Pivo a péčko majú veľa spoločného. Len profíci vedia, aké je náročné naučiť sa správne piť pivo a robiť dobré péčko, pričom oboje je pre ostatných len lákavá krajina, kde myšlienky letia tryskom ako nahá jazdkyňa na koni s penou okolo papule.
Ja si viem pivo najviac vychutnať uprostred karpatských lesov, ktorými sa trmácam so psom v pätách, presnejšie, ledva stačím za naším teriérom a po pár hodinách si môžeme porovnávať vyplazené jazyky. Jemu stačí potok, ja som náročnejšia. Voda zo studničky je fajn, ale natrafiť na lesný chrám, kde čapujú pivo, vďakabohu, je splnením mojich pútnických prianí. Keď chodievame v trojici, čiže mimo psa sa ma snaží uštvať aj muž, zastavujeme sa v Huncokári na Zochovej. Príjemné žieňa nám prinesie veľké čapované, to svoje vypijem rýchlejšie ako muž. Tento rituál nás sprevádza až do príchodu zimy.
Brodíme sa snehom cez Čermák konečne na Zochovú, zachytávam na jazyku vločky a posledné teplé kvapky čaju z termosky a snívam o ďalšom horúcom s rumom. Chlad trasie mojím telom, akoby z neho chcel vytriasť dušu. Zrýchľujem vytváranie stôp v snehu, moja tepláreň zvyšuje výkon, ale stále to nestačí. Na Zochovej prechádzame okolo domov, kde bývajú potomkovia nemeckých horských drevorubačov. Na naše územie prišli kedysi na pozvanie bývalých zemepánov, sami seba nazývali lesnými ľuďmi, ale ľudské jazyky sú ako kolotoč. Zatočia so všetkým, nielen s dobrou povesťou, a tak im prischla skomolenina nemeckého drevorubača (der Holzhacker). Pred jednou starou usadlosťou na nás ceria zuby obrovské psiská, vyzerajú ako vlci a po chvíli ich na nás vycerí aj do pol pása holý potomok Huncokárov, preťahujúc si pred domom s rozkošou statné telo v silnom mrazivom vetre. Je mi čoraz väčšia zima.
Vchádzame do penziónu, milé žieňa nás okamžite spoznáva a kým zo seba zhodíme bundy, čapice, rukavice a usadíme sa pri stole, pristanú na ňom dve studené veľké čapované... Naša chyba, nestihli sme zakričať od dverí zmenu pitného režimu. Odmietnuť teraz pekné gesto, ktorým jasne dala najavo, že sme štamgasti, čiže súčasť jej útulného podniku, to sme nedokázali. Navyše, keď sa ma ponad pivnú penu dôverne spýta, či mi funguje mobil, alebo je už total out a ja si spomeniem, ako mi zháňala nabíjačku a snažila sa resuscitovať môj životne dôležitý prístroj, tak to jednoducho nejde. Pivo sa musí vypiť.
Sklovina cinkla o sklo. Klepotajúc zubami pijem nechutne studený mok za neustáleho povzbudzovania muža, ktorý mi dodáva odvahu, že nie je umenie piť, keď človeku chutí… Takto som zvládla malý krôčik pivného umenia a zdalo sa mi, že ma už nič neprekvapí. Vzápätí však prišlo pivné stretko, na ktoré som išla rovno z akcie vinárov. Po dvoch pohároch kvalitného vína sa mi dve pivečká zdali ako celkom fajn voľba až do druhého dňa. Bolesti žalúdka neustali ani po bylinkovom čaji a praženici. Vzdala som sa aj čaju, aj praženice a po dojemnej rozlúčke s nimi som sa odtackala z toalety do postele a doobedie preležala s fľašou minerálky.
„Nesmieš prejsť z vína na pivo, mnohým to dokáže urobiť poriadnu šarapatu v žalúdku a nemusíš ani veľa vypiť,“ vysvetlil mi vinár Rasťo. „Neviem, prečo je to tak, ale je to stará záležitosť. To si fakt nevedela?“
Nevedela. Kedy bude aj zo mňa dobrý pivár? So zatajeným dychom sledujem frajerov, ktorí dvíhajú desiaty pohár piva a s pôžitkom si namáčajú pery v jeho pene. Orosené pivo je pre mňa pohárom víťazov, ktorí si ho po poctivých tréningoch vedia náležite vychutnať a ja v duchu hádam, koľko úsilia ich to stálo byť poriadnym pivárom. Je to niečo ako robiť péčko?
