Kým sú vyhlásené korektorské prázdniny, tak ja to rýchlo využijem na dokončenie série. Niežeby sa to nedalo donekonečna, ale prestať treba v najlepšom. Takže mal som prestať po druhom diele série. Ale aj v dnešnom vydaní článku s linkami na youtube na zajebávanie sa na celý deň v práci, kým sa šéf vráti z dovolenky, bude zopár dobrých aj zlých rockerov rokov osemdesiatych.
Začnime starým rockerom, ktorý v 70s tvrdil, že sa narodil ako bežec, ale potom ho to prešlo. Potom už bol hrdý na to, že sa narodil v USA (hnusný amerikanofil) a o dekádu neskôr sa už ako homosexuál túlal po uliciach Filadelfie. Ak ste ešte neprišli na to, o kom je reč, tak si dajte facku za hudobné ignorantstvo. Je to Boss Bruce Springsteen, ktorý v kockovanej flanelke ešte aj teraz hrá trojhodinové koncerty. Človek by si myslel, že je Kanaďan. On nie, ale Bryan Adam je. Tak oduševnene spieva o lete roku pána 1969, akoby mal 18, defloroval na festivale každý deň inú pannu (veď to by bolo nelogické, keby defloroval každý deň tú istú), vypil hektolitre piva a pichal si marihuanu. A potom prišiel Robin Hood a taký sladký lepeňák, že Robin by sa z toho pogrcal, keby to počul a Bryana by stiahol z kože (GoT mode ON). Ale keďže to bolo len zbožné prianie, tak sprznil ešte soundtrack k Trom mušketierom spolu so Stingom a Rodom Stewartom a potom Don Juan DeMarco. Ak ste sa nedogrcali, čítajte ďalej.
Bruce Springsreen v sexy kockovanej košeli bez rukávov
Keď už je reč o Stingovi, tak odbočme od rocku k raegge, alebo kváziraegge v kapele Police, kde toto žihadlo začalo reguvať. Našťastie im to netrvalo dlho, ale ešte v roku 1983 na ich poslednom albume Synchronicity stihli poznačiť pár raperov pesničkou Every Breath You Take, aby sa nám to o nejakých 15 rokov neskôr vrátilo v ešte horšom znení. Od 1985 sa dal Sting na sólovú dráhu a tváril sa, že sa stratil v New Yorku. Ale hral aj vo filmochm, napríklad v Dune hral jedného z Harkonenov (BTW nezdá sa vám, že by bolo treba natočiť kompletnú Dunu znova?).
V tom istom období ako Police páchali zločiny na hudbe aj Madness. Štýl mali podobný, len namiesto reagge hrali ska, čo je dačo podobné ako polka v podaní anglických robošov, ktorý vyliezli z továrne na výrobu vysokokvalitnej ocele. Na rozdiel od Police, ktorý odpočívajú v pokoji (sem tam ich Sting zavolá z hrobu), oni si dali len 5 rokov prestávky a fungujú dodnes.
Asi majú Angličania čudný vkus (nie asi, ale iste), ale v tom období bola ešte jedna skupina, ktorá znie čudne, v popise majú pop, ale mne sa páči od nich pesnička ešte z roku 1979 (viac od nich ani nepoznám). Všetci, čo nemajú radi pondelky, spievajú spolu s Bobom Geldofom a Boomtown Rats I don´t like Mondays.
Aby sme dokončili kvázirockerov z ostrovov, tak z nepochopiteľných príčin ešte aj dnes je populárna skupina U2 a jeho spevák Bono, ktorý si nechá zaplatiť za svoju dobročinnosť. Ich tretí album War z roku 1983 dosiahol prvú priečku v UK a o rok neskôr to nehanebne zopakovali s ďalším albumom The Unforgettable Fire. Títo nehanebníci stále dačo hľadali, až kým album The Joshua Tree nebol na prvej priečke skoro všetkých hitparád. Na rozdiel od všetkých ostatných kapiel sa za tých vyše 30 rokov nerozpadli a tvrdo pracujú na nakazení našej už nie celkom mládeže. Jedného nakazeného mám oproti v kancelárii a musím z neho denne vyháňať diabla dobrým rockom.
Znudení chlapci z U2
Zostaňme ešte v UK (aj keď nič dobé od nich neprišlo). Skupina Cure (alebo The Cure) začínala hrať akože alternatívny rock post punk a new wave, z ktorého nakoniec vyšiel gothic rock. Veľmi ich nepoznám, ale Cure bol obľúbený medzi depešákmi, lebo znel ako hudba z pohrebu a v telke tlačili klip k tejto pesničke. Čo som spoznal neskôr a viac sa mi to páči, to je Sisters of Mercy. Vydali len 3 albumy v troch rôznych zostavách. Jediná stálica a srdce celého projektu je Andrew Eldritch, ktorý so skupinou existuje doteraz asi v dvadsiatej zostave. Členovia, čo odišli od Eldritcha, si založili v roku 1986 skupinu The Mission.
