Vybrala som sa opäť po roku na hrad Biely Kameň pozrieť, čo nového sa tam udialo a porozprávať sa s dobrovoľníkmi, prečo ich ešte neprestalo baviť hrdlačiť na pánskom, keď už toto ľudia dávno nemusia. Ale možno títo o tom nevedia. Keď tu máme ľudí, ktorí veria, že Zem je plochá, mohla sa vrátiť aj práca na pánskom.

V ten deň boli tridsaťšesť stupňové horúčavy, aj keď na hrade to nebolo vďaka stromom také brutálne. Ale zas drina s veľkým kameňom, o tom by Sizyfos vedel rozprávať, všade ho zobrazujú zúfalého a povyzliekaného takmer donaha. Keď som natrafila na dvoch hradných majstrov, murárov z Modry, priznali, že počas dňa majú zopár kríz, ale poriadne si zanadávajú a vec vybavená. Na moje dotieravé otázky, prečo toto všetko podstupujú, odpovedal prvý Michal, že kvôli svojim dvom synom. Chcel by im raz ukázať, že toto tu stojí, prežilo to celé storočia a prežije to aj vďaka práci mojich rúk aj ďalšie. Pre neho je to jednoducho robota, ktorú keď skončí, tak niečo po nej aj ostane. Petr opravuje historické budovy a toto má ako novú skúsenosť. Na chvíľu sa zamyslí a potom mi tlmočí svoju skúsenosť o tom, že sa človek najviac naučí búraním a hneď mi to aj objasnil.

„Keď búrate stenu a ste pozorný, vidíte, ako je zložená. Vidíte, prečo sú tam tie malé kamene. Nie preto, že tam chcete mať malý kameň, ale preto, že jeden malý kameň drží pohromade tri veľké. Keď budete aj chcieť, nevyberiete ich. Môžete s nimi kývať koľko chcete, nevykývate ich. Bude vám vzdorovať práve ten malý kameň.“

„Pozrite sa na vstupnú bránu, na vežu, na okno a na tú nádhernú klenbu, ktorá tam predtým nebola a ktorú urobil pán majster Aleš, to je hotové umelecké dielo,“ rozplýva sa dobrovoľník Janko Pospíšil, veterinár na dôchodku, člen občianskeho združenia Castrum Sancti Georgii. Zahľadím sa na kamene a kamienky, naskladané do dokonalej klenby a uznanlivo pokývem hlavou. Opäť vidieť, že aj ten najmenší kamienok si nájde svoje uplatnenie.

Milujem týchto dobrovoľníkov. Keby sme ich zaplatili za to, čo celý rok odhrdlačia na Bielom Kameni aspoň za minimálku, dostaneme sa na hodnotu dvadsaťpäť až tridsať tisíc. Zakladateľka občianskeho združenia Monika Winczerová hovorí, že to je minimálne toľko, čo na opravu hradu dá štát. Apropó, štát... V rámci toho, čo Monika robí fundraising, zoženie ďalšiu takú, niekedy aj väčšiu sumu. Z toho nám vychádza že štát rozhodne nie je najväčší donor, dokonca ani nie nadpolovičný. Na tomto hrade veru nie. Napriek tomu otáľa ministerstvo kultúry už pol roka s dotáciou pre hrad a keďže čas nemilosrdne letí a opravovať hrad Santa Klaus nebude a to nielen preto, že v zime sa nedá robiť nič, musela Monika toho roku zariskovať. Zháňala materiál, dobrovoľníkov a hlavne odborníkov, ktorí robia na hrade zázraky zrovna ako Santa, hoci štátna dotácia je v nedohľadne.

