Poznáte rozprávku o pyšnej princeznej, kvôli ktorej kráľ Miroslav vylezie zo svojho skleníka a vydá sa skrotiť hrdopýšku do Polnočného kráľovstva, kde sa nesmie spievať? Prečo sa pýtam? Chcem vás zoznámiť s najšťastnejšími krajinami sveta, ako to vyšlo z údajov globálneho prieskumu, kde ľudia hodnotili svoj život a to vo viac ako 150 krajinách sveta. Je to taký opak Polnočného kráľovstva, kde jeho obyvatelia žijú v biede a sú terorizovaní vymáhačmi daní a tie sú následne rozkrádané skorumpovanými členmi kráľovskej rady.

Na vrchole šťastia sú väčšinou severoeurópske krajiny – Fínsko, Dánsko, Island, Švédsko... Fínsko zvíťazilo sedemkrát za sebou. Krajina, kde je furt tma, chlad, leto príliš krátke a plné komárov, to akože fakt? Tak v tom prípade, buď klimatické podmienky nezohrávajú tak veľkú rolu v pocitoch šťastia alebo ich vedia vnímať pozitívne tak, ako to úžasne kreslí moja obľúbená karikaturistka Rosie, ktorej kreslené alter ego Červená čiapočka a.k.a. Red oponuje vlkovi hromžiacemu na zlé počasie, že veď ako krásne prší.

Ešte tu máme jednu možnosť, že Fíni sedia v šere a zime so spoločníčkou vyrobenou z prírodne filtrovanej ľadovcovej vody a šesťradového jačmeňa a tá ich robí šťastnými. Tak to pŕŕ, miera alkoholizmu sa neberie do úvahy, lebo zas povedzme si to takto, v spotrebe alkoholu na jedného obyvateľa by sme boli Fínom vážna konkurencia a to nie sme ani zďaleka. Šťastie obyvateľov sa posudzuje na základe toho, ako sami vnímajú faktory, ktoré ovplyvňujú ich život. Sú nimi napríklad dĺžka života, hrubý domáci produkt na obyvateľa, sociálna podpora, zdravie, výška príjmov, postoje v komunitách, sloboda pri životných rozhodnutiach, miera korupcie.... a sme doma, že?

Páčilo sa mi vysvetlenie odborníka, ktorý zdôraznil, že sa nehodnotilo šťastie v zmysle „skákania a radosti z daného okamihu". Tak slovenský skákací fenomén je skôr to, že občania skáču jeden do druhého a to pri každej možnej príležitosti. Kedysi tomu tak bolo v dedinských krčmách, dnes sa toto prostredie úspešne prenieslo na sociálne siete.

Chlapík, nazvime ho trebárs Záhradkár, sa venuje svojmu koníčku už pár rokov, ale teraz začal pestovať na svojej desaťárovej záhrade papriky rôznych druhov a farieb a úrodu mu žerú vošky. A tento dobrák si ide po radu na sociálnu sieť. Dvaja sa snažia poradiť a jeden z nich sa dokonca spýta, či nepestuje v blízkosti paprík broskyňu alebo marhuľu a kým sa Záhradkár stihne zamyslieť, čo má spoločné ovocný strom s paprikami, už ostatní vychrlia na neho, že čo je to za odborníka, keď si ani za pár rokov nevie poradiť s voškami, prečo nepestuje radšej trebárs baklažány. Vzápätí sa tí, čo sa snažili poradiť, pustia do tých, čo Záhradkára vysmiali, že nech oni napíšu, čo pekné vypestovali a či problematike rozumejú. Niektorí vedú debatu smerom, prečo pestuje papriky rôznych farieb, či je progresívec a nech si strčí dúhovú vlajku do záhrady, nebudú mu tam chodiť vošky, lebo sú normálne a nemajú sedemdesiatdva pohlaví. Ďalší sa zaujímajú o to, odkiaľ vzal na desaťárovú záhradu a nakoniec sa všetci pohádajú a nikto už nevie, prečo hádka vznikla. Taká obyčajná všedná hádka o papriky, baklažány, z debaty už neni osoh žádny. Záhradkár je nasratý, lebo nikto mu nič poriadne neporadil a ešte mu niekto len tak napísal, že je chuj.

