Na základe vašich pozitívnych ohlasov je tu ďalší článok prepletený linkami na vašu trúbku. A keďže k prokrastinácii v práci patrí aj čumenie na videá, tak pridám ešte viac linkov ako minule. Dnes sa pozrieme, ako sa držal progrock.
O Pinkáčoch som už písal. Ešte začiatkom 80´s boli dozvuky odrážajúce sa od steny a v roku 1983 vydali posledný album v legendárnej zostave (Final cut), ktorý nebol vôbec úspešný. Potom sa nejako nezhodli s Rogerom Watersom (ale on sa nezhodol s ostatnými), ktorý najprv chcel vyhodiť celú kapelu, ale nakoniec sa radšej on dal na sólovú dráhu. Doteraz sa necháva oslovovať Mr. Pink Floyd a na koncertoch vedľa svojich sólových vecí hráva pesničky od Pinkáčov, ktoré majú väčší úspech ako sólovky. Ja som už Pink Floyd zažil v ukrátenej zostave. Album A Momentary Lapse of Reason sa nesie v duchu albumu Wish you were here – pohodový spacerock s množstvom inštrumentálnych partií. Kto by ho nepoznal, odporúčam si ho vypočuť celý.
Ďalšia progrocková kapela, ktorá bola veľmi úspešná v sedemdesiatych rokoch a znova ožila začiatkom 80´s, bola skupina YES. Progrock niekedy dohnali do extrému, ale stále mali profesionálnych muzikantov, ktorí dokázali nahrať dvojalbum bez toho, aby sa stretli v štúdiu, lebo sa povadili. Na dvojalbum dali 4 skladby a každá mala vyše 20 minút. Všímajte si toho pána s ležatou gitarou, ešte bude o ňom reč.
YES ako diskoboyband
Kapela už počas rokov menila svojich členov jedna radosť a spevák Jon Anderson s hlasom kastrovaného kohúta sa vydal na sólovú dráhu a nahral aj pár albumov aj s Vangelisom (všimnite si tú imitáciu hry na gitaru, zaslúži si plachetu Dietera Bohlena). V roku 1980 vydali jeden album s názvom Drama, kde spieval Trevor Horne a na klávesoch hral Geoff Downes, ale ani táto zostava netrvala dlho. Keď sa chceli zase dať dokopy a obstarali si nového speváka Trevora Rabina, tak sa zobudil aj Anderson, a tak vznikol jediný radio hit od YES – Owner of a lonely heart. Trevor Rabin zostal ako vokalista a gitarista a pri klávesách hral zase nový človek Tony Kayne. V tejto zostave vydali dva albumy, taký s netypickým názvom 90125 v roku 1983 a Big Generator v roku 1987, ale už také úspechy ako začiatkom 70´s nemali.
Jediný člen kapely, ktorý sa nemenil roku 1968, bol bassgitarista Chris Squire. Bývalí členovia kapely vydali v roku 1989 album bez Squira, ale formácii nedali meno YES, ale používal radšej svoje mená Anderson Bruffrod Wakeman Howe (ABWH). Chris Squire zomrel náhle na akútnu leukémiu 27.6.2015.
Keďže v YES sa vystriedalo toľko muzikantov, dopadlo to podobne ako pri Deep Purple – ich mená boli zárukou úspechu. V roku 1981 vznikla skupina Asia z bývalých členov progrock kapiel. Vyššie spomínaný gitarista YES, ktorý hral na ležatej gitare, sa volá Steve Howe a má v obľube hrať vysoké tóny. Spev a bassgitarista - John Wetton - vystriedal veľa kapiel, napríklad King Crimson, Roxy Music, Uriah Heep, UK, Wishbone Ash. Ja by som sa zastavil len pri dvoch. King Crimson je tiež kapela, ktorá dohnala progrock do extrému, a to hneď na prvom albume In the Court of the Crimson King. Komerčný úspech sa kapele nepodarilo obnoviť, členovia sa postupne menili, až sa do skupiny dostal Wetton a nahrali spolu tri celkom obstojné albumy. King Crimson existuje doteraz a existovala aj počas 80´s, ale nič také nevydali, čo by stálo za reč. Ďalšia skupina, kde Wetton pôsobil, mala názov UK. Síce vydali len 3 albumy, ale kvalitné. A viete ako sa robí rock bez sólovej gitary? Tak, že ju nahradia husle (to sólo na husliach je perfektné).
Na bicích si zahral Carl Palmer známy zo skupiny Emerson, Lake and Palmer (ELP). Tí zase boli známi tým, že prerábali staré diela klasickej hudby, veľa toho nenaspievali. Greg Lake okrem spevu mal na starosti aj sólovú aj bassovú gitaru, čo ako vieme naraz sa nedá. Takže vyzeralo to asi takto. Geoffa Downesa som už dnes spomínal, že hral krátku dobu v YES, ale aby som vám priblížil jeho pôsobenie, tak zo začiatku nebol žiaden rocker a spolu s Trevorom Hornom spáchali toto (každý pozná tú skladbu, ale málokto vie, kto ju nahral).
