Zvuky ľudských hlasov, ktoré znejú z diaľky ako ozvena. Keď sa ponorím do spomienok, vybavia sa mi tie mizerné hlasy. A potom sa objaví guča silných pocitov, myšlienok, túžob, aj tých stratených, súčasne miznú miestnosti, budovy, veci, všetko to, čo obvykle človek fotí do albumu a nakoniec sa stratí aj časový súlad a už sa ani nesnažím spomenúť si, kedy sa to presne udialo.
Lekári skúmajú funkčnosť môjho tela. Dvakrát bolestivo fúknu do vaječníkov. Zakaždým sa im niečo nezdá a tak sa pustia do operácie. Jej výsledkom bude, že som žena pripravená na materstvo. O tom ja ale viem už dávno! Kočíkovala som sestru mladšiu o desať rokov a tvárila som sa, že som jej mama. Stále som ju pusinkovala, až sa otrávene odo mňa odťahovala. Teraz sa pusinkujem nasilu s mužom počas dní vhodných na otehotnenie.
Konečne sa to podarí. Pocit šťastia je poriadny hajzel. Máš strach pripútať sa k nemu, aby si nebola príliš zlomená, keď sa vyparí. Aj ja sa preto bojím a zároveň sa cítim šťastná.
Potom zbadám krvavú škvrnu na pohovke, ktorá sa rozpína ako oblačnosť. Mám pocit, ako keď došliapnem z posledných síl na prah zavretých dverí. Pod nechty sa mi dostane omietka zo stien, ktorých sa zachytím, aby som nespadla. Zápach dezinfekčných prostriedkov. Štrngot ampuliek na krv.
„Odneste to!“
Hlas znie stroho ako štatistické číslo spontánneho potratu v štvrtom mesiaci. Ani hlas, ani štatistické číslo nevie, že môj chlapec mal už prichystané meno a prvé papučky.
Lekár nepovedal nič okrem povelu sestričke a narýchlo vypľutej otázky, kedy som naposledy jedla, lebo ma čaká čistenie maternice. Znie to, ako keď sa ide upratovať dom, z ktorého sa práve niekto odsťahoval.
Ležala som niekoľko hodín na izbe so ženami po interrupcii, ktoré sa tešili, že to majú za sebou a len čo zistili, čo mám pred sebou ja, stíchli. Mlčky so mnou čakali na polnoc. Zvláštny pocit vďaky k mlčiacim na druhej strane brehu.
Moja budúcnosť bola na chvíľu ako jablko, ktoré niekto rozomlel na dreň. Zapchala som si ňou uši, lebo na nič iné nebola vhodná. Jesť ju už nebudem, to by som ňou zadrhla.
….
Pocit úľavy, keď vám lekár z oddelenia klinickej genetiky povie, že to, čo sa vám stalo, bolo na niečo dobré. Rodičia obaja zdraví, geneticky základ výborný, potrat z dôvodu vývojovej chyby plodu sa už nemá prečo s veľkou pravdepodobnosťou opakovať. Ten pocit vám dá veľa. Skoro všetko. Budúcnosť s novým menom a novými papučkami.
Potrat sa neopakoval. Vývojová chyba áno. Nedefinovateľný pocit, keď sa pozeráte spolu s doktorkou na novorodenca, ktorý lapá po dychu. Aj vy po ňom lapáte, pekne spolu s lekárkou. Štatistika vás prešťala. Alebo to bola príroda? Nekompromisný vopred určený osud? Náhoda? Boh? Vlastne, je to jedno. Ostanú aj tak len tie hlúpe otázky, že prečo práve mne a aj tie ma po čase celkom prestanú baviť.
Všetko okolo mi pripadá ako uzavretý kruh, do ktorého som nikdy nepatrila. Vypadnutý chybný článok ľudskej reťaze. Neurobila som žiadnu chybu, asi som bola ja tá chyba v systéme.
...
Dieťa bolo neobvyklé pokojné. Všetko znášalo s pokojom človiečika, ktorý už niečo o živote vie. Možno viac ako ruky tých, na ktorých sa nosilo. Prešlo už na začiatku života utrpením dospelých, prekročilo dvakrát hranicu nekonečna a stalo sa stredobodom môjho súkromného vesmíru.
Potom prišlo na svet moje druhé zdravé dieťa. Počas spánku si deti často chytali končeky prstov, ako keby sa vzájomne hľadali. To zdravé prekvapivo vždy chmatlo prsty chorého nástojčivejšie. Moje hviezdne zoskupenie blížencov.
Písala som o tom všetkom hnaná nástojčivosťou vyznať sa vo svojich pocitoch a posielala som to kade-tade do literárnych súťaží. Tí, ktorí to čítali, ma zavolali, aby mi dali kus počmáraného uznanlivého papiera.
