Námraza. Icing. Už len pri pohľadu na ňu ma zmrazí, ako keby bola vodivá. Stratila zábrany a zvalila sa na moje auto. Čo s námrazou?
Takí riadiaci letovej prevádzky majú na zamrznuté lietadlá presný manuál. Vedia, že musia očakávať okamžitú zmenu letovej hladiny alebo kurzu lietadla, prerušenie stúpania či klesania, problémy s určením výšky a rýchlosti letu kvôli zablokovanej Pitotovej trubici, znížený výkon, poškodenie až zlyhanie motorov, väčší polomer zatáčok a kopu iných sračiek, kvôli ktorým je posádka v strese, manévrovateľnosť lietadla v riti, ale dispečér vie presné pokyny na zvládnutie tejto núdzovej situácie a je v pohode, ako keď Bruce Willis zachraňoval svet pomocou filmového scenára.
Ale čo ja, šoférka, ešte k tomu mizerná? Musím sa spoľahnúť sama na seba. Ešte tak zoškriabať námrazu z okien dokážem. Keď nemám poruke škrabku na auto alebo na zemiaky, tak použijem niektorú z klubových, vernostných či zľavových kariet, mám ich celú knižku, zalistujem, vyberiem a už škriabem so zákazníckou Baumax kartou „Len ak hýbeš rozumom, meníš život od podlahy“. Hýbem kartou a mením svoje videnie sveta na lepšie. Kúrenie beží na maximum, motor auta na voľnobeh a ja bežím do práce.
Opakujem si, že musím jazdiť pomalšie, brzdiť pozvoľne, do toho mi reve trash metalista naliehavý odkaz o vzdore voči cirkvi. Ježišmária, ja musím vzdorovať námraze, môj zlatý, teraz mi musia pomáhať všetci svätí, vrátane ich administratívneho aparátu na Zemi, tak ma nechaj žiť, inak skončím pri svetle na konci tunela. Teraz však vidím len svetlá semafora, predo mnou je križovatka, na ktorej potrebujem zabočiť prudko doprava. V hlave mi zasvieti inštrukcia z riadiacej veže: APP AND RWY LIGHTNING SYSTEM IS ON 100 % INTENSITY. Jasné, keď sú približovacie a traťové svetlá zapnuté na plné gule, treba pristáť. Však som aj pristála! Kolesom som na obrubníku. Vystúpila som ako v mrákotách. Zablokovala som jeden pruh cesty, za mnou muži v autách s jasným genderovým odkazom v očiach. Dala som si dolu čiapku, aby videli, že som ešte aj blondína, nech uspokojím ich chuť po krvi.
Predné koleso bolo nárazom čudne vykrútené. Náraz do obrubníka zrejme zmenil predstavu konštruktéra o tom, ako by mali byť usporiadané kolesá na aute. Sadla som si znovu za volant a skúsila túto pozmenenú verziu s kolesami. Motor neutrpel okrem psychickej ujmy žiadnu inú, zapriadol ako mačka, vlastne v prípade mojich šoférskych schopností je to obvykle mačka s chvostom medzi dverami. Mne je to ale jedno, metalová hudba mi robí hrozne dobre na nervy a často prehluší aj zvuk motora. Auto sa pohlo, dalo sa s ním ísť. Síce mizerne, ale ako som už jasne deklarovala, ja tak jazdím štandardne. Prichádzam do práce, vystupujem z auta, chlapi sa čudujú, ako som mohla s takým nabúraným autom prísť do práce. Jeden z nich sa odváži a sadne si doň, že mi ho pomôže odviezť do servisu, ale nedokáže to. Volám odťahovku a chlapík krúti hlavou, že s takým autom mohol jazdiť len génius alebo blázon, vraj som sa mohla zabiť. Fíha, tak to som si neuvedomila, zrejme som mala námrazu aj na mozgu. Šťastie hlupákov sa tomu hovorí, milá Anthrax.
Námraza je niekedy bizarná záležitosť. Keď som pracovala v jednej rakúskej rodine ako au-pairka, tak som pripravovala pre rodinku aj obedy. Fascinoval ma ich obrovský mrazák v pivnici. Mohli do neho strčiť aj celé prasa alebo polku rodiny. Raz som ho čistila a objavila som na jeho dne čudné plastové nádoby obalené námrazou až tak, že som nevedela identifikovať, čo v nich je. Domáca pani duchaplne zavelila, aby som jednu použila na obed.
Ako môžem pripraviť na obed niečo, o čom neviem, čo to vlastne je? To by predsa nezvládol ani Pohlreich so Žídekom dohromady. Keď som rozmrazovala záhadnú nádobu, pod námrazou sa objavil názov, že vraj jablkové pyré a podľa roku, ktorý sa tam uvádzal, bolo asi tak päťročné. Domáca pani sa potešila, ako keby sme objavili archívne víno ročník XY. Netušila som, čo sa robí s takým archívnym jablkovým pyré, tipovala som, že bude na koláč, ale nakoniec z toho bol naozaj pozoruhodný obed, vydarená rakúska trojkombinácia: zemiakové pyré, guľky z mletého mäsa a jablkové pyré. Všetko ozdobené čerstvou petržlenovou vňaťou pôsobilo ako hviezdny zázrak na gastronomickom nebi. Jedli sme to a všetci členovia rodiny oduševnene opisovali nevšedné chute jabĺčok, ktoré pred piatimi rokmi ešte viseli na jabloni. V čase nášho hodovania bol z nej v záhrade už len pamätný peň s práchnivou kôrou a vôňou odumretého života. Chýbala mi k tomu už len oslavná báseň na starú jabloň a slávnostný pochod k práchnivému pňu spojený s kladením venca.
Bála som sa ďalších tajomstiev pod námrazou a môj strach bol opodstatnený. Jedna zo škatúľ stratila označenie a tak sme konzumovali asi ovocnú dreň možno z predošlého storočia, ktorú sme ozdobili čerstvou šľahačkou a konfetami, pili k tomu zvyšky kávy z predošlého dňa, ktoré sa schladili a spolu so zmrzlinou vytvorili parádny pohár ľadovej kávy. Fakt gastronomické hodovanie, škoda len, že to žalúdok domácej panej nevydržal. Večer sme privolali rodinného lekára, ktorý na jej žalúdočné kŕče naordinoval diétu. Domáci pán a deti to zvládli len s miernymi nevoľnosťami a ja z chudobného kúta Slovenska som sa čudovala, čo všetko dokážu títo zbohatlíci požrať, aj keď na to nemajú vybavený tráviaci trakt. Pospevovala som si O, Tannenbaum a nosila im čistiace čaje a sucháre až do postele.
S námrazou teda nemám problém, možno až vtedy, keď zasiahne okrem kolies auta a potravinovej zásoby aj srdce človeka. To je potom problém aj pre mňa. S takýmto jedincom neviem komunikovať a mám nutkanie ho expedovať do vzdialených krajín, kde je večný sneh a ľad. Bojím sa, že ma nakazí a nakazí aj ostatných tak, že nadšenci hnedých mundúrov budú oproti nim len smiešni pajáci. To sa nám potom nebude blýskať len nad Tatrami, kde hromy divo bijú, ale aj my sa možno divo pobijeme, a to by bola celkom iná „sranda“. S námrazou teda zaobchádzajte razantne. Treba ju oškrabávať, prípadne roztápať. Najlepšie teplým úsmevom.
