Kráčal vytrvalo na vrchol, chodník pod nohami sa rozplynul, nohy obklopila tráva plná neprajného bodľačia. Chaos myšlienok sa miešal so šumom bystriny a on vedel, že raz to dá. Nemôže sa pozerať, ako všetko živé okolo neho kape. Ryby s plastovým bordelom v bruchu a očami plnými smrti a obvinení, vlhkosť životodárneho lesa ako vlhkosť vzrušujúcej milenky, poznačená farebnými plastami, ktoré nahrádzajú kvety, prepadlisko živej krásy, smetisko, kde sú ľudia ako potkany, čo chcú všetko prežiť, ale seba prežiť nedokážu… V hlave má tisícky vzorcov, čísel a postupov na to, ako to zastaviť. Dá svetu objav.

Keď prišiel domov, nohy unavené celodenným chodením ho zaviedli do laboratória. Spotenú košeľu vymenil za plášť pofŕkaný chemikáliami a zavrel za sebou dvere. Potreboval ticho, aby sa dostal konečne k požadovanému výsledku. Veľa ticha.

„Zabijem ťa, ty blázon! Ty vrah! Počuješ ma, ty hnusný vrah?!“

Dvere sa otriasali pod náporom ženských pästí. Udierali do dverí v rytme splašeného srdca. Kričala, búšila do dverí, kopala do nich a potom sa hystericky rozplakala. Ženská jedna mizerná, prečo mu toto robí? Veď áno, aj jemu to je ľúto, ale všetko sa dá pokojne vydiskutovať. Otvoril dvere a zahľadel sa na ženu, ktorá sa zvinula na zemi do klbka, ako keby čakala, že do nej kopne.

„Nebuď hysterka. Aj mňa to mrzí. Však som ho mál rád,“ povedal ticho.

Viac k tomu nevedel dodať. Od rána sa s tým vyrovnával a vedel, že ona bude potrebovať oveľa dlhší čas na to, aby sa zmierila s jeho smrťou. Raz sa to stane a potom sa bude na celú záležitosť pozerať inak. Je pravda, že Ben bol s ňou posledné mesiace doma častejšie ako on. Čo sa mu nedalo uprieť, bola jeho obrovská oddanosť, ktorá mu žiarila z hlbokých psích očí. Keď mu žral z ruky, dával si pozor, aby ho silnými zubiskami nezranil. A teraz zranil on jeho. Bolo to nechtiac, netušil, že látka ešte stopercentne nefunguje. Spoliehal sa na zázrak, ktorý občas praje objavom.

„Vynašiel som nové zloženie plastov. Kým sa ich naučíme spracovávať a spoľahlivo likvidovať, ochránim všetko živé… Zviera, ktoré plast zožerie, ho následne vyvráti. Nedokáže ho skonzumovať a tým pádom sa zachráni,“ vysvetľoval jej pred pár dňami.

To sa vtedy jeho žena pozerala na neho očami plnými obdivu. Túlila sa ku nemu a keď ucítil chvenie jej tela, dešifroval túžbu. Jemne ju odtlačil. V tejto fáze práce sa nerád nechal rušiť. Ani ženou, ktorá sa naňho vrhá ako Ben na feny počas prechádzok v parku. Hlúpe prirovnanie, smial sa v duchu sám nad sebou, že dokáže byť takto nechutne ironický. Vyššie ciele však vyžadujú väčšie obete a toto je fakt zanedbateľná obeť. Pokiaľ sa žena nezblázni a neskočí na opravára práčky, predavača alebo svojho šéfa, tak jej neskôr všetko vynahradí a bude to ešte krajšie.

„Ako si to mohol?! Keď som včera prišla neskoro z práce, tak sa tešil, až sa počúral od radosti… Ako si mohol?!“ revala teraz na zemi ako zmyslov zbavená.

„Pošťal sa, lebo si bola dlho v práci. Už to asi neudržal,“ odbil ju.

„Si neskutočný idiot. Pes sa vždy pošťal, keď sa moc tešil. Bola som vo firme dlhšie, lebo som vedela, že ty budeš v robote možno aj spať,“ odsekla a vstávala zo zeme.

