Minule som práve vďaka Dailymale zistil, že mladí ľudia nevedia, čo je progrock. Keď už za progrock považujeme „hudbu“ každého retarda, ktorý dokáže nasamplovať pár tónov sláčikov na obohatenie nudnej skladby, tak je to s nami naozaj zlé. Aby sa teda nikto neblamoval, keby chcel vydať v tomto žánri nový album, pripravil som návod, ako progrock rozpoznať.
Ako som písal v úvode, progrockom sa dá nazvať skutočne všetko. Kto by si to napriek tomu nevedel predstaviť, nech navštívi progarchives.com a niečo si tam vypočuje. Može začať priamo beatom (The Beatles), hardrockom (Deep Purple), AOR (Rainbow), gothickým metalom (Aieron) alebo industriálnym metalom (Rammstein). Ďalej sa za progrock označujú aj psychedelic, eclectic, folk a electro skupiny, ako Kraftwerk, či Vangelis. Takže, ak počúvate J. M. Jarreho, tak od progrocku nie ste ďaleko a ku Depeche mode, je už len krôčik. Predsa len, aby ste boli ozajstní progrockoví majstri, treba počúvať skupiny, ktoré sa snažia byť progresívnejšie ako ostatné.
Je jasné, že ide hlavne o menšinový žáner a v súčasnosti ho v rádiách veľmi nepočuť, takže si ho budete musieť zaobstarať sami. Aj keď Pink Floyd pozná asi každý, okrem ich najznámejšej skladby The Wall budete vedieť menovať ich ďalšie skladby len veľmi ťažko. Preto neodporúčam začínať spoznávanie progrocku ich stiahnutou diskografiou a snažiť sa ju počúvať v aute cestou do Chorvátska, lebo vás po prvej hodine počúvania drbne. Sadnite si radšej k jutubu a pokúste sa niečo nájsť.
Progrock sa objavil koncom šesťdesiatych rokov. Skupiny začali experimentovať so zvukom a dvojminutové beatové hity, aké poznáme od Beatles a Beach Boys, stratili na svojej popularite. Psychedelický sound sa zlúčil s klasickou hudbou a aby bolo počuť každé brnknutie, začalo sa dbať viac o zvuk. Medzi najznámejšie skladby tohto obdobia rozhodne patrí Whiter Shade Of Pale od Procol Harum.
Zláté obdobie progrocku však nastalo začiatkom sedemdesiatych rokov. Skupiny ako Yes, Genesis, ELP, Jethro Tull, King Crimson, Pink Floyd a ďalšie vydávali jednu platňu za druhou a napĺňali štadióny. Každá skupina to poňala trochu inak a preto to nebolo také jednotvárne, ako pri hardrocku. Yes boli profíci, ktorí hrali ťažké pasáže dopĺňané spevom Jona Andersona. Jethro Tull zas používali flautu, ktorá dopĺňala speváka Iana Andersona (nie sú súrodenci). A Pink Floyd na to šli z psychedelickej stránky.
V sedemdesiatych rokoch nastúpil hardrock a vytlačil progrock do úzadia, hoci ním bol inšpirovaný. Preto sa mnohé hardrock skupiny označujú ako progrelated. Môžeme začať s Led Zeppelin, Deep Purple, Black Sabbath, Uriah Heep alebo Queen. Každá z týchto skupín má zopár skladieb ovplyvnených progrockom. Staré progrockové skupiny síce fungovali naďalej, ale už nemali taký úspech, ako predtým. Okrem Pink Floyd, ktorí vydávali svoje najznámejšie albumy v druhej polovici sedemdesiatych rokov. Vznikali však aj skupiny nové, ako napríklad Styx a Kansas, ktoré ale neboli také úspešné, ako ich predchodcovia.
Začiatkom osemdesiatych rokov sa objavila druhá vlna progrocku v zastúpení skupín Marillion, Rush, Journey a Moody Blues a chytila druhý dych. Síce bola táto druhá vlna do značnej miery ovplyvnená discom a tým mala úplné iné znenie a kratšie pesničky, ale napríklad aj Yes stihli spáchať jeden radio hit – Owner Of A Lonely Heart.
Progrock žije dodnes, staré skupiny koncertujú (Yes boli pred pár rokmi v Bratislave) a vydávajú albumy a to nielen kompilácie starých hitov. Často tieto koncerty starých skupín sprevádza symfonický orchester. Členovia skupín sa striedajú a stále sa objavujú nové talenty. Viac sa však v súčasnosti dostáva do popredia progmetal. Stačí spomenúť napríklad Dream Theater. Ale to je už iná story.