Chlapci z Asia ako priteplení
Takže v Asii sa zišli takíto supermuzikanti a v takejto zostave vydali hneď super album. Prvá pesnička z prvého albumu z roku 1982 (na počudovanie sa tiež volala Asia) Heat of the moment je ako vystrihnutá z článku o Filipínach, keď hlavný hrdina vkročí do rozhorúčenej miestnosti s dvoma vyhriatymi homosexuálmi. Potom ešte v tejto zostave vydali dva ďalšie albumy Alpha (1983) a Astra (1985, vlastne tu už na gitare hral Mandy Mayer, ale Howe sa ešte vracia) a pokračovali až v roku 1992 s novým spevákom Johnom Paynom (nie je to ani vzdialený príbuzný Maxa Payne). Do roku 2006 sa vystriedali viacerí bubeníci a gitaristi, ale Geoff Downes zostal. V roku 2005 už pripravovali ďalší album, keď Downes vyhodil všetkých vtedajších členov a dal dokopy pôvodnú zostavu. Payne pripravované pesničky pre Asiu vydal na albume GPS – Window to the soul (Payne, Govan and Schelle). Aby sa nepovedalo, že pôvodní členovia boli takí sviniari, tak dovolili Paynovi používať názov kapely Asia featuring John Paine a fanúšikovia sa môžu tešiť na dvojnásobnú dávku rocku.
Personálne zmeny v Genesis nastali ešte v polovici 70´s. Spevák Peter Gabriel odišiel po albume The Lamb Lies Down on Broadway. Genesis začali hľadať náhradu a možno v rámci šetrenia verejných financií sa radšej zhodli, že doterajší bubeník Phil Collins môže aj spievať. Takto sa stali najprv štvorčlennou kapelou a od roku 1978 Genesis tvorili Tony Bansk, Mike Rutherford a Phil Collins. Počas 80´s vydali 4 albumy a všetky boli N.1 na UK chart. Ja si pamätám ešte klip k Land of Confusion z albumu Invisible touch (1986), kde vystupujú gumené masky vtedajších politikov. Bola to zábava čumieť na tú paródiu aj pre nás z východného bloku.
A do tretice teplý Genesis v trojici
Popritom mali všetci členovia aj sólové projekty. Philla Collinsa netreba nikomu predstavovať. On sa sólovo orientoval viac na pop a sladké oplodňováky. Mike Rutherford si v roku 1985 založil skupinu Mike + The Mechanics, v ktorej spievali Paul Carrack a Paul Young a doteraz existuje paralelne s Genesis. A aby sme nezabudli ani na odídenca, tak Peter Gabriel si tiež naspieval hit v osemdesiatych. Svoju extravaganciu predviedol aj pre mladších poslucháčov, čo si nepamätali jeho prevleky v Genesis, vo videoklipe Sledgehammner z albumu So (1986).
Na záver pár dobrých progrock skupín, ktoré sa objavili a zanechali nejaké stopy v drážkach vinylov. Alan Parson Project tvorili Eric Woolfson a Alan Parsons. Síce začali v roku 1975, ale osemdesiate roky mali mimoriadne plodné. Styx síce trošku do tohto výberu nezapadá, lebo ich štýl je viac hardrock, ktorý prejde do poprocku, a to najmä na tých dvoch albumoch, čo vydali v osemdesiatych rokoch. Podobný štýl mali aj Electric light orchestra (ELO), o ktorých sa hovorilo, že Beatles by znel podobne, keby existoval. A úplne na záver, čo môžu spraviť osemdesiate roky s progresívnou kapelou. The Moody Blues prerazili v roku 1967 albumom Days of Future Passed, kde bola pesnička Nights in white satin. Za 20 rokov prešli na toto a toto. Nie je to zlé, dobre sa to počúva, je to oddychovka, ale proglíniu už prevzali mladší a išli na to tvrdšie.
Síce Marillion začali koncom 70´s, ale prvý album vydali až v roku 1983. Pôvodné meno kapely bol Sirmarillion, ale každý pozná krutého pána Kopiho Rajta, ktorý im nedovolil mať toto meno. Ďalšia kanadská progrocková kapela, ktorá už v 70´s mala na svedomí dva albumy, bola Saga. Úspech ale došiel až neskôr. A trošku pritvrdíme a prechádzame do progmetalu. Skupina Savatage bratov Olivovcov mala na svedomí pár albumov v 80´s, aj keď najväčší úspech mali začiatkom 90´s. A úplne na záver skupina, ktorá sa dnes považuje za najlepšiu progmetálovú kapelu. Dream Theater vznikli v roku 1985 pod menom Majesty a v roku 1989 už pod menom Dream Theater vydali prvý album When Dream and Day Unite.
