Ráno takmer prerazím rampu a kým kamera načíta ešpézetku a vyrovná sa s pocitom, že ma musí pustiť do objektu, urobím si vyspevujúc v aute mejkap a dve hrianky s džemom. I wanna love you but I better not touch... Nie, Alice, treba sa dotýkať. Vojdem do budovy a dotknem sa ID kartou snímača.
One look. Could kill. My pain. Your thrill. Ozbrojení chlapi ma zo svojho stanoviska mlčky sledujú. Som odvážna, veď odkedy máme staré auto s kormanom bez servia, nabehli mi svaly ako ruskej kulturistke Kuznetsovej, ale nie, bolesť nechcem. A tak prichádzam k nim a poslušne odovzdám kabelku. Potom capnem kartu na ďalší snímač a kým mi najstarší z nich, vojnový veterán, rozpráva zážitky z Afganistanu, mladý pozerá zaujate na monitor, či naozaj vyzerám horšie ako na karte. Prechádzam osobnou detekčnou kontrolou. Schmatnem prelustrovanú kabelku a vbieham do sprchy, ako voláme turnikety. Postavím sa na zelený bod. Najprv ma nasníma kamera. Nasleduje každodenné váženie a mne v súvislosti s tým vŕta v hlave, či by som vedela prehltnúť ťažký expanzný samopal.
Prechádzam labyrintom sterilných chodieb s kamerami, ostrými svetlami a s vôňou dezinfekčných prostriedkov. Zastavím sa v maličkej kuchynke, kde sú už štyria, tak sa tam nezmestím a do kancelárie prichádzam bez rannej kávy.
Rozmýšľam, aké by to bolo mať také pracovné prostredie, ktorým sa prezentujú na videách spoločnosti ako Google, Facebook, či Apple. Také tie fajnovosti ako tulivaky v oddychovej miestnosti, všade kávomaty s fakt dobrou kávou a misy s ovocím zadarmenko, sleep pody, kde sa zavriete a predrichmete obednú pauzu, herne a športoviská a kuchyňu s jedlom, ktoré spĺňa všetky požiadavky na extravagantnosti pri prijímaní potravy. Na svoje si prídu bezlepkáči, raw, paleo, vegáni, delená strava, žlčnikári a dokonca aj tí, čo k pečenej kačke potrebujú plnohodnotnú domácu knedľu, ktorá absolvovala krúžok šikovných rúk, parnú saunu a na tanier pristane s nonšalantnou ľahkosťou ... omg, to som sa preto rozpísala, lebo patrím k poslednej skupine. Proste takýto zázrak, kde pracovné prostredie motivuje k heroickým výkonom a to som ešte opísala skromne. Zahliadla som už aj takú úchylku, že k počítaču vám inštalujú treadmill pre zvýšenie aktivity. Môžete chodiť alebo zľahka bežať a popritom telefonicky vybavovať klienta, ktorý chce k tovaru za pár euríčok ešte aj darček, debil jeden, to aby človek zvýšil rýchlosť na treadmille.
Viem, viem, u nás takých firiem nie je veľa. Kamarát sa vrátil z holandskej IBM, kde si motrokov takto hýčkajú a šéf sa mu čudoval, že nechodí domov s vreckami napchatými ovocím a sladkosťami, ktoré majú zadara, ako to robili všetci Slováci pred ním.
Naša ženská časť kolektívu si preto strohé pracovné prostredie krášli serepetičkami ako sú anjeliky, sviečky (ktoré sa nesmú zapaľovať, povedal náš bezpečnostný technik a asi to myslel vážne, lebo nám urobil vzápätí dva razy za sebou cvičný poplach a nechal nás stáť hodinu pred budovou v severnom krutom vetre a sibírskych mrazoch), kvetináče a samozrejme, fotky vlastných detičiek. Mužská časť používa na tento účel fotky ceckov, samozrejme, nie vlastných ženušiek. Výnimku tvorí náš najmladší kolega, ktorý je na feng šuej a potrebuje mať pre svoju auru okolo seba čistý priestor. Zlikvidoval šanóny a výsledky svojej práce má len v elektronickej podobe. Žiadne fotky, žiadna výzdoba, dokonca aj klávesnicu k počítaču má schovanú pod stolom.
