Mám na výber. Buď budem skackať po suchších vyvýšených miestach a predierať sa rojovníkovými kríčkami alebo sa poriadne namočím. A tak teda kráčam po vodou nasiaknutom rašelinníku. Vodu nevidno, zdá sa, že povrch je len trochu vlhký, ale ja sa nenechám oklamať. Hlavné je, že viem, do čoho idem. Nohy sa mi s typickým zvukom zabárajú vyše členkov do koberca mokrého machu, priehlbiny sa okamžite plnia vodou. Musím si dávať pozor, lebo sú tu mokré a omnoho mokrejšie miesta. Nechcem v rašelinisku skončiť zapadnutý po pás alebo nebodaj hlbšie. Nohy kladiem len na miesta, kde z rašelinníka trčia drobné kríčky alebo aspoň trsy ostríc, tie ma udržia v rozumnej hĺbke. Sledujem, ako ďaleko odo mňa a ako dlho sa po dupnutí povrch rašeliniska ešte hojdá. Ak vidím rozvlnenie povrchu viac ako dva metre od seba, je dosť možné, že pod živou vrstvou je veľmi riedka rašelina alebo že dokonca táto zelená deka pláva na vode. Predstavujem si, aký by som ostal prekvapený, keby sa mi táto krása zavrela nad hlavou a vďaka tomu ostávam sústredený na každý krok. Skenujem povrch kvôli bezpečnosti a popri tom si automaticky všimnem všetko, čo stojí za všimnutie, či už je to vretenica alebo trs mäsožravých rosičiek.

Vrchoviskové rašeliniská sú po každej stránke extrémne biotopy. Tie slovenské vznikali na konci poslednej doby ľadovej na miestach s nepriepustným podložím, vysokými zrážkami a vysokou hladinou spodnej vody, niektoré z nich dokonca vznikli zarastením plytkých jazier. A hoci sa okolie zmenilo, rašeliniská ostali takmer rovnaké ako v časoch, keď vznikali. Stali sa živým pamätníkom doby ľadovej, kúskami tundry v miernom pásme. Ich spoločným menovateľom je rašelinník, podivuhodný mach mnohých farieb, ktorý odspodu odumiera a hore neustále dorastá. Ak tento proces trvá dostatočne dlho, povedzme pár tisíc rokov, vytvorí sa niekoľko metrov hrubá vrstva rašeliny, odspodu až navrch nasiaknutá vodou. Rašelinisko je síce zelené, ale z pohľadu druhovej variability tu nerastie takmer nič. Keby ste spočítali všetky druhy rastlín a živočíchov, ktoré tu nájdete, dostali by ste číslo podobné, ako z háld po ťažbe ťažkých kovov alebo z tatranských vrcholov. Je to extrémne kyslé prostredie s minimom živín. Prežijú len tí najprispôsobenejší. Adaptácie na rašeliniská sú ale také špecifické, že tieto rastliny neprežijú v žiadnom inom prostredí.

 

Rašeliniská, ktoré vznikli postupným zarastením jazier. Vľavo rozsiahle rašelinisko pripomínajúce tundru pri jazere Moszne v Poleskom národnom parku. V strede jedno z mála väčších živých rašelinísk na Slovensku, Slepé pleso. Vpravo je Puchmajerovej jazierko. To, čo vyzerá ako breh, je v skutočnosti vrstva vegetácie plávajúcej na hladine. Pohyb je bezpečný len tam, kde pod povrchom ležia popadané stromy, ktoré sa v tejto kyslej studenej vode takmer nerozkladajú.

 