Aby sme napísali aj dačo dobré o Angličanoch, tak si dajme Davida Bowieho. Aj keď predchádzajúci dekádu vyzeral trošku čudne, počas 80s už sa jeho výzor skonsolidoval. Patril k mužom, ktorí čím sú starší, tým lepšie vyzerajú. Aj keď mal veľké úspechy za sebou, aj v 80s mal čo ponúknuť. Spomeňme si len na jeho duet s Freddym Mercurym Under pressure alebo s Mickom Jaggerom Danging in the streets. Album Let's Dance bol druhým najlepším albumom v UK v roku 1983 (najlepší bol Jacsonov Thriller). Okrem toho si zahral aj vo filmoch, mne sa páči Labyrint, ale soundtrack ma veľmi nechytil (má tam len 5 pesničiek). Viac sa mi páči This is not America, ale to poznám len pesničku, nie celý soudntrack.
Davi Bowie v Labyrinte. Jeho šmink môžu závidieť aj niektoré baby
Zostaňme ešte pri ostrovoch, ale posuňme sa do Írska. Tam to nie je také zvrhlé ako v Anglicku a hrajú ozajstný rock. Gary Moore počas 70s vystriedal veľa kapiel - The Gary Moore Band ani ja nepoznám, potom Thin Lizzy, progrock/jazzfusion kapela Colosseum II, kde hral s terajším klávesákom Deep Purple a potom sa ešte raz vrátil k Thin Lizzy. Prvý sólo album vydal v roku 1978. Priateľstvo s Phillom Lynottom z Thin Lizzy prospelo obom, lebo pracoval na väčšine jeho albumov. Buď ako basák alebo aj spieval. Po smrti Pinotta vydáva v roku 1987 album Wild frontier s pesničkami, ktoré si požičal Nigtwish, ale aj on si požičal od Cozzyho Powela alebo The Easybeats. Škoda, že na ďalších albumoch sa postupne preorientoval na blues.
Gary Moore bol škaredý ešte predtým, ako sa stal obéznym bluesmanom
To, že punk is not death sa snažil dokázať Billy Idol, ale len tak lajtovo, ako sa to patrilo v štýle 80s. Síce vyzeral ako bratranec chalana z kinderka a speváka zo Scooter (ktorý z vďaky aj prespieval Rebel Yell), ale bol Anglán ako ostatní šibnutí z dnešného článku.
To, že nielen na ostrovoch sú šibnutí, dokazuje napríklad aj Paul Simon. To je ten, čo si s Artom Garfunkelom vybrnkávali ako Nedvědi (len lepšie) a potom sa rozišli. V polovici 80s sa zase zobudil a k pesničke You Can Call Me Al urobili podarený klip. Kto by ho nepoznal, tak ten vysoký, čo spieva je Chevy Chase, Paul Simon je ten malý trkvas, čo sa motá okolo.
Pár interpretov, o ktorých neviem nič, ale možno ich dakto pozná. Steve Miller a jeho posledný veľký výstrel Abracadabra. Z Austrálie sme tu ešte nikoho nemali. Nebojte sa, nedám Kylie ani Jasona Donovana, len austrálsku deformáciu Man at work. Vydali len tri albumy začiatkom 80s a potom skončili. Americká skupina Toto síce hrala celkom dobre svoj poprock, v kuse vydávali albumy, ale viac ako Afriku a Rosanu si nikto nepamätá.
Tak na záver sa vráťme k anglánom. Mike Oldfield, ktorý sa začiatkom 70s hral s vodovodným potrubím a potom z toho vydal album, dospel k názoru, že meditačná ištrumentálna hudba nie je in, tak si zavolal pár spevákov a vydal s nimi pár albumov. Najznámejšie piesne naspievala Maggie Reilly na albumoch Crises a Discovery. Potom sa Oldfield vrátil k vodovodnému potrubiu, skúsil techno, gitarové rify a kvázikeltskú hudbu. Asi si stále hľadá pre seba vhodný štýl hudby. Keďže sa blíži koniec, tak zaklincujme to dačím iným ako rockom. Keď tu máme Oldfielda, tak aby sme nezabudli na dvoch ďalších pánov, ktorí si hrali svoju elektronickú hudbu. Francúz Jean-Michel Jarre a grék Vangelis. Títo dvaja si veľmi nemenili svoj štýl. Pravdaže Vangelisa sme spomínali už kvôli jeho kolaborácii s Jonon Andersonom, aj keď mnohí poznajú viac jeho hudbu k filmom.
Toto je všetko, čo mi napadlo. Ak máme ešte nápady, tak to dávajte do diskusie. Ak dáte také, ktoré už boli, odmením vás mínuskou aj vtedy, keby to bola moja srdcovka.
Bonus, kde nájdete skoro všetkých. OK, zďaleka tam nie sú všetci.
