Píše sa rok 2005 a ja si vravím, že by nebolo zlé popri škole pracovať v odbore, ktorý študujem, a tak posielam CVčka na všetky inzeráty s kľúčovými slovami "marketing" a "vhodné pre absolventa". Ozvú sa mi z firmy, kde majú inzerát v štýle rozpíšme hovno do desiatich riadkov, čo sa mi zdá fér, lebo presne tak vyzerá aj môj životopis. A tak idem na pohovor na neznámu pozíciu. Už na prvý pohľad to vyzerá rovnako podozrivo ako Rytmus v reklame na banku - o práci mi neprezradia nič, iba že kandidátov vyberajú až potom, čo s nimi strávia jeden pracovný deň. A ak mám záujem, mám sa ukázať na druhý deň ráno v obleku. To budú asi tie assesment centrá, o ktorých sme sa učili na najzbytočnejšom predmete v škole. "A to to nepôjdeš vyskúšať?" pýtajú sa rodičia a ja sa pod váhou tohto argumentu vzdávam a idem do neznámeho bez toho, aby som si o firme čokoľvek zistil. Firma sa volala Save Max.
Je pekné augustové ráno, to znamená dvadsaťosem v tieni o pol ôsmej ráno, a ja sa v obleku vydávam za svojou prvou ozajstnou prácou. Na starosť ma má dievčina menom Katka, ktorá ma zoberie na kávu, povieme si pár slov o sebe. Moje otázky o náplni práce zahovorí, dozviem sa, že to musím vidieť naživo, pôjdeme na obchodné rokovanie. Spomína, že robia najviac s Telekomom. O pol hodiny sedím vo vlaku na ceste do Šale a zoznamujem sa s Petrom - študentom prvého ročníka kartografie, ktorý mi vraví, že je to super práca a raz bude manažérom. To si si vybral dobrý smer štúdia, chalan. Môj interný alarm nezvoní, ale jebe na plné gule a vraví mi, že sa rútim do pičoviny epických rozmerov, ale ja som naivný ako budúca fotomodelka v soláriu a vravím si, že to bude okej. Na aké obchodné rokovanie by ste už len zobrali človeka, čo hovno vie (mňa). A prečo by sa šlo s Telekomom rokovať do riti, do Šale?
V Šali Katka vyťahuje mapu - vytlačený kúsok centra, ktorý je náš rajón a ja by som sa mal pravdepodobne čudovať, prečo na obchodné rokovanie potrebujeme mať presne zadelený rajón mesta, ale je mi jasné, že toto bude úplne niečo iné. Optimisticky si nahováram, že to snáď nebude taká chujovina, že na to budem spomínať aj o desať rokov, ale nemôžem sa viac mýliť. Peťo sa teší, máme v rajóne nemocnicu, tam stretneme veľa ľudí a ja sa radšej ani nezamýšľam nad tým, čo to znamená. Po krátkej prechádzke zo stanice som spotený ako Rocky Balboa v dvanástom kole proti Dragovi a smrdím ako kopač kanálov, ktorý si ráno na seba optimisticky šplechol dva mililitre Huga Bossa, najlepší materiál na obchodné rokovania. Ale Peťo a Katka sa usmievajú ako keby si dali dva kýble LSD, aj keď smrdia rovnako ako ja. Vzápätí konečne zisťujem, čo si títo ľudia predstavujú pod obchodným rokovaním. Pre tých, čo nevedia - Save Max je klasický MLM, kde predávate hocijakú chujovinu a potom dostanete smiešnu províziu. Ja som s najspodnejšími červami a našou dnešnou úlohou je predávať kupóny do divadla. Na rozdiel od mojich ďalších stretnutí s touto zmrdskou firmou sa kupóny relatívne oplatia - ak navštívite vybrané divadlá deväťkrát v priebehu dvoch mesiacov, ušetríte hádam aj dvesto korún. Honosne nazvané obchodné rokovanie je obyčajné sprosté oslovenie akéhokoľvek človeka a tlačenie kalerábov do hlavy, kým radšej nevytiahne peniaze, aby ste mu dali pokoj. Cieľ je chodiť po firmách a vnucovať sa konateľom alebo ľudom zodpovedným za nákup kancelárskych potrieb.
V momente, keď si uvedomím, čo sa naozaj deje, pochopím, prečo mi radšej nechceli povedať o náplni práce - poslal by som ich rovno do riti a šiel sa váľať k jazeru. Takto som už do toho investoval čas, a okrem toho som v Šali v obleku, tak sa rozhodnem, že si vypijem pohár svojej hlúposti až do dna a vydržím túto chujovinu až do konca, raz o tom budem písať na Dailymale. Keď už nič iné, naučím sa, ako predávajú. Stratégia je klasický ojeb, Katka začne rozprávaním o tom, že tieto exkluzívne kupóny sú kvantitatívne obmedzené (blbosť) - na firmu maximálne päť kusov, ale aj tak im stačia dva-tri kusy. Toto robí kvôli tomu, aby predala viac kusov naraz, aj keď sa jej to v ten deň nikdy nepodarí, takže o účinnosti tejto taktiky mám trochu pochybnosti. Nikomu nikdy nepovie, že práve ide zaplatiť tisíc korún. Čo dookola opakuje každému človeku je, že práve ide ušetriť dvesto korún, a až keď im dá do ruky kupóny, povie, že jej majú zaplatiť a im už je blbé povedať, že to chceli len preto, že si mysleli, že je to zadarmo. Väčšina kupujúcich si ani neuvedomí, čo vlastne robí. Najmä na pošte a v nemocnici sú úradníčky flegmatické a pokojne platia, veď to nie sú ich peniaze. Najviac ma pobaví devätnásťročná majiteľka krčmy (podľa zamestnancov to dostala ako darček k osemnástke od oca), ktorá po dvoch minútach vycáluje liter a povie: "Jasné, to je super pre zamestnancov." Možno som len zbytočne skeptický a všetci čašníci mali radi divadlo. Peter sa s tým vôbec neserie a so slovami "Budem manažér," sa nehanbí predávať aj okoloidúcim. Jeho najobľúbenejším cieľom sú dôchodkyne. Neskôr sa dozvedám, že manažérom sa stanete, keď predáte určitý počet týchto chujovín.
