Hovorí sa, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Že problémy, čo máme, sú iba zbytočne nafúknuté a oproti iným, menej šťastným ľudom, sa vlastne máme dobre. Že to, že nás serie robota, pokazené auto, alebo erektilná disfunkcia je v pohode, mohli sme byť hlúpi, chromí alebo voliči Kotlebu. Všetko sú to bullshity. Ak by ste túto teóriu uplatňovali vo všetkých prípadoch, tak by ste aj človeku, ktorému práve mína odtrhla obidve nohy a odhodila ho holou riťou na kaktus, mohli povedať "Nie je to také zlé, ešte si neskapal." Nie je nič zlé na tom, že chceme mať viac, než máme.
"Spravodlivosť neexistuje. Som iba ja," hovorieval Pratchettov Smrť sťažujúcim sa zákazníkom a v týchto dvoch vetách nájdete viac pravdy ako v štyritisíc rokoch náboženských textov. Sám som kedysi naivne veril, že aspoň na tie najočividnejšie svine vo verejnom priestore sa varí voda, a raz príde deň, keď si poviem, že dostali, čo si zaslúžili. Ak je tu niekto, koho predstavy sa nikdy diametrálne neodlišovali s realitou, nech hodí Procházkom. Skutočnosť je jednoduchá a deprimujúca, život je výhodnejšie prežiť ako egoistické prasa a jediné, čo vás obmedzuje, je vlastné svedomie. "Rodina, náboženstvo a priateľstvo. Toto sú traja démoni, ktorých musíte zabiť, ak chcete uspieť v biznise", povedal Mr. Burns a je to ďalšia veľká pravda do života. Na vrchol pyramídy sa najľahšie vyštveráte po chrbtoch ostatných ľudí, a ak sa raz rozhodnete akceptovať fakt, že jediné, čo vás môže zabrzdiť, je vlastné svedomie, prečo brzdiť? Aby si raz pri vašom hrobe povedali kamaráti, že práve zomrel dobrý človek? Alebo ste iba udusili svoje ambície a uspokojili ste sa s tým, že máte menej, ako by ste mohli mať?
Najväčšou tragédiou ľudského bytia je, že sme schopní porozumieť faktu, že na konci nás čaká smrť, rakva a dva metre hliny, ale nevieme sa s tým vyrovnať. Svet je príliš krutý, a preto si staviame svoj vlastný svet a na cestu životom si berieme oporné barličky ako vieru v boha, karmu, zverokruh, osud a iné chujoviny. Je fascinujúce, že ľudia sú ochotní veriť, že ich životy riadi vyššia moc, postavenie planét alebo imaginárne blbosti, ako prijať fakt, že veci sa dejú, lebo sa dejú a nie je za tým žiadne tajomno, skrátka to tak je. Dá sa to ľahko pochopiť. Veriť, že všetko má nejaký zmysel, prípadne zbaviť sa zodpovednosti za svoj dojebaný život vždy malo a bude mať svoje čaro. Koniec koncov, keby všetci spálili mosty vlastnej slušnosti a svedomia, asi by sme nežili v lepšom svete.
Vedome, alebo nevedome nakoniec väčšina z nás ostane žiť život v narysovaných líniách, ktoré spoločnosť definuje ako normálnosť, slušnosť, alebo obyčajnosť. Presvedčíme samých seba, že správať sa ľudsky má nejaký zmysel, že je to to, čo potrebujeme, a že ako väčšie svine by sme žiť nevedeli. Vytvoríme si vlastné hranice možností a v nich žijeme. Prečo teda žiť? Rád by som vedel. Jediné, čo ostáva, je nájsť niečo, čo vás baví, čo vám prinesie úsmev na pery, aj keď vám za kopcom testuje Severná Kórea atómové zbrane. Nájsť si svoj vlastný zmysel, či už je to celodenné pozeranie juhoamerických telenoviel, alebo výroba napalmu z mačacieho trusu. Lebo žiaden vyšší zmysel neexistuje.
Každá rada do života sa dá zosumarizovať do vety "Ži tak, aby si bol šťastný," a dá sa na ňu prilepiť nálepka jebnutá Coelhovina. Ale niekedy je ľahšie obklopiť sa pseudomotivačnými sračkami ako priznať si realitu života - že nakoniec na nás aj tak všetci zabudnú. Že náhoda nemá obľúbencov, a že to, že si prišiel o robotu, ukradli ti auto a frajerka ti dala kopačky neznamená, že ti zajtra nezhorí byt. Že najväčšia devíza, akú môžeš dostať do života, je dobre sa narodiť. Že byť v správnom čase na správnom mieste je niekedy oveľa dôležitejšie ako roky tréningu a štúdia. Že väčšinou si uvedomíš, ako ti je dobre, až keď ti začne byť zle. Že blízki ľudia postupne umierajú a ty si na pohrebe s úľavou povieš "Ešteže som to nebol ja."
