Vyjasnime si to hneď na začiatku. Od Potkanových hudobných znalostí sú moje vzdialené niekoľko svetelných rokov. Takže za akúkoľvek nepresnosť prameniacu z neznalosti, ktorá vás katapultuje ku plafónu a budete na moju adresu posielať slová neveľmi zdvorilé, hanlivé, so záporným expresívnym zafarbením, sa vopred hlboko... aaaale viete čo, ste na dailymale a to z vlastného dobrovoľného rozhodnutia, takže mončiči.

 

Vstupenky na veľké koncerty sa mi z minulého roka prebukovali na tento a neskôr kvôli neutíchajúcej vášni covidu k ľudskému pokoleniu na budúci rok. Na Rammstein v Nemecku som si pár rokov šetrila a vidím, že som si naň mohla zobrať radšej úver. Momentálne mi už chýbajú nielen reálni muzikanti skákajúci na pódiu so všetkou tou živelnosťou profesionálov, ktorí si to užívajú a ja s nimi, ale už aj tlačenica medzi vytešenými fanúšikmi, ktorí revú z plného hrdla refrény pesničiek. Tento rok sa mi však v nemenovanom kempe blízko našej víkendovej chalupy na kopaniciach naskytla možnosť absolvovať pár sobotňajších koncertíkov pod holým nebom. Podľa dedinských klebiet je majiteľ kempu bývalý zvukár a k muzike má veľmi blízko. Nuž dobre teda, opáčim, aké šmakocinky vedia kopanice pripraviť a nakoniec, lepší vrabec v hrsti ako Rammstein na streche. Koncerty sú zadara, preto nehrozí, že budeš naštvaný za to, ako si cvakol drahú vstupenku a nehrali tie tvoje. Takisto sa nemusíš trápiť nad outfitom, maľovať si kadečo na ksicht, aby si bol in, odložíš fúrik a ideš. To mi dosť vyhovuje, lebo koncerty trvali často presne toľko, koľko moja príprava outfitu. Zohnať správne tričko, nepomýliť sa ako iní pakovia a neprísť na Metallicu v tričku s Anthrax, to už je lepšie prísť v univerzálnom metalovom tričku trebárs s Death jednorožcom. Teraz môžem prísť trebárs v šatách z peny, nie morskej, montážnej. Tej ostalo mužovi v pivnici ešte dosť.

 

V sobotu večer vchádzame do kempu, stoly rozložené ako dlho rozohraná šachová partia, pár štamgastov s pohľadom „šecky ženy sú seksi“. Niektorým aj sliny tečú, ale keď sa pozorne zahľadím, identifikujem pôvodcu slín pečenú hrubú klobásu, ktorá pri strete so zubiskami strieka na tričká mastnú rozlúčkovú reč a v záverečnej fáze agónie v ústnej dutine z nej vytečú posledné šťavy.

Na pódiu sa rozbehla rakúska kapela Marius Dobra blues band a servírujú ku klobáske chren-drajf-blues-rock. Ako by napísal Potkan, chalanom to šľape, ostatným šľape čapované, pod pódiom nešľape nik, stmieva sa neskoro a za bieleho dňa sa nikomu nechce inscenovať ako-tak pozerateľné tanečné figúry. Občas prebehnú popod pódium decká nadšené hudbou s ukážkami grand skokov a luftur.  Zahliadnem majiteľa kempu pri zvukárskej technike, spokojne kyvká hlavou, zabáva sa so svetielkami na pódiu, ktoré o desiatej zhasnú a večierka, vážení. V duchu sa mu zastrájam, však ja ťa poznám, mojko, pôjdeš ty zas okolo našej chalúpky nič netušiac prepletajúc nôžkami na bajku, pustím na teba nášho trhača z bratislavskeho ghetta.  U nás to len o desiatej ožíva, vytuningované postavičky sa plížia mestskými uličkami na miesta bujarej zábavy, aby dosiahli niekedy nadránom svoj vrchol. Napriek môjmu vnútornému odporu odísť však pár desiatok ľudí okolo mňa chápe nemú výzvu miestneho šerifa a aby sa vyhlo streľbe, postupne opúšťa kemp. Nahováram si, že aj im bolo tak dobre, ako mne. 