Na najmokrejších miestach, priamo z otvorenej hladiny rašeliniskových jazierok trčia mäsožravé rastliny bublinatky, ostroplod biely a niektoré ostrice, na o niečo menej mokrých stanoviskách rastú ďalšie mäsožravky, rosička okrúhlolistá a rosička anglická, ktoré sa originálnym spôsobom adaptovali na nedostatok dusíka, proteíny im samé priletia na lepkavé pasce. Potom je tu diablik močiarny a vachta trojlistá, ktorej hnusne horké listy sa pridávajú do Becherovky. Relatívne najsuchšie miesta sú vyhradené pre drobné kríčky, rojovník močiarny, andromédu sivolistú, kľukvu močiarnu, čučoriedku barinnú, ktorá má síce jedlé plody (chuťovo nevýrazné, ale vôbec nie zlé), ale vo väčšom množstve sú halucinogénne, takže ju na hornej Orave nazývajú šaľenica. Všetky tieto kríčky majú hrubé, kožovité listy s podvinutým okrajom, čo je adaptácia typická skôr pre rastliny suchých biotopov. Aj povrch rašeliniska sa však môže dosť prehriať a navyše treba neuveriteľne šetriť zdrojmi, takže eliminácia nadmerného výparu z listov sa javí ako dobrý nápad. Kedysi boli aj naše veľké rašeliniská domovom losov a tetrovov tak, ako to poznáme zo Škandinávie. Lenže losy sme zožrali a tetrovy tiež, zopár párov ešte prežíva nad hornou hranicou lesa. A tak je to dobre, lebo čo by sme s nimi robili? Rašeliniská už takmer nemáme, takže by sa nám losy motali po cestách a na poliach žrali kukuricu a na jarné kotkodákanie tetrovov tiež nie sme zvedaví.

 

Rastlinstvo rašelinísk. Zľava: mäsožravá rosička anglická, na ďalšej fotke aj s korisťou, ďalšia mäsožravka, rosička okrúhlolistá, ďalej hnusne horká, ale liečivá vachta trojlistá a úplne vpravo diablik močiarny.

 

Pre vrchoviskové rašeliniská sú typické plazivé kríčky, vyzerajúce ako byliny. Zľava: kľukva močiarna, ktorá má jedlé plody, niečo ako brusnice, androméda sivolistá a rojovník močiarny, pre svoju prenikavú vôňu (ja tvrdím, že smrad) nazývaný aj planý rozmarín.

Takmer všetko, čo tu žije a rastie, je kriticky ohrozené. Na Slovensku existujú desiatky rastlinných druhov viazaných na rašeliniská, ktoré rastú už len na dvoch-troch lokalitách, niektoré dokonca len na jednej. Môžeme sa utešovať záchrannými programami, starostlivosťou o lokality a podobnými aktivitami, nič to nemení na tom, že tieto druhy sú na Slovensku už prakticky vyhynuté, hoci zatiaľ ešte pár stoviek jedincov prežíva. Rašeliniská sú totiž zo všetkých extrémnych biotopov jediné, ktoré sa vyskytujú priamo uprostred kultúrnej krajiny. Nedajú sa obrábať, nedá sa na nich pásť dobytok, nedá sa na nich stavať, takže ich treba okamžite odvodniť, vysušiť, rozorať a skultúrniť. Najrozsiahlejšie slovenské rašeliniská skončili zaliate vodami Oravskej priehrady. Keď sa pozriem na ortofotomapy z päťdesiatych rokov, jasne sa dajú identifikovať obrovské plochy rašeliniskovej tundry, do ktorej sa ľudská noha neodvážila vstúpiť. Je to zaujímavá predstava, že naši starí rodičia zažili rašeliniská, z ktorých išiel ozajstný strach, že poznali ľudí, ktorí sa v nich utopili a po večeroch si rozprávali o bludičkách svietiacich nad trasoviskami. Aj mňa varovali pred utopením sa v močiaroch, kde ste pri troške nepozornosti mohli zapadnúť maximálne tak po kolená. Keď sa nad tým zamyslím, tak oni si ich naozaj museli pamätať ako hlboké močiare a veľa to hovorí o tom, ako sa krajina zmenila na nepoznanie. Stačilo pol storočia.

Dnes už je veľkých rašelinísk v strednej Európe málo. Cestou na sever môžete trochu podobné lokality vidieť v Poľsku, pár sa nájde v Česku, ale na naozaj veľké rašeliniská natrafíte až v Estónsku. Do toho, čo na Slovensku zostalo, sa človek zahryzol s novým odhodlaním a pustil sa do ťažby rašeliny v Suchej Hore. Obrovské rašelinisko bolo odvodnené, vegetáciu z povrchu odstránili stroje a začalo sa podnikať. Prírodu nezaujímali mafiánske privatizačné spôsoby, zbrane, znefunkčnené prístupové cesty. Človek môže len zaplakať, keď vidí nekonečnú hnedú plochu a uprostred nej dvojhektárovú prírodnú rezerváciu Rudné. Stačí prejsť pár stoviek metrov, a ste v Poľsku, uprostred niekoľkonásobne väčších rašelinísk, než bolo tie suchohorské. Aj tu sa ťaží. Majitelia jednotlivých parciel vyťažia jamu o rozlohe pár metrov štvorcových a kvádre rašeliny naukladajú na kopu, nech sa suší. Do jamy presiakne spodná voda a umelé rašeliniskové jazierko pomaly zarastá rastlinami, ktoré sa v rámci rašeliniska špecializujú na tie najmokrejšie miesta. Ale to je iný svet, to nemá zmysel riešiť, to sú žebráci, ktorí si za to iksšestku nekúpia.