Jedného horúceho dňa som si šla pre ten čarovný papier. Porotcovia zhodnotili, že všetko bolo tak presvedčivo napísané, ako keby som také niečo prežila, proste talent. Pripadalo mi to smutné, lebo ja a jablková dreň sme vedeli, ako to naozaj bolo. Nechcelo sa mi preto ani zapiť víťazstvo a v horúčave dňa som utekala na autobus domov. Keď som z neho vystúpila na Mlynských Nivách a prešla na druhú stranu, kde bola zástavka môjho trolejbusu, odrazu som sa vyčerpaná zviezla na zem.
Zvuky ľudských hlasov, ktoré som vtedy počula, boli čudné. Nebol v nich žiaden súcit, skôr údiv. Slušne oblečená mladá žena spadla len tak uprostred letného dňa na zem. Sukňa sa jej vyhrnula skoro až ku pupku. Je opitá? Alebo nadrogovaná? Obecenstvo si žiada vysvetlenie. Nakoniec sa niekto osmelí a zavolá záchranku.
Do žíl mi vteká zo sklenej fľaše tekutina a ja sa zmôžem na chabý vtip. Konečne mám svoju fľašu na oslavu úspechu. Doktorka sa smeje a oslavuje so mnou. Príde aj muž s oboma deťmi na rukách a aj on sa teší. Len deti sú prekvapené, prečo je mama taká bledá. No nič, drobce, mám len tlakovú níž a občas prším na zem.
„Musíte počas horúčav veľa piť. A naučte sa kávičkovať,“ rozlúči sa so mnou lekárka.
Kávičkovať? To nebude také ťažké. Ťažšie bude zabudnúť na slová neznámych ľudí zo zástavky, na čudný pocit z nich...
…
Keď sa prestali rukou písať listy, popri radosti z možností opravovať text bez toho, aby o tom adresát vedel, pocítila som nostalgiu. Chýbalo mi písmo, ktoré sa vlnilo vo chvíľach citového vypätia alebo sa strácalo ako čas, ktorého pisateľ už nemal toľko na písanie a napriek tomu sa snažil list čo najrýchlejšie dopísať.
Mne však naďalej chodili listy z Nemecka od jedného starého manželského páru, dlhoročných priateľov, s ktorými som kedysi zoznámila na školskom výlete v Terchovej. Zablúdili, pomohla som im nájsť cestu a nadšená, že si môžem precvičovať nemčinu, som ich sprevádzala zvyšok túry. Na jej konci som sa zháčila, či som nebola príliš vtieravá. Starší muž mlčky pokrútil hlavou a jeho žena mi ticho vysvetlila, že sa veľmi podobám na ich dcérku, ktorej už niet.
Každý rok cestovali krížom-krážom po svete a často sa u nás doma zastavili aspoň na pár hodín, aby sa so mnou stretli. Neskôr som od nich dostala ako svadobný dar maľované smaltované hrnce, v ktorých dodnes na chalupe varím. Keď raz prišiel od nich list, cítila som v končekoch prstov, keď som ho otvárala, že je posledný...
Väčšinou písala Renate, pretože ako so smiechom hovorievala, Dieter málo rozpráva a málo píše, zato techniku má v malíčku a kým iní len kecajú, on opraví čokoľvek. Jej písmo bolo úhľadné, pomalé ťahy rukou prezrádzali ťažkopádnosť. Písala, že Dieter dostal náhle infarkt a ani technika ho nezachránila. Cítila sa opustená, už príliš stará, smutná a písala, že možno je to posledný list, ktorým sa so mnou zároveň lúči.
Keď som ho dočítala, bola som sklamaná. Nebola v ňom ani zmienka o tom, že by sa so mnou chcela ešte raz stretnúť. Chápala som, že má svoju rodinu, dve sestry, netere, synovcov, všetkých blízkych, ktorí sa o ňu postarajú v posledných chvíľach života a ja som sa už nezmestila do jej posledných želaní, ale niekde v kútiku duše som sa vtedy celkom nezmyselne cítila ako jablková dreň. Takmer okamžite som jej odpísala, či by som ju nemohla predsa len prísť navštíviť, ale už žiaden list s adresou napísanou dôverne známym úhľadným písmom, s dôkladne vytvarovanými oblúčikmi veľkých písmen z Nemecka neprišiel.
Po čase ostáva v spomienkach na rôzne udalosti to najsilnejšie – pocit, ktorý v tebe vyvolala. To platí často aj na ľudí, ktorých stretneš. Zabudneš aj na to, že ženská, s ktorou ste sa kedysi rozišli, bola vypočítavá karieristka, ale občas budeš živo spomínať na chvíle pri rannej káve a toaste s nutelou a na vôňu jej tela. Čo na to povedať? Nuž, ako povedal môj dedo, horšie ako cítiť vlastné prdy je cítiť cudzie.
