Pravdepodobne sa blíži koniec sveta. Aby ste ma chápali, k vyššie uvedenému presvedčeniu ma podnietil fakt, že sa stali dve ťažko predstaviteľné a ešte ťažšie uveriteľné veci naraz.

1. Rudove auto je v servise.

2. Rudo sa na presun do práce rozhodol použiť prostriedok, ktorý sa začína na auto a končí sa na bus.

Rudo stojí na zastávke a nadáva. Nadáva dlho a írečito, lebo už druhý autobus ktorého počiatočné číslo je 3 a koncové číslo necháme hádať fajnšmekrov Bratislavskej verejnej dopravy, odišiel zo zastávky bez toho, aby sa Rudovi podarilo jeho útle telo (navlečené v menej útlom oblečení, lebo však zima je čím ďalej tým väčšia a už i dušičky sa túlajú svetom v hrubnúcich kabátoch) nasúkať pomedzi dvere a fučiace jedince druhu študentus mlynskodolinus – budúcu nádej našej prekvitajúcej republiky (ak len hnaná motivujúcim vládnym prostredím neprchne za hranice štátu skôr, ako sa jej podarí úspešne doštudovať).

Rudo nervózne pozerá na hodinky a prepočítavajúc čas, o ktorý bude musieť ostať dlhšie v práci, v ňom rastie odhodlanie napchať sa do ďalšieho spoja, i keby mal ostatné bytosti stojace v koridore dverí stlačiť do takej miery, že ich vnútornosti unikajúce malými telesnými otvormi (keď si to zrátame, dostávame sa ku konečnému číslu sedem u ypsilnových a osem u ixových zástupcov druhu) by spôsobili ich majiteľom pomalú, no o to neodvratnejšiu smrť.

Autobus prichádza na zastávku a Rudo sa odrazom o dáždnik (čarovný modul s nepochopiteľne zvoleným orientálnym názvom Aladin totiž na dnes predpovedal tekuté zrážky s pravdepodobnosťou 50% a to už neradno riskovať) vrhá do guláša ľudských tiel skokom, za ktorý by sa nehanbil ani Armand Duplantis. Akcia korunovaná úspechom vyčarí na Rudovej tvári víťazoslávnych úškrn, no len do momentu, kým tlak okolitých tiel nezačne i z jeho telesnej schránky postupne vytláčať vnútorné orgány, a ak nie orgány, tak dozaista aspoň telesné tekutiny a Rudo razom ľutuje, že si na raňajky zarobil kakao do trojdecáka namiesto dvoj. A keďže Rudo trpí intoleranciou na bielkovinu kravského mlieka (kakao však miluje, a preto sa ho i napriek tomuto faktu odmieta vzdať), telesné tekutiny nie sú to jediné, čo by rado uniklo z Rudovho tela a Rudo za hlasných fanfár svojho kakáča (plním nevyrieknuté mapollamovo prianie zaradiť tento výraz našej mladosti do hlavnej časti článku) vypúšťa do hustnúceho okolia neriadenú Fieseler Fi 103 (familiárne nazývanú tiež V-1) a Rudo sprevádzaný nenávistnými pohľadmi zistí, že tlak zrazu povolil a všetci sa stávajú svedkom malého zázraku, lebo v preplnenom dopravnom prostriedku sa okolo Ruda vytvorí aura nehmatateľná, no o to viac cítiteľná. Rudovi je to však jedno, akonáhle zistí, že jeho predchádzajúci počin mu umožní voľne dýchať (a je to jedine Rudo, kto je za vzniknutých podmienok schopný aktu dýchania), zvýši intenzitu paľby, čo má za následok úplne vyprázdnenie spoja na nasledujúcej zastávke.

To, že nastal problém, si Rudo uvedomí až vo chvíli, keď spolu s pasažiermi opustí dopravný prostriedok i ten pán za volantom, v odbornej literatúre šoférom nazývajúci sa. Rudo stojí v prázdnej 3X, dýcha zhlboka a usmieva sa, no autobus nejde, ba priam stojí, kolóna za ním rastie, vodiči trúbia a Ruda to začína pekne štvať. Neštve ho však kolóna ani trúbiaci vodiči, či grumpy pohľady omladiny ešte vždy stepujúcej v priestoroch zastávky. Uvedomuje si totiž, že minúty odďaľujúce jeho odchod z práce opäť narastajú a ak situáciu čoskoro nevyrieši, bude musieť v práci nocovať. A to je niečo, čo by nechcel absolvovať ani za predpokladu, že by šlo o kalčetový turnaj za účasti jeho spektakulárnych kolegov s chlebíčkami a Kapitánom Morganom zadarmo – je totiž mizantropom a mizantropom (aspoň si to tak myslí) navždy ostane.

Prehodnotiac situáciu ráznym krokom vyrazí k šoférskej kabíne – a sadá si za volant. Chmatom skúseného vodiča postláča bežnému smrteľníkovi ničnehovoriace tlačidlá a páčky (to nič, že hlásič zastávky sa zasekne a pani z reproduktora divo reve dokola to isté a stredné dvere sa opakovane otvárajú a zatvárajú – Rudo šliapne na plyn a takmer sa zraziac s obiehajúcou audinou (audiny nestoja, audiny jazdia, ideálne za absencie svetelnej signalizácie, preto nie div, že (teraz už) Rudov autobus sa s jednou takmer detailne zoznámi) vyráža na cestu, užívajúc si vietor vo vlasoch (za sprievodu detskej riekanky „Dupni na to fáro, ať mi veje háro“) , ktoré by mu akisto viali z pootvoreného okienka, keby vlasy požadovanej dĺžky a kvality mal.

Rudo zistí, že byť samozvaným vodičom autobusu vôbec nie je také zlé, ako by sa mohlo zdať. Konečne môže legálne jazdiť v bus pruhu, okolité autá ho pokorne púšťajú, a čo je hlavné, prvýkrát  za život sa mu podarí autobusom 3X doviezť priamo do práce bez nevyhnutnosti prestupu. Rudo zastaví pred rampami, bezstarostne vystúpi a aj bez červeného koberca sa od svojej limuzíny akoby nič prešmykne enviro friendly točiacimi dverami na pohon „potlač si sám“ a mizne v útrobách officu.

Keď pôjdete poobede okolo Landererovej hoďte krátky skúmavý pohľad smerom k rampám, či tam ešte 3X stojí a ak áno, zavolajte do dopravného podniku, nech už si kua ten bodrel prídu odpratať.