Vráťme sa zo sociálnych sietí do reálneho života. Keďže Fíni považujú osamelosť za jeden z najväčších dôvodov znižovania kvality života, pestujú si dôkladne nie papriky, ale hlavne vzťahy medzi sebou. Dôverujú nielen svojej vláde, ale dôverujú si aj medzi sebou a pomáhajú si. Ja som sa už aj tešila, že aj u nás ľudia oceňovali prívetivosť druhých ľudí, najmä pri pomoci cudzím a to vraj o štvrtinu lepšie než pred pandémiou, tak po nej zhodnotili naši odborníci, ale pri pohľade na polarizovanú spoločnosť mi to nevychádza. Ľudia mudrujú, hádajú sa v presvedčení, že zrovna oni našli tú stránku so skutočne pravdivými informáciami a vedia, kto to tu všetko riadi, idú sa kvôli tomu pozabíjať, rozhádajú sa s priateľmi, rodinami, s počítačom a prípadne aj so svojím psom.

Čo sa týka Fínov, treba ešte pripomenúť, že radi chodia do sauny a počúvajú heavy metal. S tou saunou to chápem, že zlepšuje vzťahy medzi ľuďmi, lebo ťažko sa budeš nahý v saune smiať z druhého naháča, že nevie pestovať papriku a že ty máš väčšiu. Fín chodí do fínskej sauny najradšej bez plachty, lebo však do plachiet sa balia nebožtíci a v sauničke vládne prítmie, rozlieha sa tam relaxačná hudba a navodí ti to príjemné teplo domova, ba priam jeho horúčavu. Po pár minútach máš návaly tepla horšie ako ženská v prechode, zatváraš oči, aby sa ti neuvarili bielka. Keď už máš pocit steaku medium rare, tak vybiehaš von a vrháš sa do bazéna, do jazera, do diery vydlabanej v jazere, čohokoľvek studeného, aby si si zachránil zdravý rozum. Chápeš? Vtedy si určite ukrutne rád, že si ho zachránil a odvtedy sa ho snažíš viac používať a nebudeš si predsa srať dlhoročné vzťahy kvôli smiešnym cirkusovým číslam politikov v mediach. Takto je to so saunami a zdravým rozumom.

S metalom je to určite podobné. Zavrieš oči a počúvaš tie šialené zvuky, pri ktorých sa z teba vytrácajú všetky rozporuplné emócie. Ich hlasitosť spôsobuje, že hlava sa otriasa ako bicie, na ktoré bubeník udiera ako o život, srdce sa prispôsobuje a búcha ako zmyslov zbavené a ty sa bojíš, že vyskočí z tela a vykročí si vlastnú cestu životom. Do toho počuješ spev, nie spev, ale rev speváka, ktorý znie, ako keď poľovníka naberie na kly rozzúrený diviak a ty dúfaš, že on to prežije, myslím tým poľovníka. A po skončení metalového songu, keď zistíš, že prežilo tvoje srdce, aj spevák, ucítiš úľavu a vtedy prichádza aj pocit šťastia, aspoň ja to tak mám.

Nebude to však u tých Fínov len saunou a metalom. Keď ideme ešte hlbšie do podstaty veci, majú Fíni „sisu“, čo je slovíčko, ktoré znamená odhodlanie a odvahu čeliť zúfalým situáciám a je to údajne ich charakteristickou povahovou črtou. To by vysvetľovalo veľa, keďže tridsať až štyridsať percent rozdielov v šťastí medzi ľuďmi je spôsobených genetickými rozdielmi a s tým ako Slováčisko nič nenarobíš, lebo keď to šťastie nejde z tvojho vnútra, tak smola. Slovenský národ bol odjakživa taký nešťastník, ktorý by si zaslúžil privinúť na hruď a poláskať, nie ho ešte viac drancovať. Na druhej strane však chápem, že taký národ, ktorý má na to nábeh, je potom ľahšie dostať do stavu Polnočného kráľovstva, ako z neho urobiť druhé Fínsko.

Tak ale nebudeme to tým Fínom závidieť, možno by sme sa my mali viac saunovať, počúvať metal, počúvať sa navzájom, skúsiť si obstarať tiež nejakú „sisu“.

Čítam teraz Usadlosť od fínskej autorky Marie Turtschaninoff a je to neuveriteľné knižné dobrodružstvo. Ústrednou témou je usadlosť niekde na severe Fínska uprostred močarísk a ľudia, ktorí ju v priebehu štyroch storočí obývali. Pracujú tvrdo, žijú v súlade s prírodou, lesnými bytosťami, dýchajú a milujú a uvedomujú si svoje miesto a čas na tomto svete tak, ako by si to mala uvedomiť každá ľudská bytosť.

„Můžeme zmizet. Možná už se to děje. Tolik jiných druhů to potkalo. Proč by to s námi lidmi mělo být jiné? Ale místo nezmizí. Změní se, ale přetrvá...“