Najkrajšiu výzdobu kancelárie má aj tak náš šéf Edo. Zažil ešte obdobie, kedy sa kancelárie zdobili červenými hviezdami a teraz preferuje porno hviezdy. S jednou obľúbenou sa fotil na pražskom erotickom festivale, aj sa s ňou rozprával a dokonca sa mu s ňou podarilo udržať očný kontakt na dlhšie ako minútu, za čo si vyslúžil u ostatných chlapov veľký rešpekt. Okrem pekných prsníkov Angel Wicky, pevne stiahnutých v čiernom korzetíku, má na stenách miniatúry nástrojov slávnych gitaristov a zarámovanú fantastickú fotku Beatlesu, ako si jeden za druhým, pekne ako kačky, vykračujú cez Abbey Road.
Edo je kombinácia lídra a pohoďáka. Chystám sa mu napísať list, lebo s príchodom nového vedenia prišlo aj na trasenie stoličiek a kľúč od jeho prázdnej kancelárie som si s nostalgiou uložila do vrchnej zásuvky môjho pracovného stola, kde si počká na niekoho nového.
Čau Edo,
tak rýchle si odišiel, že kým ti necapli na papier výstupnú pečiatku, stále sme tomu nemohli uveriť, že to fakt. Ani rozlúčkovú reč, darček, posedenie, nič sme nestihli. Chvatom si nahádzal svoje veci do kartónovej škatule, pripadalo mi to ako vo filme, schmatol zo steny Beatlesákov, ktorí si vykračujú cez Abbey Road a vykročil si aj ty. Von z firmy, aj z mesta.
Až na druhý deň nám došlo, čo sa stalo. Že to nie len tak, ako keby nám odniesli kávovar z kuchynky alebo trebárs zrušili tulivaky, sleep pody a všetky tie vymoženosti, ktoré aj tak nemáme. Hovorím Renáte, však toto nie je normálne, čo keď budem potrebovať pomoc, Edo poznal moju robotu, kto mi teraz poradí, há? A ona, však poznáš tú potvoru, mi pripomenula, že môže prísť ešte aj kontrola na doklady a budú vyskakovať kvôli hlúpostiam, aby ukázali svoju dôležitosť a bez teba, ktorý si sa nás vždy zastal, to bude masaker. Tak díkičko, Renča, povedala som jej. A tebe som ešte chcela povedať, že to bolo super, ako si si nás vedel oceniť. Vlastne si bol jediný môj šéf, u ktorého som to zažila. Žiadne doprosovanie sa odmeny za robotu navyše. Keď si videl, ako makáme, len si prišiel k nám a diskrétne si každému podstrčil pod nos lajstro, stačilo podpísať. Takéto odmeňovanie je na nezaplatenie! Znie to žartovne, ako keby som počula teba.
Chlape, chýbaš... Chýba mi niekto, kto by vedel byť stále v pohode ako ty. Kto sa stále usmieval, aj keď šiel na daňák alebo sadnúť si do plnej čakárne k zubárovi. Pripadalo mi to, ako keby si bol permanentne šťastný, aj keď viem, že je to hovadina. Lebo byť permanentne šťastný, to by bolo nešťastné. Ty si sa tak vedel naladiť. Celkom tak, ako keď si naladil gitarku alebo bendžo a šiel si hrať s kapelou cez víkend do baru. Celé tie roky sme ťa otravovali, aby si aj nám zahral a zaspieval, ale ty si nás odbil, že nevieš dobre hrať a spievať už vôbec nie, lebo nemáš dobrý gágor a bolo by to falošné. Myslím si, že to nebola celkom pravda, lebo kamoška, hlasová pedagogička, ku ktorej si chodil, povedala, že máš rytmus v krvi a keď sa ponoríš do spevu, tak ti v gágore príjemne chrapčí a vôbec nespievaš falošne. Ale chápem, v baroch sa prípadný falošný tón stratil v absinte, ale my by sme ti ho odpustili alebo by sme si tiež čosi uliali. Nuž nevadí, aspoň že si dával stále ten svoj humor. Niekedy ma tvoje vtipkovanie naštvalo, však uznaj, keď som sa tešila z koncertu The Rasmus a ty si rýpal, že pre nás piatich fanúšikov ten Dom kultúry v Dúbravke úplne stačí a pritom nás tam bol pekný počet! Veď musíš uznať, že tridsaťtri, tzv. Kristove roky, je ozaj pekné číslo. Ale inokedy si mi zdvihol náladu, ako keď som sa ti sťažovala, že už nie som pevná tricinka. Hodil si rukou, že na to, aby bola ženská žiaduca, jej stačí byť ako Natelyho štetka z Hlavy XXII. Nemorálna, chlipná a nenásytná. A to mi nepripadalo zas také ťažké, keď ženská zváži všetky svoje možnosti.