 

Ďalší víkend sa do kempu dotrepalo AC/TN a tu už aj takí neznalci hudby ako ja tušili, že to bude revival legendárnej AC/DC a že k striedavému prúdu si muzikanti pridali v skratke svoje rodné mesto. Gitarista má perfektne nacvičené Angusove skákanie v školskom oblečku, čo ma fascinovalo už na rozlúčkovom koncerte tejto origoš skupiny vo Viedni. V reálnom živote by Angusov zjav iritoval hnutie proti pedofilom, na pódiu však umelcom prejde všetko, aj vrátane vyzliekania. „Se chceš svlíkat, jo? No tak se svlíkni. Aspoň ty mladý uviděj, co je čeká.”

Spevák Dano, baretka must be, sa zas usiluje nadviazať kontakt s publikom, vbehne medzi štamgastov, až im skoro plastové poháre vyletia z ruky a takmer na hranici protizákonného približovania sa k spoluobčanom počas pandémie nasáva blízkosť pekných dievčat pri kofole. Tie sa chichúňajú, vekovo sú bližšie k školskému oblečku než k členom skupiny a hudba AC/DC im dáva asi toľko, čo kofola hydroponickej rastline, ale nevadí, zabávajú sa. Možno by si už aj dajaká babenka zatancovala, ale zas prišla o desiatej tradičná kempová večierka, lebo kde my končíme, iní ešte len začínajú, mrzuté.

 

Pozoruhodný zjav bol Rene Lacko & DownTown Band. Musela by som byť taký hudobný analfabet ako je Magorovič politik, keby som  neocenila fenomenálny, miestami ekvilibristický výkon gitary, s ktorou si ten chlap robil, čo len chcel. Vyvádzal s ňou ako s rozvášnenou milenkou. Prehodil si ju za chrbát a hral na nej odzadu. Potom poloha nôžky na výložky a už ju mal zavesenú na šiji a ona mu poslušne hrala ďalej, čo len chcel. Obzerala som sa okolo seba, či len ja to vidím, že týchto ani nie pár desiatok ľudí sa díva na porádnu kvalitku. Avšak poloha tohto Bohom zabudnutého miesta, kde večer namiesto domového dôverníka s podpisovým hárkom za výmenu zdemolovaných vchodových dverí, stojí oproti mne vyplašená mladá srnka, ktorej zaštrajkovalo vnútorné GPS a stratila sa mamine, oberá každého dobrého muzikanta o možnosť poriadneho potlesku. Ale čo sa dá robiť, tu sa netlieska len tak, moji zlatí. Tu tlieskajú o seba akurát tak gazdinej polky, keď tlačí na fúriku kopu hnoja do záhrady a ešte gazdove vajca vykúkajúce spod trenírok o stehno, keď je leto sparné jak tento rok. 

Keď gitarista dojato rozpráva do mikrofónu, že jeho vzorom je Jimi Hendrix  a preto ho najčastejšie hrá a že bol aj na voľajakej súťaži jeho skladieb, ktorú organizuje Hendrixova família a s nepredstieraným dojatí prezrádza, že bol celkom úspešný, v chlapoch sa konečne niečo okrem vetrov pohne. Úctivo zdvihnú v rukách pivné pollitráky, čo už je najvyššia česť, akej sa mu mohlo v týchto končinách dostať. A keď zoskočí z pódia, zopár statných gazdov podíde ku nemu, mlátia ho päsťami po chrbte tak, že sa mu určite hendrixovania v ten večer už viac nechcelo, ale vyzeral šťastný. No a ledva zatlačil slzu dojatia, bola tu obligátna večierka. 

 

Udeľujem týmto provinčným koncertom pod holým nebom jednu po holej za to, že tak skoro končia a desať z desiatich čapovaných. A nachmelených.