Asi po dvoch hodinách sa rozhodnem trochu si spestriť deň a spustiť nenápadnú sabotáž. Smrad môjho potu z chodenia po našom rajóne je nedostatočný, tak si dávam langoš s extra porciou cesnaku a pri rozhovoroch sa vždy postavím vedľa Katky a dýcham na potenciálne obete. Účinok odhadnúť neviem. Neskôr predstieram záchvaty kašľu v momentoch, keď Katka klame, čo je tak deväťdesiat percent konverzácie, takže vyzerám ako tuberák v terminálnom štádiu. Katka mi kupuje fľašu vody, nech ma to prejde, taktika zlyháva. Nakoniec sa staviam mierne za ňu a snažím sa dávať ľudom signály a zamietavo krútim hlavou - toto si všimne Peter, tak to obmedzím na očný kontakt. Účinok je otázny, lebo nás asi štyridsaťpäťročná majiteľka vyhadzuje z obchodu. Neviem, či si zle vysvetlila moje žmurkanie a zdvihnuté obočie. Myslí si, že ju chcem pojebať alebo vie, že ju Katka chce ojebať? Peter mi rozpráva, že ľudia sú tu veľmi milí, v Bratislave ho bežne posielajú do piče a ja tak trochu ľutujem, že to nevidím. Nakoniec rezignujem a už sa len kochám downtownom Šale, až kým nejdeme späť do centra neresti. Vo vlaku sa ma Katka pýta na dojmy a tvári sa, ako keby som dostal doživotnú vstupenku na konské pólo s Tkáčom a Haščákom.
Keďže títo zmrdi prejebali celý môj deň, som rozhodnutý oplatiť im to rovnakou mincou a poriadne im vynadať. S Katkou a Petrom sa vraciam späť do centrály, kde dostanem písomný test. Spolu so mnou sú tam ešte traja chudáci a ja rozmýšľam, koľko ľudí to vzdalo od rána. Test má plno náročných otázok typu "Ako si tvoja školiteľka celý deň zachovala dobrú náladu?" Ja ho vyplním za dve minúty a som zavolaný na pohovor k hlavnému zmrdovi. Neviem sa dočkať.
Málokedy rozoznám, že človek je absolútny kokot na prvý pohľad, ale toto by uvidel aj Stevie Wonder. Hlavný zmrd je totižto Viktor, človek víťazný. Náš rozhovor prebieha asi takto:
"Z tvojho testu cítim, že sa ti celkom nepáčia naše praktiky," vraví mi Viktor. No shit, Sherlock, ktorá z mojich odpovedí v teste je to blbosť, spýtajte sa školiteľky, klamete ma prezradila?
"Nepáči sa mi váš nátlak."
"Nátlak? Videl si, že by sme niekomu držali pri hlave pištoľ a nútili ho kupovať?"
"Wtf? Jediný nátlak, aký existuje, je so zbraňou v ruke?"
"Keď každý deň ideš okolo billboardu, tak to nie je nátlak?"
"Možno áno, robí to z vášho nátlaku menší nátlak?"
Po šiestich vetách rezignujem, lebo toto je kokot žijúci vo vlastnom svete, z ktorého ho nedostane ani roxorová akupunktúra a ja už len prikyvujem a nepočúvam. Môj plán niekomu poriadne vynadať sa rúca, lebo tu to má rovnaký zmysel, ako ísť do Žiliny rozprávať, že v Šamoríne sa dohovoríte aj po slovensky. Viktor rozpráva o tom, že ak chcem robiť obchody za milióny, tak musím najprv vedieť predať kupón za tisíc korún a ja som tak rezignoval, že mu ani nepoviem, že títo ľudia nebudú robiť miliónové obchody ani pri hraní Monopoly, nieto ešte v skutočnosti.
"My ťa teda berieme," šokuje ma Viktor ešte jedenkrát a ja sa naňho pozerám rovnako vystrašene ako Figeľ na exit polly. Pocit, že som super, ma prejde večer, keď sa na internetoch dočítam, že berú každého, kto vydrží tak dlho ako ja. Kým stihnem Viktora poslať do piče, volá Katku a vraví, že ma prijal. Katka ma berie preč a ja ani nestíham spracovávať, čo sa deje. Rozhovor o plate, zmluve, možnom nástupe sa nekoná - Katka mi vysvetľuje, že mám dôjsť na druhý deň na siedmu v obleku, a že jej mám dať telefónne číslo.
"Vieš čo, ja ti ho nedám," vravím jej, a prvýkrát vidím niekoho zaskočene pozerať a viem, že ten deň nebol úplne márny - mám jedno drobné víťazstvo. Otáčam sa a s úsmevom na tvári odchádzam. Otváram dvere a pred firmou je zhromaždených asi tridsať pajácov, čo čaká na svoj večerný žold.
"No čo, aké to bolo?" vychádza z hlúčika Peter a ja mu poviem, že úplne super a idem domov. Či sa nakoniec stal manažérom, sa nikdy nedozviem.
