depešáci

 

Depešákov som nikdy nechápal. Asi preto, že som vychádzal z tých dvoch, čo boli na našej škole. Aby sme pre neskôr narodených popísali vzhľad depešákov osemdesiatych rokov, tak chodili odetí v čiernom. Keďže čierne rifle vtedy nebolo možné kúpiť, tak našli rôzne pofidérne kusy šatstva zo šatníka mamy, otca alebo deda, ktoré potom nosili, ako kultové oblečenie. Títo dvaja najskalnejší depešaci našej školy boli označení našou školskou psychologičkou za svoj sklon k egoistickej samorealizácii, ako psychopati. Jeden mal vlasy na štýl Roberta Smitha z The Cure (ešte šťastie, že sa nemaľoval) a druhý mal nagelované vlasy (ako ináč) a tým vyniklo jeho vysoke mastné čelo plné pupákov. Keby ste mu k nemu priložili servítku, tak na tej masti, ktorá sa zachytí, by ste upiekli praženicu pre štvorčlennú rodinu. Baby boli celé v čiernom, akoby vyliezli z gothic anime o 20 rokov neskôr. Pre zmenu sa maľovali a hádajte, ktorá farba prevládala? Kto tipoval čiernu, nech si sebe pripíše bod.

 

Na skladby od depešu vedeli tancovať len ozajstní depešáci. Vlnili sa na parkete, ako po epileptickom záchvate bez ohľadu na to, či išlo dačo pomalšie alebo rýchlejšie. Ale dobre sa s nimi obchodovalo – za obrázky z časopisov Bravo a Popcorn (prepašovaných zo zahraničia) so svojimi idolmi boli ochotní dať celkom slušný obnos.

 

 

Robert Smith a Depeche Mode

 

 

Metalisti

 

Protipólom depešákov boli metalisti. V sedemdesiatych rokoch sa z toľko prenasledovaného hardrocku zrodil na začiatku 80's metal. O metalistoch sa hovorilo, že sú tvrdí chlapci, lebo počúvajú tvrdú muziku. Znova môžem vychádzať len z vlastnej skúsenosti a mojich dvoch spolužiakov – jeden dvojmetrový v rifliach, bielej košeli a pletenej veste a druhý nízky s tichým hlasom. Obaja mali krátke kučeravé vlasy.

 

Asi som si vybral zlú vzorku. Tí naozaj skalní mali dlhé vlasy, rifle alebo kožené gate, bagandže (slúžili dobre v prípade bitky), metalové tričko (používam dodnes na záhrade) alebo kockované flanelové košele. V móde boli ešte všelijaké kovové doplnky obstarané väčšinou zo zahraničia, ktorými sa nitovali rifle, riflové bundy, koženky a kožené nohavice. Ďalej rôzne reťaze s hrúbkou minimálne centimeter. Dôležité bolo, aby sa ligotali.

 

Vlasy boli podstatou metalových skupín 80's. Vlasy museli byť dlhé a štýlovo strapaté. Krátke vlasy si mohli dovoliť len rockeri, ktorí počúvali a hrali rock viac ako desať rokov a nepotrebovali sa prezentovať výzorom.

 

Metalisti toho na diskotékach veľa nenatancovali. Stáli väčšinou pri vchode a obzerali baby a keď sa pustil nejaký metalový slaďák, začali opaľovať žubrienky. Každá predsa chcela mať frajera s dlhým három.

 

 

Europe a Bon Jovi