V jeden večer sme debatovali o poľovačkách, čo je po ničnerobení veľmi obľúbená aktivita tunajších chlapov. Je treba zaliezť hlboko do lesov (čiže mimo dosah gazdinej, jupí), utáboriť sa a potom už len hunting high and low. Po založení tábora si chlapi očurajú tričká a rozvešajú ich okolo tábora, princíp značkovania svojho teritória, robia to psy a osvedčuje sa to aj poľovníkom. Lovia sa jelene, soby, podaktorí lovia aj medvede, aj keď s ich mäsom je trochu problém, keďže mrcha maco je mrchožrút a tak práve môžu mať v jeho mäse olympijské hry svalovci. Tohto parazita je možné zlikvidovať dôkladnou tepelnou prípravou. Priateľova gazdiná to robí tak, že medvedie mäsko zamrazí a po nejakej dobe ho vytiahne a varí trpezlivo aj štyri hodiny. Tepelné spracovanie sa nesmie podceniť, uvediem príklad miestneho poľovníka, ktorý medvedie mäso primiešal do klobás. Nakazil svalovcom široký okruh rodiny a známych, nikto síce nezomrel, ale liečba dala všetkým zabrať a dnes mu inak nepovedia, ako „ten, čo robil z medveďa klobásy“. Brum, brum, zapísal sa takto hlboko do histórie kraja.
Zviera sa musí hneď po ulovení spracovať. Trup sa rozreže, vyvrhnuté vnútornosti sa hneď spracujú, poľovníci chodia na niekoľko dní do divočiny a konzervy sú len rezervou, takže foie gras z jeleňa je vítanou delikatesou! Vypitvané a z kože odrané zviera potom visí dvadsaťštyri hodín na vzduchu, aby sa mäso pekne vysušilo, zabalilo a uskladnilo v chlade. Najlepšie je, keď jeleň skočí poľovníkom do rany pred koncom poľovačky, aby sa mäso nemuselo dlho skladovať. Keďže jeleň ochotne nespolupracuje s poľovníkmi, musia si nosiť so sebou chladničky. Väčším problémom je však prípadný úraz, keďže sú poľovníci vzdialení od civilizácie niekoľko hodín cesty a tak si úrazy musia riešiť vlastnými silami. Stalo sa to takto poľovníkom na motorkách, ktorí boli nútení otvorenú zlomeninu parťáka zafixovať a posadiť ho na motorku, lebo nechať drahú mašinu v divočine by bol hazard. Myslím, že za tú spanilú jazdu na motorke by si pacient zaslúžil aspoň dva ladené výfuky plus extra dávku starostlivosti od sexi sestričiek na úrazovom.
Okrem poľovníkov, ktorí to majú ako voľnočasovú aktivitu, lovia zver aj pôvodní obyvatelia. Nie je nič neobvyklé, keď beloch máča udicu v rieke dlhé hodiny v očakávaní dobrého úlovku a po rieke prechádza ľahkým kĺzavým pohybom loď, z ktorej Indián vyhodí sieť a vytiahne toľko rýb, že skoro prevalia jeho plavidlo a prostredníkom vysvetlí začudovaným rybárom, že k nemu je vláda oveľa blahosklonnejšia, lebo rybolov je jeho zdroj obživy a tak si loví toľko, koľko sa mu zachce.
Po týchto vyrozprávaných zážitkoch som dostala chuť vliezť si do prírody a voľba padla na zimné olympijské stredisko Whistler. Nabalila som si do batoha teplé veci a vyrazili sme. Keď sme sa ocitli v olympijskom mestečku, šli sme sa posilniť kávou pred výstupmi na vrcholy hôr, do miestnej reštaurácie. Opäť som bola konfrontovaná s kanadskou pohostinnosťou, ktorá mi miestami pripadá ako konceptuálne umenie, pri ňom tiež často neviem, o čo vlastne ide, ale pocity, tak pocity teda mám.
Pri vchode do reštaurácie stojí usmievavé dievča, usmievam sa aj ja, funguje zrejme ako uvítací výbor.