V ten deň sa mi nepodarilo stretnúť s majstrom Alešom Hoferekom, autorom knihy Hradní zříceniny na Slovensku: 44 hradů a hrádků středního a západního Slovenska, v ktorej čiernobiele fotografie zvýrazňujú smútok hradov ako niekdajších symbolov moci, ale aj obrany a útočiska, rozpadávajúcich sa ruín kamenných stavieb... Torzá hradov, ktoré mali pretrvať veky a dnes sa v nich dusí vietor, kamenný svedok starých čias slepne. Obviňujem sa zo sentimentu, ale stále ma berie nostalgia tichého odchodu starých čias, ktoré by mohli doznievať v súčasných.

Stretla som sa však s jeho spoločníkom Jaroslavom Bruncom, ktorý mi porozprával o začiatkoch tejto partičky, ktorá sa rozhodla pred dvadsiatimi piatimi rokmi zachraňovať hrad Lietava.

Všetko to začalo benefičným rockovým koncertom Rock Lietava. Skupina rockerov na čele s Ľubomírom Chobotom, vyzbierala peniaze na obnovu Lietavy a odniesla ich hrdo Krajskému pamiatkovému úradu v Žiline. Vtedajší riaditeľ bol zdesený, nevedel čo s peniazmi a navrhol rockerom, nech skúsia zachraňovať hrad sami. Náhoda chcela, že sa cesty rockera Chobota skrížili v krčme s horolezcom Alešom, ktorý bol hradom očarený a tak nasledoval neuveriteľný sled udalosti na záchranu kultúrneho dedičstva. A potom, že chlapi v krčme len tak tliachajú. Figu borovú, tvoria dejiny. 

Lietava je teda zachránená, o pomoc teraz kričí Biely Kameň. Jaroslav Brunc a Aleš Hoferek sa stali naslovovzatými odborníkmi, pretože roky poctivej driny sú viac ako čítanie odbornej literatúry. Vedia nielen namiešať špeciálnu maltu z nehaseného vápna, piesku a vody, do ktorej sa pridá metakaolín, ale vedia aj skladať kameň ku kameni ako puzzle,  lozia po stenách hradu, na ktoré sa nedá upevniť lešenie, spia na hrade, aby s ním žili a vnímali jeho progres, reagujú na každé nočné spadnutie skaly, ktorá signalizuje, že treba niečo spevniť a robia všetko pre to, aby bol hrad pre ľudí bezpečný. To je pre nich najdôležitejšie, lebo práve tí návštevníci dávajú ich práci zmysel. „Na hrad chodia často aj deti, opekajú si špekáčiky a berú to tu ako dobrodružstvo,“ hovorí Jára.

„A čo nevítaní návštevníci? Žiadne strašidlo?“ pýtam sa len tak zo žartu, ale napohľad tvrdý chlap mi s plnou vážnosťou tváre povie, že aj to sa mu už prihodilo. Na môj posledný pokus žartovať, že to záleží asi aj od nášho vnútorného nastavenia a postoja k mystickým záležitostiam, pretože vtedy môžeme vidieť veci, ktoré reálne nie sú, mávne rukou a povie, že bez ohľadu na jeho postoj, sa desivé udalosti odohrali.

Stalo sa to na hrade Likava, ku ktorému sa viaže povesť o zakopanom poklade. Ten ukryl pri úteku z hradu podzemným tunelom hradný pán so svojím čeľadníkom, ktorého následne po tomto čine zhodil z hradného brala. Jára bol na hrade tridsiateho apríla, čo je Valpurgina noc. Od nepamäti ľudia verili, že v túto noc sa zlietajú čarodejnice na sabat, otvárajú sa jaskyne a iné miesta na Zemi a odkrývajú svoje tajné poklady. V tú noc sa mu zjavil démon, chudý chlap s kapucňou na hlave, ťahal ho za nohy a chcel zhodiť z hradieb. Aj o tomto zážitku píše Jára Brunc v svojej pripravovanej knihe Sedmá karta.

