Kým analýza recyklovania papiera skončila rozpačito (a to rozhodne nebudeme otvárať Pandorinu skrinku recyklácie plastov, bateriek, elektroniky, áut), sú materiály, u ktorých recyklácia znie stále ako dobrý nápad.
Sklo, napríklad.
Sklo je fantastický materál. Z prevažnej väčšiny je to oxid kremičitý, známy aj ako minerál kremeň, ktorý tvorí väčšinu pieskov. V ňom sa atóm kremíka zubami-nechtami drží dvoch atómov kyslíka (niečo niečo vysoké väzbové energie). Z chemického hľadiska to znamená, že je to veľmi stabilná molekula, ktorá neochotne reaguje s inými chemikáliami. Praktický následok je, že na jednej strane v skle môžeme držať akúkoľvek potravinu a nebude s ňou reagovať, na druhej to znamená, že sklo môžeme bezpečne odmastiť a dezinfikovať horúcim roztokom hydroxidov, ak treba.
Z fyzikálneho hľadiska má sklo jednak vysokú teplotu tavenia, čo je tiež z viacerých praktických ohľadov výhoda. Typicky je sklo amorfné, čo znamená, že nemá obľúbenú kryštalografickú rovinu, pozdĺž ktorej by malo tendenciu sa štiepiť. Aj keď to znie divne, znamená to, že sklo je pomerne ťažké rozbiť, a je aj pomerne ťažké ho roztrhnúť, čo je využité napr. keď sa v podobe sklených vlákien použije v laminátoch. Sklo je aj tvrdé - na Mohsovej stupnici je to číslo 7, za ktorým nasledujú len kryštalické drahokamy topáz, korund a diamant - čo znamená, že pri bežnej manipulácii sa nestane, že by bolo významnejšie poškriabané.
Z pohľadu našej témy z inertnosti voči potravinám, výbornej chemickej a relatívne dobrej mechanickej odolnosti vyplýva, že najprirodznejšou formou recyklácie skla by malo byť znovupoužitie sklenených obalov. A toto sa skutočne aj deje, aj keď len v obmedzenej miere, s pivovými fľašami, čo je umožnené predovšetkým tým, že ešte stále existuje jeden normalizovaný centrálne presadzovaný model fľaše. U nealkoholických nápojov sklenené fľaše takmer dokonale vytlačili plastové. U fliaš pre alkohol a pohárov pre zaváraniny do určitej miery bráni znovupoužitiu nedostatok normalizácie resp. snaha výrobcov o odlišnosť, ktorá postihuje aj časť pivových fliaš.
Na druhej strane, ekonomika znovupoužitia sklenených obalov nie je príliš pozitívna. Dôkazom je, že produkty, ktoré sa predávajú aj v znovupoužiteľných sklenených aj v ne-sklenených obaloch (niektoré nealko nápoje Kofoly aj Budiš, alebo pivá, ktoré sú aj v skle aj v plechovkách) častokrát v skle stoja viac, zrejme sa pritom počíta s „ekologickým cítením“ (alebo len jednoducho s faktom, že piť pivo z plechovky je fakt fuj :-) ). Sklo je predovšetkým pomerne ťažké, voziť ho je nákladné, organizácia spätného zberu je prácna a to čistenie horúcim lúhom je nebezpečné.
Aby sme pochopili ekonomiku druhého spôsobu recyklácie, t.j. znovuroztavenie sklenených črepov, musíme si povedať o prímesiach. Sklo totiž nie je len čistý kremeň, ale sú v ňom aj prímesi, najčastejšie oxidy sodíka a vápnika. Tieto ovplyvňujú fyzikálne vlastnosti skla, napr. teplotnú rozťažosť, čoho následkom je odolnosť voči teplotným rozdielom - tzv. jenské sklo nemá ako prímesi spomínané oxidy sodíka a vápnika, ktoré spôsobujú väčšiu teplotnú rozťažnosť, ale namiesto toho obsahuje bór, ktorý naopak teplotnú rozťažnosť skla zmenšuje. Oxid kremíka pritom prímesi výborne uzatvára do svojej kryštalickej mriežky, čiže tieto nemenia chemickú odolnosť skla. Táto vlastnosť sa využíva napríklad aj pri likvidácii niektorých nebezpečných odpadov (napr. rádioaktívnych) tzv. vitrifikáciou, keď sa odpadová látka vmieša do skla a tým sa stane imobilnou, t.j. ju napríklad nemôže vyplaviť voda.
Najdôležitejšia úloha prímesí však spočíva v znížení teploty tavenia. Čistý kremeň sa taví pri teplote okolo 1700ºC, čo je teplota len ťažko dosiahnuteľná v bežných peciach (pre porovnanie, teplota tavenia železa je niečo nad 1500ºC). Prídaním asi 10% sodíka a 10% vápnika vznikne sklo, ktoré sa taví okolo 580ºC (aj keď „taví“ je tu pochybné slovo, keďže sa už jedná o amorfnú látku a tie na rozdiel od kryštalických látok nemajú jeden konktrétny bod tavenia, ale mäknú postupne).
Lenže kremenný piesok je pevná látka a nestačí ho len tak zmiešať so sódou a vápencom a zahriať - zmiešajú sa, len keď sa kremeň začne taviť, a na to treba aspoň v určitom objeme zmesi dosiahnuť onú vysokú teplotu. Sklenené črepy - v ktorých už tie prímesi sú vmiešané - tak predstavujú pre sklárov surovinu, ktorá im šetrí energiu. Z toho vychádza ekonomika recyklácie. Zberové spoločnosti sklo nevykupujú, takže to zrejme nebude lukratívny biznis. Na druhej strane, čísla z webu hovoria o výkupných cenách cca 50-70 EUR/t, čo sa zdá, že by zhruba mohlo pokryť náklady odvozu (na Slovensku typicky do bývalého Skloobalu, dnes Vetropack Nemšová). Rozdiel oproti papieru tvorí najmä fakt, že sklo nie je potrebné až tak dôkladne vytriediť, ak vôbec, a tiež že vďaka jeho relatívne malému objemu nie je potrebné ho tak často zvážať.
S prímesami súvisí aj základný problém, ktorý pri recyklácii skla vzniká. Kým organické znečistenie nepredstavuje problém, lebo pri daných teplotách jednoducho zhorí, naopak, kovy problém predstavujú. Sklárne preto recyklované sklo melú a následne z neho extrahujú kovové kúsky (napr. vrchnáky) pomocou magnetov (aj nemagnetické kovy sa dajú extrahovať rýchlo sa pohybujúcimi magnetmi alebo striedavo budenými elektromagnetmi, vďaka indukcii a vzniku vírivých prúdov). Takto sa však nedá odstrániť napríklad kov zo zrkadiel, ktoré kvôli tomu do zberu skla nepatria. Sklári tiež musia rátať s tým, že zo zeleného skla (kde farba je tiež dosiahnutá prímesami, napr. zlúčenín železa) sa už úplne číre biele sklo nebude dať vyrobiť.