V noci sa vrátil z výskumáku. Zdalo sa mu, že všetko je na najlepšej ceste. Ben sa naňho vrhol, olizoval ho, oddane kňučal a vtedy mu napadlo, že to skúsi použiť na ňom. Sprvu to vyzeralo, že látka funguje. Psa naplo a začal vracať. To bol ten moment, kedy mal pocit, že teraz dokáže zastaviť aj krútenie zemegule. Potom sa zem začala krútiť rýchlejšie, pes neustále vracal, dusil sa a nedokázal mu nijako pomôcť. Strkal mu ruky do tlamy, vyberal jazyk a dával pozor, aby si neublížil na ostrých zuboch. Ben však aj v kŕčoch agónie ovládal pohyby čeľustí tak, aby svojmu pánovi neublížil. Nakoniec čeľuste stuhli, psom zašklbalo a byt stíchol. Kurva, nečakal, že tak rýchlo skape. Niekde bola chyba. Plakal, áno, celú noc preplakal, kým žena spala, nad mŕtvym psom, nad neúspešným pokusom, nad svojou bezmocnosťou. Ale dnes v lese sa mu všetko v hlave znovu usporiadalo, čísla dosadli do správnych vzorcov a pes sa presunul do spomienok.

„Ľutujem, hlboko ľutujem, že som nechtiac zabil nášho psa. Bolo to v mene vedy, čiže jeho smrť nebola zbytočná, chápeš?“

Díval sa na ženu, ktorá sa už na neho nepozerala tak, ako pred pár dňami. Zmizol nielen obdiv, ale zmizlo niečo, čo tam vždy bolo.

„Ten pes bol so mnou viac ako ty. Ja som sa s ním rozprávala...“ povedala žena a hlas znel čudne, ako z prázdneho suda. A je to tu! Už jej hrabe, pomyslel si muž a premýšľal, či to nie je na lieky. Niečo na upokojenie, ženy to zvyknú hádzať do seba, možno by mala chodiť častejšie von s kamarátkami, večne trčala doma so psom.

V ten večer si žena pobalila pár najnutnejších vecí do kufra. Hádzala ich tam ako lano pre topiaceho. Položila kufor do predsiene a šla sa rozlúčiť s mužom. Ten stál pri okne, pozeral sa na plastové vrecúška letiace vo vetre a nechápavo krútil hlavou.

„Strašne fúka, ostaň doma. Všetko sa dá rozumným rozhovorom vyriešiť,“ navrhol, ale žena sa mlčky otočila a zmizla vo dverách.

O pár hodín stál v laboratóriu, kde chcel stráviť celú noc dokončovaním objavu. Možno je od neho už len kúsok. Na ťažobu, ktorá sa mu rozlievala niekde uprostred hrudníka, si vzal spoľahlivý liek. Otvoril si fľašu koňaku pre hostí, sám nikdy nepil. Riadne si z nej odpil a s úškrnom skonštatoval, že škoda rokov, ktoré nepil. Svet sa krásne rozkolísal, všetko sa zdalo jednoduchšie. Zrejme však neodhadol dávkovanie, jasné, to prekliate dávkovanie, vždy to na ňom zlyhá... Kurva, zabil som psa, žena odo mňa odišla, vzorce sa znovu pomiešali a ja sa neviem ani opiť, prebleslo mu hlavou, keď tackajúc po laboratóriu zachytil podnos so sklenenými bankami a črepy sa rozleteli po podlahe. To ho vytočilo do nepríčetnosti.

Reval ako zranené zviera, brucho mu oťaželo, cítil v ňom akoby nechutnú zmes požutého plastu. Keby tu stála jeho žena, udrel by ju, prisámbohu, udrel by ju do úst, ktorými ho obviňovala a potom… Potom by ju bozkával na zakrvavené opuchnuté pery tak dychtivo a zúrivo, ako ju predtým udrel.

Zaútočil na optický mikroskop, ktorý padol k zemi spolu s inými vecami, všetko to rinčalo, kričalo, miešalo sa s vreskom jeho ženy, v kŕčoch umierajúceho psa, bizarná koláž umierania jeho dlhoročného výskumu. Neprekážalo mu to, veď aj tak už nič pre neho nemalo zmysel. Svet skapíňa a nik to už nezastaví, ani jemu sa to nechce. Podochneme. A keď to všetko skončí a po svete sa rozlezú potkany, ktoré žerú aj omietku a nič sa im nestane, bude na zemi konečne kľud. Ticho z vesmíru sa bude plaziť po mŕtvolách zapadnutých v odpade blahobytu, ktorý bol aj tak každému nanič. Oči mu zahalila mliečna sklovina, takže prestával vidieť okolo seba. Videl len ľadovú prázdnotu.

Keď sa neskôr prebral uprostred tej spúšte, zvinul sa do klbka a kňučal ako pes. Bola mu zima a hrozne túžil po objatí. Jednom, jedinom mizernom objatí. Kurva život, veď stále len niekoho strácame. Kurva život...