Čitateľ istotne prepáči, že v článku venujúcemu sa histórii Everestu preskočím tú časť, ako pred 50 miliónmi rokov indický subkontinent napálil v plnej rýchlosti do ázijskej kontinentálnej dosky a v dôsledku toho vznikli Himaláje, ktoré ešte aj teraz rastú asi o 0,5 mm za rok. Istotne by to bol napínavý príbeh, ale ja sa do geológie nevyznám, takže by som tam spravil kopu chýb.
Začneme až pri Veľkom mapovaní Indie v 19. storočí. Zememerači šli z juhu na sever, až došli na severné hranice a začali mapovať Himaláje. A kopec pracovne nazvaný Štít B sa im zdal byť podozrivo vysoký. Stačilo zopár prepočtov a zistili, že je to naozaj najvyšší vrch sveta. Bolo im jasné, že mu nemôže ostať taký nepoetický názov ako Štít B a tak ho premenovali na Štít XV.
Celkovo mali Briti v tej dobe zvyk, že sa snažili ponechať lokalitám názvy, ktoré im dali domorodci. Ale to sa v tomto prípade nedalo. Nepál aj Tibet boli uzavreté pre cudzincov a preto tam Briti nemohli zájsť a opýtať sa, ako tú horu volajú domorodci. Preto namiesto poetických mien ako Čomulungma alebo Sagarmatha skončil Štít XV s menom po Petrovi Everestovi - chlapíkovi, ktorý začal s Veľkým mapovaním Indie. V čase, keď sa mapovala oblasť Everest, už ani nebol vo funkcii a ten kopec vlastne ani nikdy nevidel. Inak, ak by niekoho zaujímalo, ako sa podarilo zmapovať Everest, keď Briti nemohli vstúpiť do Nepálu, tak Himaláje mapovali na diaľkuu z malarických močiarov indickej provincie Terai.
Do Prvej svetovej vojny sa z Európanov dostal k Everestu najbližšie John Noel, kapitán britskej armády. Prezlečený za moslimského pútnika vstúpil do Tibetu, istý čas sa túlal krajinou a neúspešne hľadal cestu pod Everest. Ironicky, prvýkrát ho uzrel, až cestou preč z krajiny, keďže po čase ho odhalili a vyhostili.
Až po Prvej svetovej vojne sa podarilo presvedčiť dalajlámu, čoby vládcu Tibetu, aby do krajiny vpustil oficiálnu expedíciu. To umožnilo, aby sa vykonali expedície v rokoch 1921, 1922 a 1924.
Prvá expedícia pod Everest vyrazila z Darjeelingu na severovýchode Britskej Indie dňa 18. mája 1921. Schválne píšem pod, pretože jej úlohou nebolo ani tak vystúpiť na Everest, ako skôr len nájsť cestu k nemu. Čakala ju púť cez Tibet dlhá 500 kilometrov. 23. júna bola už výprava pod horou a mohla začať so skúmaním oblasti. Podarilo sa spraviť prvé mapy, vykonal sa geologický prieskum a približne po mesiaci bádania sa podarilo nájsť aj prístupovú cestu priamo k hore, ktorá sa skrývala za nenápadným sedlom. A čo bolo hlavné, zistilo sa, že kvôli monzúnu nie je na výstup na Everest najvhodnejším obdobím leto, ale jar alebo jeseň.
Vyzbrojení týmito poznatkami sa Briti vrátili pod Everest v roku 1922, tentokrát dúfajúc v to, že vylezú až hore. Dokonca si doniesli aj anglický vzduch, ako domorodci začali volať kyslíkové fľaše. Nielenže sa im to nepodarilo, ale počas výpravy lavína zabila 7 šerpov.
Keďže táto výprava lezcom vyprázdnila peňaženky, v roku 1923 sa žiadna expedícia na Everest nekonala. Namiesto toho lezci vyrazili na prednáškové turné po USA s cieľom zarobiť si. Počas neho sa Malloryho opýtal jeden z novinárov niečo, čo zaujímalo asi všetkých - prečo sa vlastne snaží dostať na Everest.
„Pretože tam je,“ bola jeho odpoveď, ktorú dodnes everesťáci radi citujú.