Vysoukal jsem se celý z lůžka ven, obul si boty a svítilnou nadále propátrával temnotu. V jednom momentě se mi zazdálo, že se světelný kužel jakoby nepřirozeně láme. Vrátil jsem se díky němu proto na ono místo a udiveně pozoroval, že světlo baterky není schopno dokonale prosvítit tmu stejně, jako v jiných místech a že se tam skutečně paprsky zvláštně zalamují. Následně se vzduch v onom prostoru začal tetelit, okolní teplota prudce klesla, až mne zamrazilo a k mému zděšení mi zhasla baterka. Náhle jako by se o mne otřela sama smrt, dotklo se mě něco odporného, připadalo mi, že ruka kostlivce sevřela mé srdce. Démon byl stále zde!

Ako by napísal bulvár, ak chcete vedieť, či tento hrozný zážitok Jára prežil, môžete si to prečítať na www.piste-povidky.cz.  A kým to čítate, my sa zatiaľ s Járom rozprávame o tom, že ani takéto zážitky ho neodradili od toho, aby na hradoch prespával. Biely Kameň mu poskytol nocľah už viac ako šesťdesiat nocí.

Okrem chýbajúcich dotácií, strašidiel, tu ešte máme zlodejov a záškodníkov. Občas im niekto ukradne náradie, sám už niekoľkokrát prenasledoval zlodejov na motorke a inokedy zas nejakí dobráci vypustili obrovské nádrže s vodou, ktoré na hrad komplikovane dopravili hasiči.

Nič ich však nezastaví v tom, ako pokračovali v svojej robote, rovnako ako je nezastaviteľná Monika. Tá síce neprespáva na hrade, ale určite sa jej každú noc o ňom sníva, lebo ako mi prezradili ľudia okolo nej, priveľa sa obetuje pre Biely Kameň. Zháňa ľudí, peniaze, vyúčtuje každý darovaný cent, robí ako povedal Janko Pospíšil, na stodvadsať percent.  A tak lekár zdvihol výstražný palec a prepracovaná Monika skončila na peenke. Keď sme sa o nej s Jankom rozprávali, aj som mala v hlave nadpis článku Ako spomaliť Moniku, ale potom som si povedala, že ktovie, či by to bolo účinné. Kým som sa s ňou rozprávala o nespravodlivom rovnakom metri, ktorý uplatňuje ministerstvo pri udeľovaní dotácií pre týchto dobrovoľníkov z hradu a pre tých, ktorí získajú dotáciu pre svoje súkromné drevenice, meštianske domy, kúrie, tak stihla zakričať chlapom, že treba odpíliť henten suchý konár nad nimi, lebo má o nich strach.

Áno, Monika by mohla spomaliť a venovať sa viac sebe. Aj všetci tí chlapi, čo lozia po hradných múroch a drú, by mohli robiť aj voľačo menej náročné. Hrad však sám nemôže súperiť s časom, ktorý nám ho s vytrvalosťou a zlomyseľnosťou démona berie spred očí. A na druhej strane, ten hrad ľuďom aj veľa dáva. Raz mi povedal jeden dobrovoľník, že dnešná pretechnizovaná spoločnosť síce ponúka ľuďom komfort, ale berie im skutočné zážitky...

Na záver by sa patrilo spomenúť aj podporovateľov hradu, ktorí v tomto roku finančne prispeli na jeho obnovu. Nech sa páči, tu ich máte – firma Celox, ktorá sama od seba bez prosenia poslala finančný dar, JTI Slovak Republic,  Malokarpatská komunitná nadácia - Revia, mesto Svätý Jur, Bratislavský samosprávny kraj, nadačné fondy spoločností DELL a Slovenské elektrárne, nadácie Tesco, SPP, EPH, Pontis, firmy Henkel Slovensko, DXC Technology, ako aj desiatky drobných darcov a 2 % dane.

Držme palce hradu Biely Kameň a dobrovoľníkom, čo bojujú o jeho záchranu, aby ich prácu v tomto roku podporilo aj ministerstvo kultúry prostredníctvom štátnej dotácie. Viac o hradnom projekte sa dozviete na webe: www.hradbielykamen.sk.