Počuj, Edo, ešte k tomu tataráku, čo si robieval u teba na narodky. Recept si mi naň nedal, ale však dobre, maj si ho. Ja som ťa aj tak sledovala, ako si to jemné mäsko spracované ostrým nožom na kašu zamiešal varechou a pridával si do neho všetko to, čo sa ti zjavilo pod sklopenými viečkami. Horčica, kečup, nadrobno nakrájaná cibuľka, cesnak, vaječný žĺtok a tajomný pomer soli, worčestru a korenín, ktorý si menil v závislosti od ročného obdobia, tvojej chute a nálady hostí a hlavne, miešal si ho dlhšie než sme opiekli s Renčou na panvici chlebíky pre všetkých. Už sme sa vyhladovaní skoro modlili, nech to konečne dorobíš, ale výsledok stál za to. Stali sme sa nenásytnými. So surovým mäsom v ústach aj nemorálnymi a chlipnými. No Edo, nehovor mi, že toto nebol účel tej roztatárenej večere. Ani neviem, či by som si tatarák ešte niekde objednala. Chuť toho tvojho som si uložila na dno chuťových pohárikov a vyťahujem ju odtiaľ vždy, keď sa chcem rozpamätať na jedlo, ktoré bolo urobené s naozajstnou radosťou.
No čo ti poviem, zažili sme toho veľa, len sa nedalo všetko aj zažívať, aj o tom písať, ale však to píšem teraz. Bez teba to už nie je ono. Žiadne pivné akcie, dokonca aj bedminton sme prestali hrávať a ja, neuveríš, vykašlala som sa na jogu, lebo však teraz, keď na ňu nechodíš, tak tam už nie je žiadna sranda. Všetci sa tvária seriózne a ja som si v hlave zafixovala, že sa na joge veľa nasmejem. Precvičiť predsa treba všetky svaly, hlavne tie, čo rozosmievajú a na to títo jogíni nemyslia.
Chodím teraz do fitka. No dobre čítaš, do fitka. Viem, nadávala som na to, že fitko je ultra moderná kravina, ale dvihnem nad hlavu činku s váhou svojich problémov a keď si spomeniem, ako si mi hovoril, že ja sa viem popasovať s čímkoľvek, tak odrazu mám pocit, že ju viem hodiť aj za hlavu.
Neviem, ako by som zakončila tento list. Však ma poznáš, závery mi robili vždy problém. Skončiť niečo s pocitom, že určite ostalo dačo nevypovedané. Čo som trebárs nemala gule napísať a tak som veľa vecí držala dlho v šuflíku a klamala som sama sebe, že na nich ešte robím.
Na záver by som možno mala napísať, že tvoj odchod bol pekne na hovno (nadávam teraz ako Natelyho štetka, ale inak to nejde). Papierovo všetko sadlo, nikomu sa nič nedalo vytknúť, ale po ňom nastalo niečo také, ako keď prebehne búrka a ty čakáš, že bude znovu jasno ako pred ňou, ale vonku je stále zatiahnuté... Chodím ďalej do práce, cerím sa do kamery, nechám sa odvážiť, prehľadať a sadnem si na svoju stoličku. Dajako mi je to už jedno. Pokojne si pozriem video s workplace Facebooku, kde sa všetci usmievajú a váľajú na tulivakoch alebo lezú do sleep podu, veď medzi nami, obaja predsa vieme, že takáto pracovná nálada je umelina. Dá sa urobiť z každého workplace parádne miesto, ale na to treba skôr poriadnych ľudí. A ty to Edo dobre vieš, že ja nie som pesimistka, ale človeče, mám taký čudný pocit, že tých ľudí akosi ubúda.