V roku 1924 sa Mallory vrátil pod horu s ďalšou expedíciou. A tentokrát sa mu podarilo vytvoriť asi najdiskutovanejšiu záhadu v dejinách Everestu. Tretí vrcholový útok na Everest podnikli Mallory a Irvine. Bolo zamračené, no keď sa neskôr mraky na chvíľu roztrhali, jeden z horolezcov v nižších táboroch, uvidel na úpätí „tretieho schodu“ niečo, o čom sa domýšľal, že je to vrcholový tím. Boli síce 5 hodín pozadu oproti časovému plánu, ale medzi nimi a vrcholom už nestála žiadna prekážka, takže im tam stačilo len dokráčať. Na ceste, ktorou šli, je totiž najťažší „druhý schod“ a ten by, v prípade, ak by ich naozaj videli, prekonali.
Potom sa mraky znova zatiahli a vrcholový tím už nik nevidel. Aj keď minulý mesiac sa našla Irvinova noha. Malloryho našli už v roku 1999. Podstatné ale je, že sa stále nepodarilo nájsť ich fotoaparát, takže stále naisto nevieme, či na vrchole stáli alebo nie. Dokonca som už zachytil aj konšpiračnú teóriu, že foťák im ukradli Číňania, aby nik nezistil, že títo Briti ako prví zdolali Everest, ale podobne ako ostatné teórie, ani táto nedáva zmysel a nepodporujú ju žiadne dôkazy.
Súčasťou expedície 1924 bol aj cestovateľ John Noel, ktorého spomínam v 4. odseku. Ten o výprave natočil film Epic of Everest. Film vzbudil veľký ohlas, predovšetkým v Tibete, ktorý vykreslil ako zaostalú krajinu. Tibeťanom sa obzvlásť páčila scéna, kde starý Tibeťan íska malému Tibeťaniatku vlásky, vyberie z nich hnidu a zje ju. Filmu nepomohla ani aféra tancujúcich lámov, keď Noel na umocnenie atmosféry pred premietaním nechal tancovať 7 lámov (a potom ich vzal do Zoo, kde sa stretli s lamami). Neskôr sa zistilo, že láma bol len jeden z nich, no všetci vycestovali z Tibetu bez príslušných povolení.
Po náboženskej stránke bol zas problém, že miestni považovali horu za bohyňu a zrazu sa na nej hromadili mŕtve telá. Na rozdiel od nás miestni veria, že správny pohreb by mal zahŕňať zničenie tela (kremácia, zožranie supmi), aby sa z neho duša mohla vyslobodiť a reinkarnovať sa. Miestni už v 1924 dosť nepríjemným spôsobom pripomenuli šerpom, že duše ich druhov, ktorí zahynuli v lavíne v roku 1922, sú pod snehom a nikdy nedosiahnu nirvánu.
V každom prípade pobúrený dalajláma zakázal do konca dekády ďalšie expedície na Everest. A hoci v tridsiatych rokoch sa odohralo niekoľko výprav na Everest, počas väčšiny z nich sa nestalo nič zaujímavé.
Spomeňme ale aj tak Mauricea Wilsona, veterána z Veľkej vojny, ktorý sa rozhodol, že pristane s lietadlom na úbočí Everestu a následne naň vystúpi. Tento plán mal len dve chybičky krásy - Wilson nevedel lietať a nevedel liezť. Kde by ale bol svet, keby sa ľudia venovali len tomu, čomu rozumejú? Wilson si kúpil lietadlo a začal sa učiť lietať. Síce mu to trvalo dvakrát toľko ako ostatným, ale nakoniec to zvládol. V rámci lezeckej prípravy strávil 5 týždňov chodením po majestátnych waleských horách. A v roku 1933 sa cítil dostatočne pripravený na to, aby začal svoju cestu.
Avšak odlet musel odložiť, lebo jeho lietadlo Ever Wrest havarovalo. Havária na neho upozornila ministerstvo leteckej dopravy, ktoré mu zakázalo cestu. Niežeby mu to vadilo, odletel aj tak. V Káhire zistil, že mu zakázali prelet ponad Perziu, takže sa musel vydať na cestu cez Bahrain. Tam mu odmietali dovoliť natankovať, kým nesľúbil, že sa vráti nazad. Sľub nesplnil a letel ďalej na východ. Dostal sa do Indie, ale tam mu úrady lietadlo zabavili. Prezlečený za budhistického mnícha pokračovali do Tibetu po zemi. Aby sme to nenaťahovali, asi z toho budete prekvapení, ale Wilson počas pokusu vystúpiť na Everest umrel.
