Aj vy máte dojem, že reklamy robia pre vekovú kategóriu od 1 do 6 rokov? Alebo pre ľudí s IQ ekvivalentným tejto skupine? Môj syn už pár rokov ignoruje reklamy, ale zato štvrorročná dcéra fascinovane čumí na blikajúce obrázky. Ona je ešte v cieľovej skupine.
V poslednom čase sa mi zdá, že cieľom reklamy nie je ani ukázať nejaký produkt alebo služby, a tak vyvolať potrebu. Veď to je už také zastarané. Stačí dačo naznačiť.
Zoberme si napríklad mobilného (prípadne ho môžeme označiť aj za debilného) operátora. Pre istotu spomenie v reklame len bombastickú akciu a bonus, ktorý môže zákazník získať. Pravdaže, ani neviete, za čo, lebo v minútovej reklame sú všetky informácie natlačené do posledných 10 sekúnd a celú minútu len čumíte, o čom to celé je. Ak sa chcete dozvedieť viac, tak si musíte pozrieť internetovú stránku, kde na vás vyletí reklama hneď na úvodnej obrazovke (príšerná flash animácia so zvukom, ktorú neviete vypnúť, a ani vás to ďalej nepustí). Bohužiaľ, to je jediná informácia, ktorú ste vedeli zo stránky vytiahnuť. Pre vás užitočná informácia tam väčšinou aj je, len sa k tomu nedá preklikať pri použití sedliackeho rozumu.
Pre istotu zavoláte na infolinku, lebo už vo vás pracuje adrenalín a ste ako Sherlock Holmes, ktorý zacítil záhadu. Po vytočení bezplatného čísla (robia si píár, že podávajú informácie zadarmo) sa ozve ženský hlas z kategórie sekretárka, čo sa stále vykecáva a predstaví vám ponuku. Po preťukaní všetkých možností už zostáva len živý operátor. Podľa všetkého všetky ponuky končia u neho, lebo ste osemnásty v poradí. Veď je to zadarmo, tak počkáte. Zo začiatku príjemná hudba v slučke, ktorá sa opakuje každých 10 sekúnd, začína byť otravná. Po desiatich minútach máte chuť zavraždiť tehotnú matku skladateľa, aby nemohla priviesť na svet človeka, ktorý vám duní v hlave už 10 minút v nekonečnej slučke. Ak neveríte, tak skúste vystrihnúť prvých desať sekúnd povedzme z Eine kleine Nachtmusik, a ak to vydržíte 10 minút bez duševnej poruchy, tak máte u mňa predplatenú rekreáciu v najbližšej psychiatrickej liečebni, lebo ste sa už dostali do štádia, že nevnímate ani svoju duševnú chorobu.
Po neproduktívnej polhodinke dostanete tú česť porozprávať sa priamo so živým operátorom. Už vám vrie mozgová voda, ale asertívnym hlasom prihovárajúci sa operátor, ktorý sa aj slušne predstaví a opýta sa vás, čím môže pomôcť, vás hneď upokojí. Poviete mu, že ste videli reklamu, ale nedozvedeli ste sa viac. On pekne odrecituje podmienky. Je taký upokojujúci, že si predstavujete sebavedomého alfa samca v štýlovom obleku a kravate s krátkymi vlasmi a štýlovou briadkou typu strnisko. Pričom v skutočnosti je to škaredý krpec, ktorý sedí na veľkej riti vo vyťahanom tričku a kraťasoch, a pri rozhovore s vami si škrabe gule. Normálne mu všetko zhltnete aj s navijákom a súhlasíte s tým, že vám pošle zmluvu.
Po troch dňoch skutočne volá kuriér, práve keď oddychujete na záchode. Ešte šťastie, že už nenosíte so sebou noviny, ale zúrivých vtákov v mobile, a tak sa medzi dvoma tlakmi aj dohodnete s kuriérom. Ten nakoniec príde s hodinovým meškaním. Veď nevadí. Chcete si prečítať zmluvu, ale on preskakuje z jednej nohy na druhú, že už mešká (zistili sme) a nemáte ho zdržiavať takými volovinami, ako prečítanie si zmluvy. Jednoducho ju podpíšte alebo ju vráťte nepodpísanú. Snažíte sa mu oponovať, že nie ste až taký debil, ako vyzeráte, a zásadne nič nepodpisujete bez toho, že by ste si to prečítali. Na rozdiel od vás, kuriér je ešte väčší debil ako vyzerá na prvý pohľad, lebo vám zmluvu vytrhne z ruky a zabuchne dvere, až vám začne padať omietka.
Vrhnete sa na infolinku. Už dopredu viete, čo chcete a ako sa tam dostanete. Modlíte sa, aby mal mobil šťavu na polhodinové vyhrávanie svetoznámej melódie v nekonečnej slučke. Dáte ho na hlasitý odposluch, lebo pomaličky aj v spánku počujete tú melódiu a čakáte. Ozve sa nasertívny ženský hlas, vysvetlíte jej, že poslali debila, čo si myslí o sebe, že je poštový holub a serie na ľudí. Ženský hlas tiež nechápe, čo sa stalo, lebo zmluvu mohol u mňa nechať a stačilo ju zaniesť do najbližšej pobočky. Ale žiaden problém, pošlú to obratom.
Naozaj obratom pošlú toho istého debila. Keďže sa snažíte vyhýbať blbcom, tak ho najprv zrušíte. Keďže má binárne myslenie a pamäť maximálne na predchádzajúcich 24 hodín, tak to nevzdáva a prezváňa. Číslo už máte uložené v mobile pod menom blbec a necháte ho zvoniť, veď ho za to platia. Na druhý deň zájdete do predajne. V zimnom kabáte si posedíte v dobre vykúrenej miestnosti takmer hodinku. Zamestnanci chodia v tričku s krátkym rukávom a vám sa potia gule. Keď sa dostanete k slečinke, najprv nevie, o čom je reč, tak začnete od Adama. Vlastne od reklamy, ktorú ste videli, ale ste sa z nej veľa nedozvedeli. Vidíte jej na očiach, že kontrolky v jej hlave sa pomaličky zapínajú a začne chŕliť naučené reklamné frázy. Dostanete sa až k zmluve a môžete si ju konečne prečítať. Počas čítania sa znova spotíte, lebo z pár poloprávd, ktoré ste sa počas celej tortúry dozvedeli, sa vykľula jedna veľká lož. Síce má krátke nohy, ale pred vami dosť dlho unikala. Už ste z toho celého unavení a nasratí na seba, že ste naleteli blbej reklame. Tak vám treba.
Mier, ako to povedal Ego.
Kľud a pohoda, ako to povedal Rišo, ktorého máme mileradi.
A pevné nervy, ako nám to ukazujú naši politici pri koaličných rokovaniach. Pravdaže len v prípade, ak vám pripadne nejaké ministerstvo. Ak by ste boli lídrom pravicovej strany, tak nezabudnite pred voľbami urážať budúcich potenciálnych koaličných partnerov, a potom sa hrať na urazeného, keď sa vami nechú hrať.