Vľavo je šetrná svojpomocná ťažba rašeliny v Poľsku, priemyselne síce nevyužiteľná, ale na slovenskej strane toho istého rašeliniska sme to dotiahli do opačného extrému, tam na povrchu zelenú farbu nenájdete. V strede je Klinské rašelinisko, ktoré sa uvádza pomaly ako prototyp slovenského vrchoviskového rašeliniska. Rezervácia má však problémy s vodným režimom a postupne zarastá stromami. Keďže je obklopená vysušenými poliami, nádej na zlepšenie je len sebaklam. Na fotke vpravo je Rojkovské rašelinisko, európsky unikát, ktorý vznikol na uhličitanových prameňoch, ale aj toto rašelinisko je oveľa suchšie, než pred 15 rokmi. Zo zeme tu syčí oxid uhličitý a pri zemi vytvára vrstvu bez kyslíka, takže povrch je posiaty mŕtvymi vtákmi, hlodavcami, hmyzom, hadmi a občas sa dá natrafiť aj na rozkladajúcu sa líšku. Veľmi ich neskúmajte, aby ste neboli skúmaní aj vy. Diaľničiari tvrdili, že mostné piliere, ktoré začali budovať pár desiatok metrov od prameňov, ich nenarušia.

Dnes rašeliniská chránime. Ohradíme ich a dáme k nim tabuľu, ktorá nám vysvetlí stupeň ochrany a upozorní na zákaz vstupu. Ale tá ohrada bude presnou hranicou, pokiaľ sa môže odvodňovať, orať a hnojiť. A keďže spodná voda drevené ohrady nerešpektuje, pomaličky odchádza a to málo, čo zostane, je plné živín z hnojív. Donedávna na rašelinisku neprežilo takmer nič, lebo rásť v bahne takmer bez dusíka, to zvládne len pár tundrových druhov. Ale časy sa menia. Zrazu sa tu darí boroviciam, brezám, vŕbam a osikám. To rašelinisko ešte viac vysušia, zatienia a nakoniec z neho urobia les, v ktorom pre pôvodné druhy nie je miesto. Toto je inak prirodzený proces, ktorý bežne trvá stovky rokov, ale ak tomu pomôže slovenský roľník, dá sa to zvládnuť aj za pár desaťročí. Keď k tomu prirátame v podstate už každoročné obdobia sucha od apríla do októbra, tak na druhej strane rovnice máme uprostred neúrodných oravských políčok malé fragmenty vysychajúcich rašelinísk, z ktorých postupne miznú najcitlivejšie druhy rastlín a živočíchov. Ako-tak zachované sú už len rašeliniská vo vysokých nadmorských výškach.

Vlastne by nám ich budúcnosť mohla byť ukradnutá, veď kto z vás aspoň tušil o nejakých rašeliniskách? Boli, a už nebudú, nikto si nič nevšimne, chlieb nezdražie a nezamestnanosť nestúpne. Z krajiny zmiznú prirodzené špongie, ktoré dokážu pri veľkých dažďoch nasať obrovské množstvá vody a počas sucha ju postupne uvoľňovať. Zmiznú konzervy z doby ľadovej, v ktorých sú dodnes vďaka kyslému prostrediu uchované peľové zrná vtedajšej flóry, z ktorých si vieme urobiť predstavu, ako to tu vtedy vyzeralo. Zase sa o niečo zmenší rôznorodosť našej prírody a trochu viac sa priblížime k absolútnej jednotvárnosti polí a hospodárskych lesov. A nikto si nič nevšimne, lebo tu málokto dokáže myslieť v súvislostiach a zaoberať sa problémami, ktoré sú ďalej, než nasledujúca výplata.