Ešte stručne spomeňme aspoň expedíciu z roku 1935. Tá bola v omeškaní oproti časovému plánu ešte skôr, ako vôbec vstúpila do Tibetu, a aby dohnala stratu, rozhodla sa najať viac šerpov, ako pôvodne plánovala. Bohužiaľ, skúsených šerpov bolo toho roku nedostatok, lebo rok predtým v rámci nemeckej expedície na Nanga Parbat zomrelo 6 šerpov počas snehovej búrky. A keď starší a skúsenejší šerpovia nespravili lekárske testy, vodca expedície Shipton najal dvadsaťročného mladíka menom Tenzing Norgay, pre ktorého to bola prvá výprava na Everest.
V 40. rokoch mali ľudia iné starosti, ako sa štverať na osemtisícovky. Výnimkou bol Kanaďan Earl Denman, ktorý v 1947 nasledoval Wilsonov príklad. Najal si dvoch šerpov vrátane Tenzinga Norgaya, ktorý neskôr povedal, že mu od začiatku bolo jasné, že je to hlúpy nápad, ilegálne vstúpili do Tibetu a pokúsil sa zdolať Everest bez toho, aby mal akékoľvek skúsenosti. Na rozdiel od Wilsona ale prežil.
Okolo roku 1950 si dalajláma nechal spraviť horoskop a vyšlo mu, že si má dávať pozor na cudzincov. Opäť preto uzavrel hranice pred britskými lezcami a zakázal výpravy na Everest. Niežeby mu to moc pomohlo, keď do Tibetu vpadli Číňania v 1952.
Našťastie pre horolezcov sa v rovnakom čase otvorili hranice Nepálu. Ale nanešťastie pre Britov Nepálčania nechali na Everest liezť aj iné krajiny. A keď v roku 1952 skoro na vrchol Zeme vystúpili Švajčiar Lambert a šerpa Tenzing Norgay, v Británii zavládla panika. Rok 1953 mali síce zabeštelovaný oni, ale v 1954 sa mali pokúsiť Francúzi a v 1955 sa pod kopec mali zas vrátiť Švajčiari.
A aby to nestačilo na jeseň 1952 sa údajne objavila pod Everestom sovietska expedícia pod vedením Pavla Dacčnoliana, ktorej čínski súdruhovia umožnili liezť z tibetskej strany. Výprava dosiahla nadmorskú výšku 8.200 metrov, no potom ju postihla tragédia a Dacčnolian a 5 jeho súdruhov zahynulo. Keď následne Sovietsky zväz prehlásil, že na Everest žiadnu výpravu neposlal a počty mŕtvych tiež nesedia, všetko sa zdalo byť jasné. Avšak doteraz sa nepodarilo objaviť žiadne stopy po tejto expedícii a ani v Rusku sa nenašli žiadni pozostalí po horolezcoch, takže to vyzerá ako jedna z najväčších mystifikácií v dejinách Everestu.
Briti na hrozbu, že by ich mohli predbehnúť iné krajiny, reagovali tým, že odvolali pôvodného vedúceho expedície Shiptona a nahradili ho Johnom Huntom. Vo výprave to vyvolalo dosť zlej krvi. Predstavovalo to zmenu filozofií, Shipton bol veteránom niekoľkých expedícií na Everest a vyznávačom „ľahkého“ štýlu, naopak Hunt bol veteránom z bojov na talianskom fronte, vyznával ťažký, expedičný alebo vojenský štýl lezenia, jeho lezecké skúsenosti boli obmedzené, za to mal organizačný a plánovací talent. Dokonca spravil bezprecedentný krok, keď sirdarovi výpravy Tenzingovi Norgayovi ponúkol miesto plnohodnotného člena výpravy. Takúto pozíciu dovtedy žiadnemu šerpovi neponúkli. A ako vieme nakoniec to bol práve on a novozélandský včelár Hillary, kto ako prvý vyšiel na Everest. Mimochodom jedna z prvých vecí, ktoré Hillary údajne spravil, bolo, že sa snažil nájsť na vrchole akékoľvek stopy po Irvinovi a Mallorym. Samozrejme, nič nenašiel.