„Chcete sedieť vonku alebo vnútri?“ pýta sa nás. Stlačím s úsmevom imaginárne tlačidlo s možnosťou byť vonku, veď dnes je teplo a slnečno.
„Na slnku alebo v tieni?“ zisťuje ďalej naše chúťky. „I've been watching, I've been waiting in the shadows for my time…“ (Týmto pozdravujem zvyšných jedenástich fanúšikov Rasmusu, ten koncert v kulturáku v Dúbravke pred pár rokmi aj tak stál za to, heč!)
„Chcete deku a keď áno, koľkí chcete deku?“ pýta sa a ja premýšľam, že keby som predošlú voľbu urobila v prospech slnka, bola by aj pre slniečkára deka? No nič, berieme si s úsmevom jednu a odskúšame si ju postupne všetci, keď bude treba.
„Dobre, počkajte, idem sa pozrieť, kde mám voľné,“ odpovie usmievavé dievča a môj úsmev je nenávratne preč. Idem si oči vyočiť, ale predo mnou je terasa reštaurácia maximálne z jednej pätiny plná, však ju vidím jasnejšie než svoju ďalšiu výplatu. A stolov je na výber toľko, že môžem na nich tancovať kankán aj s celou tou japonskou pridrbanou výpravou, ktorá sa fotí pri každej kravine, ceria dokonalé chrupy na prístroj na tyči, že mám chuť ich tou tyčou jebnúť po hlavách, či nie sú náhodou tiež umelé.
Ale trpezlivo čakáme, kým dievča neprejde svoj rajón, mne medzitým začne trhať ľavým obočím, ale ovládam sa a nezačnem ju objímať hneď po jej blahosklonnom súhlase, že miesto pre nás sa našlo. Čo vari videla naše slovenské pasy, že s nami zaobchádza ako s debilmi z Ficokrajiny? Napadajú mi rôzne myšlienky, ale som unavená, chcem kávu a chcem vyliezť na Whistler.
Whistler-Blackcomb ma prekvapí. Kopce sú olepené lanovkami a dokonca medzi nimi premávajú kabínky Peak 2 Peak. Táto špecialita drží dokonca svetový rekord vo vzdialenosti kabínky od terénu pod ňou, čo na jednom mieste je až 436 metrov. Ozaj silný zážitok. Kúpime si celodenný lístok na lanovky a už sa len premávame hore-dole, keď sa nám zachce, tak si zašliapeme do kopca hore a dole, užívame si sneh, ten sa mi naberie nechtiac aj do batohu a keď zídeme dole do horúčavy civilizácie, čudujem sa, prečo mám batoh mokrý. Výhodou tohto dobre vybaveného vozového parku je to, že sa po stopách olympiády môžu vydať všetci, ktorí po tom túžia. A tak sme stretali aj rodinky s malými deťmi, maminy s kočíkom, starých ľudí, budhistických mníchov, už by ma neprekvapil ani Yeti s batohom.
Pohľad z lanovky na kŕmiaceho sa čierneho medveďa bol parádny. Nie, nebol to nijaký výnimočný zážitok, veď túto krajinku predtým čierne medvede vlastnili, kým sa sem nedotrepali ľudia a dodnes je ich tu veľa. Očividne sa im nechce rodnú zem opustiť len tak kvôli dvojnohým tvorom, ktorí sa vyvezú hore lanovkou a dole letia hlava-nehlava na celoodpruženom biku. Downhillové zjazdy urobia miestnej mládeži inventúru kostí rýchlejšie než RTG vyšetrenie v príslušnej nemocnici. Nuž, proti športu žiaden dišputát.
Škoda, že z výšky som videla blížiacich sa turistov, ale ich stret s medveďom som už nevidela a veru mohol byť zaujímavý. „Chlapci, otočte to,“ povedal im možno medveď čierny. Alebo by mu oni vysvetlili, že žiaľ, kŕmiť ho nemôžu ani jedlom, ani sebou, sú tu na to tabule. V každom prípade, divoká príroda z výšky má svoje bezpečné čaro.
tbc