Péčko je totiž na prvý pohľad tiež jednoduchá záležitosť, vyzerá to ako užívanie si hercov pred kamerou. Pustíš si to a radosť pozerať na tú roztopaš! Škrupulóznym moralistom s dlaňami na očiach až tak praská škrupina zásad pod tlakom potlačovaných túžob, kým ostatní dávajú svojej vyliahnutej túžbe krídla.
Scenár péčka je síce zúfalo chudobný na hĺbku ľudských citov, rozorvanosť duší a pohnuté ľudské osudy, nuž, Vojna a mier to práve nie je, ale má to vždy šťastný koniec a to sa predsa ráta, nie? Čo ma však prekvapilo, bolo to, čo sa za zdanlivo banálnym, nazvime to „príbehom“, skrýva.
Bežnou súčasťou práce pornohercov je totiž prekvapivo bolesť. Skrútené ruky, nohy v neprirodzených polohách, bolesti chrbta, kŕče v lýtkach... V určitých polohách naráža priveľký penis na kŕčok maternice tak, že bolesť ženu takmer ochromuje. Kamera však sníma tvár, ktorá sa usmieva, mikrofón hlce slastné vzdychy a divák je spokojný. Hra na rozkoš alebo rozkošná hra s divákom? Pornoherečky začínajú obvykle od jednoduchých praktík po zložitejšie, čiže lesbická show, sex s mužom, pridávajú sa hračky a ako som si prečítala v jednom rozhovore s pornoherečkou, vyšší level je „dvojitý prienik“. Moja zlatá, tak to máš ťažké. Čím si lepšia, tým viac prienikov. V štandardnom zamestnaní to máš tak, že čím si vyššie, tým menej šéfov, čo ťa odzadu a bez lásky… čiže menej prienikov.
Zaujímavosťou bolo zistenie, že produkcia vychádza v ústrety zákazníkom, takže väčšina pornofilmov vzniká na základe ich želaní. Je veľa súkromných pornofilmov, ktoré si platí bohatý klient. Šialené a nebezpečné polohy a brutálne praktiky ma neprekvapujú, ale že v nich trebárs ľudia súložia prezlečení za vymretý druh vtákojaštera, tak to už je silná káva, nie? Medvedík koala alebo pekná ovečka vari nestačia? Musí byť pterodaktyl?!
Muži v péčku začínajú väčšinu v gay filmoch a tu dôvod celkom chápem. Hercovi musí fungovať erekcia a aby kvôli jeho zlyhaniu nemuseli zrušiť nakrúcanie, trénuje na chlapských zadkoch. Keď totiž zlyhá v gay filme, tak stále môže pokračovať v pasívnej úlohe. Až po tomto tvrdom tréningu tu je metaforický prívlastok viac ako namieste, dostáva muž aj heterosexuálnu rolu. A teraz pozor, nasleduje prekvapenie, ktoré mi pomiešalo hlavu viac ako pivo s vínom dohromady, muži často robia gay porno aj naďalej! Dôvod? Je to vraj oveľa lepšie platené. Tiež vám napadajú otázky, prečo je to tak? Je štvorpercentná menšina v skutočnosti predsa len väčšia? Sledujú gay porno zo zvedavosti aj heterosexuálni muži? Bisťu, chlapi, však sa oné netoto a priznajte sa, však sa vám nič netoto… Alebo sa to páči viac ženám?! Toto?! Dvaja muži? A bez ženskej? Keby im aspoň doniesla do postele chlebíčky… Pýtam sa, robili vedci aj na tento zaujímavý úkaz výskum? A keď nie, tak prečo ešte nie? Čo dôležitejšie majú ešte na starosti?
Kým mi tieto dôležité otázky niekto nezodpovie, neostáva mi nič iné, len pristupovať k danej problematike amatérskym spôsobom. Otvoriť si pivo, pustiť péčko a vôbec nič neriešiť.