Na ďalší úspešný výstup na Everest sa čakalo až do roku 1960, tentokrát z tibetskej strany. Počas tohto výstupu Číňania narazili na ťažko prekonateľnú prekážku v podobe tzv. druhého schodu. Ale viera v komunistickú stranu a v to, čo im urobí, ak sa na vrchol nedostanú, im pomohla zdolať všetky prekážky. Vo výške 8.600 m n. m. sa najskôr jeden z horolezcov rozhodol vyzuť a vyliezť druhý schod naboso. Keď sa to nepodarilo, iný lezec, bývalý hasič, navrhol vytvoriť ľudský rebrík. Takto dokázali druhý schod prekonať traja zo štyroch prítomných horolezcov. Štvrtý zatiaľ ostal čakať na svojich súdruhov. Dokonca si vypol aj kyslík, aby ho ušetril pre svojich parťákov, keď sa budú vracať nazad. Zvyšní traja vrchol dosiahli, ale bohužiaľ už bola noc, takže si nemohli spraviť žiadne vrcholové fotky.
Takže netrvalo dlho a objavilo sa mnoho hejterov, ktorí tvrdili, že si Číňania celý výstup len vymysleli. Druhý schod nemá tri metre, ako tvrdili Číňania, ale päť, takže je privysoký na prekonanie ľudským rebríkom. Vyzúvanie sa v 8.600 metroch je hlúposť. Opis počasia tiež nesedel. A ani sošku Mao Ce Tunga, ktorú tam mali vyniesť, nikto nikdy na vrchole nevidel.
No a na záver, ako sa dostali nadol? Zoskočiť nemohli, ľudský rebrík nadol si nechcem predstavovať a pozostatky po nejakom zlaňovacom bode, o ktorý by ukotvili lano, sa nenašli. Mimochodom, v roku 1975 vyniesli čínski horolezci nahor rebrík, a odvtedy tento úsek každý (až na jednu-dve výnimky) prekonáva jeho pomocou.
No ale vráťme sa ešte k Mallorymu a jeho výstupu spred sto rokov. Aby sa zistilo, či vôbec mohli druhý schod prekonať, americký horolezec Conrad Anker preliezol toto miesto v roku 1999 a určil obtiažnosť 5.10. Keďže ale v jednom prípade raz stúpil na rebrík, v roku 2007 sa dohodol s Číňanmi na dočasnom odstránení rebríka a cestu opäť preliezol.
Druhý schod je teda nepochybne preleziteľný a Mallory zvládal liezť obtiažnosť 5.10. Lenže to bolo na úrovni mora, nie vo výške 8.600 metrov, kde je kvôli nedostatku kyslíka každý pohyb extrémne vyčerpávajúci. No a potom Malloryho telo našli pod druhým schodom, takže by ho nejako musel zliezť aj zas nadol. Ale ako som už spomenul, žiadne pozostatky zlaňovacieho bodu sa v tých miestach nenašli. Takže sa obávam, že s myšlienkou, že by Mallory a Irvine zdolali Everest v roku 1924, 26 rokov pred oficiálnym „pokorením“ prvej osemtisícovky, sa môžeme rozlúčiť.
Samozrejme, že som tu spomenul len zopár expedícií, ktoré šli na Everest. Vynechal som napríklad slovenský pokus z roku 2016 zdolať Bonningtona alpským štýlom, ktorí rozdelil našu krajinu na tri polovice - jedna účastníkov odradzovala, druhá si z nich robila srandu, a tá tretia, najväčšia, to ani nezachytila.
Na záver ale spomeňme asi najdôležitejší dátum v histórii Everestu - 30. apríla 1985 vystúpil na vrchol milionár Richard Bass, ako prvý komerčný klient. Postupom čoraz viac a viac milionárov, a neskôr aj stotisíckárov, s láskou k horám začalo využívať služby rôznych agentúr, aby sa dostali na Everest.
