Fľochne Rudo na bobina ¹ ,
v očiach planá iskra,
topánka ho neomína,
žmurkne naňho zbystra.
„Milý kuťko ² , zdvihni sedáč ³ ,
ideme von behať.
Smutné oči na mňa nehádž,
pohybu nám treba!“
Uhlík vstane odovzdane,
hneď za Rudom mieri,
očakáva šíre stráne
plné divej zveri.
Kdeže stráne! Po betóne
derie holé laby.
„Dýchať prašné mesta vône –
to ma radšej zabi.“
Zastaví sa, kde len môže,
skúma svoje šance,
teplom sa mu parí z kože,
slina z úst mu pľance ⁴ .
Rudo srší energiou,
ten má svoje méty.
„Čo sa moceš, Uhlík? Hijooo!
Kde som ja a kde ty?“
K večeru sa vrátia domov,
pes sa zvalí na zem.
Stiahne celú misku s vodou:
„Ešte krok a skapem.“
To bol smutný príbeh hava ⁵
pána z veľkomesta.
Už len doma vysedáva,
veriť ľuďom prestal.
(A hlavne tomu jednému.)
Legenda:
¹bobino = pes (slangovo z okolia dolnej Nitry)
²kuťko = pes (poslovenčený fonetický prepis z maďarčiny)
³sedáč = sedací sval, zadok, riť (expresívne)
⁴ pľantať sa = neobratne sa pohybovať, knísať sa, hompáľať sa
⁵havo = pes (materský výraz určený na jednoduchú identifikáciu štvornohého chlpatého tvora používajúceho komunikačné prostriedky foneticky sa ponášajúce na "hav - hav")
